Stoja za vypočutie? Februároví Amaranthe, Ihsahn aj Mick Mars

Zdieľať

Február je možno najkratší mesiac v roku, avšak na nové rockové a metalové albumy podstatne bohatší ako jeho predchodca. Za tých 28 dní sa toho stihlo urodiť skutočne dosť, otázkou ostáva, či s kvantitou prichádza aj kvalita.

Foto: Bandcamp

V prípade prvých pánov a dám na holenie, moldavských hviezd INFECTED RAIN, sa môžeme baviť o jednom aj druhom. Šiesty zásek týchto eklektických numetalistov, nazvaný jednoducho Time, je opäť veľmi pestrým dielom, kde sa toho za nie práve skromnú minutáž stihne udiať veľa. Avšak nie dosť na to, aby tá necelá hodina ubehla rýchlo. Songy často atakujú hranicu piatich minút a niekedy akoby nevedeli, kedy skončiť. Navyše je tu aj úplne zbytočné, takmer tri minúty trvajúce outro A Second Or A Thousand Years, kde sa pre zmenu nedeje nič. Redukčná kúra by teda tejto nahrávke istotne prospela. Po osekaní takých desiatich až pätnástich minút by sa naplno ukázala sila takých songov ako Lighthouse, kde do tvrdých podladených gitár Lena nádherne nežne spieva éterickú melódiu, či synthwaveovými zvukmi ozvláštnená Pandemonium.

Foto: Wikipedia

Švédska „metalová ABBA“ AMARANTHE na to ide z presne opačnej strany. Nekomplikované trojminútové vypaľovačky novinky The Catalyst vedome atakujú prvú signálnu sústavu melódiechtivých metalistov a metalistiek a podobne ako na predošlých nahrávkach, určite aj tentokrát bude z čoho vyberať pre koncertné setlisty, každá z tucta nových piesní je totiž potenciálny moderný rockový hit. Schválne píšem „rockový“, pretože metalový prvok je na novinke upozadený asi tak ako ešte nikdy. Koketovanie s popom a elektronikou nebolo nikdy Amaranthe cudzie, avšak na The Catalyst je zjavné, že kapela by si veľmi rada pričuchla aj ku komerčnejšej scéne, čomu však bude určite brániť stále prítomný scream (ten by som pri tejto kapele pokojne oželel). Našťastie, stále je tu fenomenálna Elize Ryd, ktorá by spravila zážitok aj zo zaspievania požiarnych smerníc. Nie je to zlé, ale efekt je, až na výnimky (čembalom a orchestráciami ozvláštnená Damnation Flame, či vkusná balada Stay A Little While), veľmi krátkodobý.

Foto: Wikipedia

Opäť otočíme o stoosemedesiat stupňov, pretože Ihsahnov eponymný album je všetko, len nie chytľavý. Naopak, je sugestívny, no miestami schizofrenický (myslené v dobrom), opulentný, no stále metalový, experimentálny, no stále dostatočne prístupný. Orchestrácie tu nie sú iba pre efekt, ale sú integrálnou súčasťou zvuku albumu a rovnako gitary nielen „metalizujú“ až soundtrackové vyznenie hudby, ale sú so všetkými tými sláčikovými a dychovými nástrojmi v nevídane vyrovnanej symbióze. Kým úvodná Promethean Spark sa nesie skôr v thrashovom tempe, hneď nasledujúca Pilgrimage To Oblivion dá svojimi tremolo riffmi a blastbeatmi vzdialene spomenúť na niekdajších domovských Emperor. Kratučká vsuvka Anima Extraneae jasne potvrdzuje, že by album fungoval aj ako filmová hudba, a najdlhšia kompozícia Hubris And Blue Devils zas miestami dáva spomenúť na Opeth. Majestátne dielo, ktoré rastie s každým vypočutím.

