Matej Jurášek je v známy najmä ako Rarach. Hovorí sa o ňom hlavne kvôli jeho životnému príbehu – ako sa z futbalového chuligána, ktorý sa bil pre zábavu, stal pod vplyvom rôznych okolností „slniečkar“ zastávajúci úplne opačné hodnoty ako ultras, čo ovplyvnilo aj jeho odchod s rodinou až na Madeiru. Pre rockerov však môže byť zaujímavá aj iná časť jeho života.
Rarach sa totiž niekoľko rokov zúčastňoval najväčších slovenských koncertov a festivalov ako esbéeskar. Postupne sa vypracoval až na bezpečnostného manažéra, ktorý mal na starosti napríklad aj bezpečnosť doteraz najväčšieho rockového koncertu v našej krajine. Nielen o Rammsteine, ale aj celej práci esbéeskarov a členov bezpečnostného manažmentu, sme sa nedávno rozprávali počas slnečného videorozhovoru (aspoň na tej madeirskej strane). A možno sa dozviete aj to, čo vám vždy na koncerte pri pohľade na esbéeskara napadlo, ale báli ste sa opýtať.
Často sa v tvojich rozhovoroch spomína, že predtým, ako si sa odsťahoval na Madeiru, si robil ochrankára prezidentke Čaputovej, keď bola ešte len kandidátka na tento post, ale menej sa hovorí o tom, že si robil ochránkára aj na koncertoch. Ako dlho si sa tomu venoval?
V podstate od strednej školy. Keď som mal 16 rokov, začal som robiť biletára na diskotékach. To je asi spoločný príbeh všetkých esbéeskarov na Slovensku, že každý začal v domácom prostredí na dedine robiť biletára na Štefanskej zábave a postupom času išiel vyššie a vyššie.
Z dedinských zábav si sa dostal v rámci ochranky a bezpečnosti až na koncert Rammsteinu v Trenčíne, čo bol doteraz najväčší samostatný koncert na Slovensku, či naposledy na Bryana Adamsa v Bratislave. Ktorých veľkých koncertov si sa ešte takto zúčastnil?
Pre mňa bol obrovský zážitok Andrea Bocelli alebo Ennio Morricone. Dvakrát alebo trikrát som bol na Depeche Mode, to bola skvelá spolupráca aj zážitok. Ale ak mám vybrať niečo rockové, tak napríklad Sting, Guns N‘ Roses v Piešťanoch,… Tam som bol ešte v pozícii „kužeľa“, že „tu stoj a pusti len zelené pásky“.
Prejdime teda k tomu Rammsteinu, čo bola naozaj veľká udalosť aj mimo našej komunity. Tam si bol v akej pozícii?
Bezpečnostný manažér za organizátora. Tieto veľké koncerty fungujú inak ako tie menšie, ktoré sa bežne na Slovensku dejú. Kapely ako Rammstein alebo Depeche Mode patria pod svetový manažment, ktorý dodáva svojich ľudí na rôzne pozície – bezpečnosť, catering, pódium, obrazovky,… A vyberú si svojho zástupcu bezpečnosti. Ale aj to je rozdiel, lebo je jeden zástupca bezpečnosti pre miesto konania a potom je ochranka kapely, ktorá zabezpečuje bezpečnosť pri presunoch kapely, pred koncertom, po koncerte. A ja som spolupracoval s tým bezpečnostným manažérom pre miesto konania za ich stranu, spolu s Martinom Královičom, ktorý všetky tieto masové podujatia zabezpečuje a ja s ním spolupracujem. Preto sa na tie koncerty stále dostávam, aj keď teraz už žijem na Madeire. Okrem toho som ale komunikoval aj s ochrankármi a manažérom kapely.
V čom bol koncert Rammsteinu z hľadiska bezpečnosti iný ako ostatné koncerty? Keď si zoberieme všetku tú pyrotechniku, množstvo ľudí, obrovský priestor.
