Splnili Eschaton svojou novinkou to, čo sľubovali? (recenzia)

Zdieľať

Ružomberská death/black partia ESCHATON vydala svoj debut Ultimum Exitium v roku 2016. Pamätám si, že ma vtedy očarili ponurou atmosférou a početnými symfonickými prvkami v ich tvrdej muzike. Keď koncom minulého roka ohlásili vydanie albumovej novinky Et Diis Tacent, veľmi som sa potešil. Páni sľubovali, že tento počin bude o poznanie tvrdší, než bol debutový album.

Už obal albumu napovedá, že liptovskí blackmetalisti sa za tri roky výrazne posunuli a pravdepodobne skutočne pritvrdili. Chlapci sa rozhodli zostať pri latinských názvoch piesní i albumu, no texty opäť v latinčine nie sú. Naproti prvotine odspievanej výhradne v materinčine ale pribudli na druhom albume aj anglické texty.

Šestica skladieb je z jednej strany ohraničená majestátnym orchestrálnym Introm. Keď sa do neho ponoríte, určite sa nevyhnete poriadnym zimomriavkam. Z druhej strany album ohraničuje symfonické, ale oveľa pokojnejšie Outro. Toto zas vzbudzuje dojem veľmi vydareného soundtracku.

Zo symfonickej rozprávky vás však Eschaton veľmi rýchlo preberie. Zasnené pohľady rozoženú tvrdé riffy a guľometné bicie skladby Cursus Temporis, jednej z tých slovensky otextovaných. Podobne vás surovosťou v celej svojej dĺžke prefacká asi už len Orbis Verminosus, postavená predovšetkým na hre s rytmom. V ostatných skladbách nájdete aj mnoho melodických prvkov.

Tie najpútavejšie sú určite gitarové vyhrávky v skladbách Ex Flammis Acribus a Fons Vitae: Causa Mortis. V prvej z nich zaujmú aj besniace bicie v kombinácií s vlečúcimi sa gitarami, kým v druhej sa objaví melodický spev, dokonale sólujúca gitara či klávesy rozliate v pozadí.  Klávesy počuť aj v pozadí piesne Lacrime Caelorum so zaujímavou harmóniou. Táto skladba znie, akoby v nej bol growl podporený akýmsi tichým chorálom, čo dodáva jej celkovému zvuku na veľkoleposti. Navyše v nej zaznie gitarový tandem pripomínajúci slávny Let čmeliaka.

Vrcholom celého diela je pre mňa ďalšia slovenská pieseň Elégia, ktorá znie úplne epicky až teatrálne. V tejto ponurej skladbe, kde sa opäť objavuje aj melodický spev, sa vám výjavy z jej deja samé kreslia pred očami.

Eschaton dodržali to, čo sľúbili. Album Et Diis Tacent je bez pochýb tvrdší a surovejší, než bola ich prvotina. Na druhej strane sa mi veľmi páči, že si zachovali svoje dobré zvyky a do skladieb opäť vložili aj symfonické a melodické prvky a dokonca i sem-tam aj melodický spev. Latinské názvy piesní, ktoré sú tiež už ich poznávacím znamením, len pridávajú na sympatiách, ale po vypočutí nového počinu som presvedčený, že tejto kapele ide do úst slovenčina oveľa viac. Skladby kapely Eschaton, ktoré sú spievané v ich materinčine, vnímam ako oveľa precítenejšie a hlbšie naproti tým anglickým. Akoby v tých druhých chýbal kúsok atmosféry. Kúsok Eschatonu.

HODNOTENIE

Komentujte

PÁČIL SA TI ČLÁNOK?

Podpor nás na Patreone, aby sme ti mohli prinášať stále viac kvalitného čítania.
A dostaneš za to aj odmenu!

→Klikni sem←