Stoja za vypočutie? Marcoví Judas Priest, Bruce Dickinson aj Sonata Arctica

Zdieľať

Marec bol z hľadiska nových albumov pre metalových milovníkov melódie a rýchlosti úplným požehnaním. Novinky vydalo hneď niekoľko legiend, niekde sa strieľalo šampanské a inde by mali padať hlavy.

Foto: Wikipedia

Keď vydali metaloví bohovia JUDAS PRIEST album Firepower, mnohí to brali ako viac než dôstojné ukončenie ich diskografie, často sa spomínala aj fráza „to najlepšie od čias Painkiller“. Páni si však z veku evidentne nerobia ťažkú hlavu a takmer na deň presne o šesť rokov neskôr prichádzajú s novinkou Invincible Shield a fanúšikovia aj recenzenti sa opäť predbiehajú v superlatívoch.

Treba uznať, že kapela znie naozaj veľmi sviežo. Miestami počujete dozvuky Screaming For Vengeance, inokedy tvrdosť Painkillera, ale dôjde aj na hitovosť Defenders Of The Faith či dokonca Turbo. Richie Faulkner na gitare úplne čaruje, ak si niekto myslel, že bude naveky braný len ako trvalý záskok za K. K. Downinga, tu už nikto nemôže pochybovať o tom, že je to reálny člen so všetkým, čo k tomu patrí. Vytiahol sa aj Scott Travis, ktorý si často mydlí dvojkopáky ako nič a mnohé technické finesy nútia uznanlivo kývať hlavou.

Šou však pre seba kradne 72-ročný Halford. Ten človek musí byť z iného živočíšneho druhu, taký skvelý výkon by mu mohli závidieť o polovicu mladší speváci. Môžeme polemizovať o tom, či to dokáže uspievať aj naživo, prípadne či mu pomáhali štúdiové mašinky, podstatné je, že učiteľ opäť vyučuje vysokú školu metalovej charizmy. Výborná nahrávka, o ktorej sa právom vo veľkom rozpráva aj takmer mesiac od jej vydania.

Foto: Wikipedia

Rovnakým, ak nie väčším prekvapením bola novinka od ďalšej legendy. BRUCE DICKINSON vydal svoj posledný sólový album ešte v roku 2005 a odvtedy sa akoby tváril, že nič také ako sólová kariéra ani nebolo. Postupom času, ako sa hudba jeho chlebodarcov vyvíjala viac smerom k progresívnosti a Steve Harris rezignoval na chytľavé hymny typu Aces High či Wicker Man, zjavne Siréna pocítila nutkanie hudobne sa vyjadriť tak, ako by mu to v Iron Maiden nebolo umožnené.

The Mandrake Project spája to najlepšie z oboch svetov a zároveň pridáva aj veľkú dávku osobitosti. Symfonicky ladená vypaľovačka Fingers In The Wounds či akustickými gitarami podporená Face In The Mirror alebo hardrockový kus a la Scorpions Many Doors To Hell sú hitovky, na aké od Ironov už roky márne čakáme. Bruce je v neskutočnej hlasovej pohode, ide si svoje predovšetkým v stredných polohách, kde mu to veľmi pristane, ale keď treba, neváha ukázať, prečo je práve on jeden z najlepších spevákov v dejinách metalovej hudby. Večná škoda posledných dvoch rozťahaných skladieb, ktoré k stolu neprinášajú nič nové, navyše v Sonata (Immortal Beloved) si gitarista Roy Z bohvie prečo zvolil absolútne nechutný zvuk svojho nástroja, ktorý skladbu ponižuje niekam do tretej ligy.

Foto: Wikipedia

A keď je reč o prinášaní nového k stolu, hádajte, ako asi v tomto ohľade dopadli noví DRAGONFORCE. Na Warp Speed Warriors sa po solídnom predošlom záseku rozhodli ešte viac ponoriť do zvukov 80’s diskotéky a už to naozaj nie je ani prefíkané, ani zábavné. Už single poslucháčovi našepkávali, že tentokrát to asi nebude úplne ono, pretože poriadny melodický nápad jeden aby pohľadal. Marc Hudson znie otrávene a Totman a Li si stále idú to, čo pred dvadsiatimi rokmi, akurát bez mladíckeho zápalu. Jediná záživná rýchlovka je The Killer Queen, inak by som odporúčal viac sa sústrediť na pomalšie veci, kde títo speedmetalisti zrazu akoby pookriali a človek má na chvíľu pocit, že počúva pesničky a nie technické cvičenia.

Space Marine Corps je síce sedlácka odrhovačka, ale Hudson spieva netypicky hlboko a refrén by im závideli aj Freedom Call a Kingdom Of Steel by sa dala označiť za regulérnu baladu, čo tiež nie je práve tradičný prvok Dragonforce. Na prvé počutie je teda novinka veľké sklamanie, ale s každým ďalším sa v nej dajú objaviť momenty, ktoré z toho nerobia úplne zavrhnutia hodný paškvil.

Foto: Amazon

U Fínov SONATA ARCTICA sme si už aj zvykli na veľkohubé vyhlásenia, ktoré už od čias The Days Of Grays sľubujú návrat ku klasickému štýlu. S výnimkou The Pariah’s Child, kedy tomu čiastočne tak naozaj bolo (a niet divu, že išlo o najlepší album od čias Reckoning Night), to vždy bolo iba klamanie telom, keď sa za single neraz vyberali rýchle songy, ktoré napokon boli jediné piesne v tomto duchu na danom albume. Keď však z ničoho nič vyšla skladba First In Line s refrénom takým chytľavým, že by sa nestratil ani na debute, fanúšikovia oprávnene dúfali, že tentokrát to s návratom k power metalu nebudú len jalové reči.

A čuduj sa svete, Clear Cold Beyond je naozaj najrýchlejší a najpriamočiarejší materiál, aký nám Kakko a spol. za posledných sedemnásť rokov dodali. Navyše je opatrený vynikajúcimi hudobnými nápadmi, Tony sa aspoň občas pustí do skutočných výšok, ktoré zdobili prvé albumy a už tradične ponúka úžasné a ,,neklišéovité“ texty. Napriek tomu sa občas do hlavy vkráda dojem, že keby bolo čisto na ňom, tak takýto nekompromisný album by nezložil, čo potvrdzujú aj piesne ako A Monster Only You Can See alebo Dark Empath. Aj tak však ide asi o „najpowermetalovejší“ album, v aký môžu priaznivci starej inkarnácie dnes dúfať a môžu byť prinajmenšom spokojní, ak nie rovno nadšení. Zamrzí trochu odfláknutá a nevyrovnaná produkcia, čo bol problém už aj na Talviyö, no tentokrát to nie je až také hrozné.

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Páčil sa ti článok?

→Klikni a odmeň
nás pivom←