Je rozdiel, keď robíš príchod pápeža a jeho blahorečenie a keď príde Rammstein, samozrejme. Vyžaduje si to úplne inú prípravu. Už priestor musí byť inak prispôsobený. Tento koncert bol veľká výzva, pretože sa odohrával na trenčianskom letisku, na ktorom sa síce podniká aj festival, avšak Pohoda je festival, na ktorý ľudia prúdia neustále počas celého trvania v menších či väčších vlnách. Na koncert takéhoto druhu prídu ľudia v jeden čas a to bola najväčšia výzva, dostať všetkých tých ľudí v približne rovnakom čase na jedno miesto a v rovnakom čase ich dostať preč. Do toho v okolí letiska prebiehalo na cestách viacero stavebných prác a cesty boli obmedzené. My ako „bezpečáci“ sme museli robiť všetko pre to, aby sa ľudia dostali bezpečne dovnútra a bezpečne odtiaľ odišli.
Pre bezpečnostného manažéra sa akcia nedeje len od vtedy, od kedy kapela vyjde na pódium a kým nezíde. Návštevník musí byť v bezpečí, už keď prichádza v aute, musia byť napríklad zabezpečené cesty. A bezpečnosť ma zaujíma, až kým sa nedostane domov, respektíve kým neopustí určitý perimeter od tej akcie. Je to živý organizmus, ktorý ťa zaujíma, až kým posledný návštevník neodíde z areálu podujatia.
Myslíš, že je Slovensko pripravené na takéto veľké akcie? Často vidím komentáre ľudí, že Slovensko nevie robiť veľké koncerty a napríklad po Rammsteine sa veľmi sťažovali a nadávali práve na tú cestu domov po koncerte.
To som nezachytil. A ak by som to zachytil, tak by som si dovolil oponovať, lebo si myslím, že Slovensko vie robiť veľké koncerty a je ich stále viac. Zároveň ten názor asi vznikal vo facebookových diskusiách, a tak nie je pre mňa relevantný. To, čo si myslí niekoľko desiatok nahnevaných ľudí v diskusii na internete, nie je tak relevantné, ako keď si k tejto téme sadne polícia, bezpečnostný manažment podujatia, organizátori a aj samotní účinkujúci. No ľudia by si mali uvedomiť, že prísť na koncert je iné ako prísť na festival. Pred tým podujatím sa robila komunikácia cez sociálne siete, web, rádio o tom, že je potrebné prísť včas, správať sa podľa nejakých inštrukcií a pri odchode je potrebné dodržať určité postupy a akceptovať situáciu, ktorá zaručene nastane, a teda že bude doprava obmedzená. Ako sa organizátori musia učiť robiť dobré podujatia, tak sa ľudia musia naučiť, ako na ne chodiť, aby to bolo bezpečné a aby si to dokázali aj užiť.
To znamená napríklad, že keď je koncert o šiestej, tak mi nestačí byť 17:30 niekde 10 kilometrov pred Trenčínom. Aj inde vo svete si takéto koncerty žiadajú svoje obety, v zmysle, že musíš obetovať čas, prispôsobiť si program na ten deň,… Keď je koncert v sobotu, to neznamená, že je len večer, ale že vyrazíš poobede, keď cestuješ, tak si zober do auta jedlo a vodu, keď tam prídeš, tak nech máš nejakú pokrývku hlavy alebo aby si sa vedel obliecť, keď sa zmení počasie. Rátaj s tým, že pri vstupe do areálu ťa budú kontrolovať, maj pripravený lístok a občiansky preukaz (vstupenky na Rammstein boli kupované na meno a vstup bol od 18 rokov, pozn.red.). Aj to je bežné, že človek príde k turniketu a rozčuľuje sa, prečo je taký dlhý rad. No presne preto, že sa rozčuľuješ namiesto toho, aby si mal všetko pripravené a keď prídeš na rad, tak máš pripravený lístok, ale nemáš občiansky.
Vyskytlo sa na koncerte Rammsteinu niečo, s čím si sa vo svojej pozícii stretol na koncerte prvýkrát?