Foto: Napalm Records

To sa nedá povedať o neúnavnom kovotepcovi Blazeovi Bayleym. Jeho čerstvá fošňa Circle Of Stone totiž vyloží na stôl všetky karty, s ktorými sa bude hrať, v momente, keď za prvýkrát oprie do mikrofónu. Staromilský heavy metal z Blazeovej kuchyne je naozaj len mäso a zemiaky bez akýchkoľvek ozvláštňujúcich ingrediencií. Ale niekedy človek potrebuje aj takéto robotnícke servírovanie. Vokál hlavného protagonistu sa od čias jeho pôsobenia v Iron Maiden zmenil iba málo, stále si môžete byť istí jeho hlbokým, nie príliš dynamickým prejavom, no v niektorých momentoch počuť, že jeho hlas je nie veľmi šetrne upravený autotuneom. Je to síce rušivé, ale nie natoľko, aby ste si tento testosterónom nabitý album neužili. Odporúčam počúvať nahlas a s pivom v ruke.

Foto: Wikipedia

Veľké očakávania robia obvykle chystaným albumom medvediu službu, avšak v prípade debutového (!) sólového albumu Micka Marsa, dnes už 72-ročného ex-gitaristovu legendárnych Mötley Crüe, ani nemohli byť iné. Mick je osobnosť, ktorá pomáhala definovať celú jednu éru rock n‘ rollu, takže o udalosť by išlo, aj keby vydal iba priemerný materiál. To však ani náhodou nie je prípad The Other Side Of Mars.

Ak by ste (aj vzhľadom na Mickov vek) očakávali nejaký obstarožný blues rock, úvodná Loyal To The Lie vám reálne môže spôsobiť infarkt. Také tvrdé gitary by som neočakával ani od omnoho extrémnejších spolkov, avšak bez obáv, žiaden death metal sa nekoná. Bavíme sa o výborne sprodukovanom a nahranom modernom hard rocku, prípadne heavy metale, ozdobenom úžasným spevom Jacoba Buntona a, samozrejme, nezameniteľnou hrou Marsa. Ten sa vytiahol aj skladateľsky, skladbám nechýbajú silné nápady ani jednoduché, ale funkčné riffy. Jediná výčitka smeruje k dramaturgii albumu, pretože po skvelom štarte v podobe spomínaného singlu Loyal To The Line a Broken On The Inside sa to s Alone stočí do baladického okienka, ktoré ostáva otvorené aj s Killing Breed a Memories. Inak je to ale jasný vztýčený prostredník bývalým kolegom dokazujúci, že Mick bol oveľa viac než štvrtina Crüe.

Foto: Bandcamp

Podobne sviežo znie na novinke aj iný bývalý gitarista ikonickej kapely Ace Frehley. O akú formáciu ide, hádam netreba hovoriť. Na rozdiel od Micka sa však na 10,000 Volts Ace rozhodol zhostiť sa aj roly speváka (ostatne tak ako na všetkých jeho sólových albumoch), čo nie je úplne šťastné riešenie. Aceov prejav už je poznačený vekom, ktorý štúdiové čarovanie nezakryje a navyše počuť sedemdesiatnika spievať o tom, aká je baba sexy a ako mu chutí (neskutočne debilným textom sprznená Constantly Cute), hraničí s mučiacou technikou. Hudobne je to však výživný koktejl klasického a moderného hard rocku, ktorý má potenciál osloviť aj fanúšikov, ktorí doteraz o Frehleyho tvorbu nezakopli. Zvukovo je to nádhera, štadiónové refrény sype Ace z rukáva jedna radosť (za všetky spomeňme Cosmic Heart) a nebojí za zabŕdnuť aj do poprockových vôd, v ktorých mu to, napodiv, veľmi pristane – stačí si pustiť Cherry Medicine. Cudzie mu nie sú ani dramatickejšie kúsky ako Life Of A Stranger či záverečná inštrumentálka Stratosphere. Spaceman rozhodne nesklamal.

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Páčil sa ti článok?

→Klikni a odmeň
nás pivom←