Prekvapilo ma, že ochranka Rammsteinu mala na hlavách kukly. To je v zákone o bezpečnostnej službe na Slovensku zakázané. Ale je to iná situácia, na ktorú sa vzťahuje iný kódex. Potom sa ma naši slovenskí esbéeskari pýtali, či si aj oni môžu dať kuklu. No nemohli, lebo v zákone na Slovensku to máme inak. Tí od Rammsteinu nemali slovenské preukazy pre bezpečnostného pracovníka, oni spadajú pod niečo iné.
Prejdem ku koncertu Bryana Adamsa v Bratislave, kde som ťa videla aj pri práci, keď ste s niekým z bezpečnosti za spevákovu stranu pred začiatkom koncertu vysvetľovali fanúšikom v prvých radoch, že si Bryan neželá, aby počas koncertu fotili a natáčali na mobil, lebo on chce hrať pre ľudí, nie pre mobily. Stretával si sa bežne s takýmito špeciálnejšími požiadavkami od umelca na publikum, respektíve na čo ste vy museli dávať pozor?
To bol bezpečnostný manažér za Bryana Adamsa, ale nebol to jeho ochrankár. Takáto požiadavka predtým ešte nebola, ale pamätám si, keď sme museli ľuďom hovoriť, že ak chcú mať nejaké transparenty alebo vlajky, musia ísť niekde dozadu, kde nebudú iným zakrývať výhľad. Páči sa mi, že keď prídeme na miesto, máme bezpečnostnú poradu a tam sa dohodneme s ich manažérom, že Bryan Adams si želá toto a toto a poďme to ľuďom povedať. Veľmi ľudským spôsobom sa im odkomunikuje, ako to má vyzerať a učíme si to publikum na to, že keď v budúcnosti prídu na podujatie podobného typu, tak už budú vedieť. Polovica tých ľudí, čo stáli vpredu, ma ani nepočúvali, lebo chodia často na Bryanove koncerty a už to asi počuli miliónkrát. Aj keď som robil koncert Bryana Adamsa druhýkrát a pre mňa to bola novinka.
Ale je skvelé komunikovať ľuďom dopredu, čo ich čaká a ako by sa mali správať, aby si užili koncert nielen oni, ale aj ten umelec. Lebo koncert je práve o tom spojení medzi umelcom a návštevníkom. Ak sa umelec necíti pohodlne, keď ho kameruje alebo zacláňa s transparentom, tak by to návštevník mal akceptovať. Veď kvôli nemu tam prišiel, jemu platí tých 150€ za vstupenku, jeho si váži. A keď chceme, aby umelci chodili k nám hrávať koncerty a aby tu boli dobré atmosféry, tak to patrí k tomu. A to ešte doplním k tomu, či je Slovensko pripravené na veľké koncerty. Áno, je, ak ľudia budú rešpektovať takéto odporúčania bezpečnostných manažérov.
Tá polovica ľudí možno nepočúvala preto, že im je to jedno. Asi dve miesta odo mňa v druhom rade pred pódiom stála vysoká pani, ktorá takmer stále kamerovala, ešte počas koncertu to nahrávala na sociálne siete a dokonca si pozerala na Facebooku živé vysielanie práve z toho koncertu. Aj ste ju niekoľkokrát upozornili, aby dala mobil dole a ona ho aj tak vždy vytiahla a pokračovala. Je v takýchto situáciách ťažké zachovať pokoj, keď musíš niekoho niekoľkokrát upozorňovať na tú istú vec a on to stále ignoruje?
Kedysi dávno to nebol pokoj, veľmi mi to vadilo. Keď som ešte začínal pod pódiom, tak som sa rozčuľoval, že si robia, čo chcú, aj keď teda nie úplne. Záleží od toho, čo sa dialo. Keď niekto začne preskakovať zábrany, tak to je už podnet na to, aby si ho vyviedol von. Ale keď ide o takéto porušenie ako táto pani… Keď to už urobila niekoľkýkrát, tak som za ňou išiel a povedal som jej, aj keď neviem, nakoľko ma počula: „Vy platíte za lístok 150€, drahá pani. Ste tu na to, aby ste si užili koncert a interpret je tu na to, aby vám dal ten koncert najlepšie, ako vie. A aby vám ho mohol dať najlepšie, ako vie, tak má nejaké svoje predstavy, ako by to malo vyzerať a vy nerešpektujete pravidlá interpreta, za ktorého ste si zaplatili. Je mi ľúto, že sa takto správate, lebo vy prichádzate o zážitok. Možno teraz tomu nerozumiete, ale sama sa oň ukracujete. Nebudem vás z tadeto ani vyvádzať, ani s vami nič robiť, len je mi trápne aj za vás.“ A týmto to celé skončilo. Takíto ľudia, ako táto pani, budú na koncerte vždy. A budú v každom rade. A nič s tým neurobíš.
Ale pokiaľ by sme sa bavili o Rammsteine, tam sme mali iné bezpečnostné pokyny. V prvom rade sa nikto nesmel stavať na bariéry. Akonáhle by sa tam niekto postavil, treba ho dostať dole a pokiaľ by v tom pokračoval, mohol by byť z tade vyvedený alebo poslaný niekam ďalej. Bolo to kvôli tomu, že pri ohňovej a svetelnej šou by mohlo dôjsť k zraneniu. Aj esbéeskari mali počas koncertu presne nariadené, kde kedy môžu a nemôžu stáť. Zažil som už aj také, a myslím, že to bolo tiež na Rammsteine, že fakt vysokí ľudia, ktorí boli v prednom rade, boli požiadaní, aby sa presunuli o dva-tri rady dozadu, aby to od niečoho neschytali. To nie je ale o tom, že niekto má 1,8 metra a v 1,9 metri to už schytá. Ale o tom teple, ktoré sála, to by ho mohlo zraniť. Bezpečnosť je nadimenzovaná tak, že keby ten chlap mal aj 2,5 metra, tak je stále v bezpečí, ale treba to predimenzovať. Ľudia tomu niekedy nerozumejú. Ale keď je to tak dané na papieri, my sme to dostali na bezpečnostnej porade a podľa toho postupujeme.
Čo bola najnáročnejšia situácia, s akou si sa stretol? Nejaké konflikty, bitky alebo niečo také.
To sú veci, ktoré sa relatívne bežne stávajú. Robil som koncerty, festivaly a k týmto akciám alkohol patrí. Svieti slniečko, dám si vpredu na koncerte pivko. Treba ale myslieť na to, že si na otvorenom slnku, vypil si niekoľko pív, odpadneš a potom čo. Mysli na bezpečnosť svoju a aj ľudí okolo teba. Nie som fanúšik tvrdého alkoholu na podujatiach. Tie roky praxe, ktoré mám, hovoria o tom, že ak je niekto vyvedený z koncertu, tak v 95% prípadoch je to kvôli alkoholu. Je opitý natoľko, že vyvolal konflikt alebo niečo zámerne rozbil alebo zničil. Ak si chceš užiť koncert svojej obľúbenej kapely a mať z toho dobrý pocit, nepi tvrdý alkohol, lebo nebudeš mať z toho nič a môže sa rýchlo stať, že si ho užiješ pred bránou festivalu, v horšom prípade v sanitke alebo v nemocnici. Nastane tlačenica a spadneš alebo vyvoláš konflikt a niekto ťa udrie, alebo ty sa udrieš o nejakú železnú konštrukciu…
Také veci sa dejú a museli sme to viackrát riešiť. Preto sú na každom festivale záchranné a bezpečnostné zložky a sú v areáli rozmiestnené tak, aby boli k ľuďom blízko, keď ich budú potrebovať. A áno, vždy počas koncertu minimálne jedného človeka ťaháme z davu či už kvôli tomu, že je tam nebezpečne, lebo sú naokolo opití ľudia alebo on je opitý. Alebo hrozí, že spadne, alebo už odpadol, lebo nepil dosť tekutín, alebo pil príliš veľa.
A ďalšia vec – ťaháme spred pódia deti, ktoré sú priamo pred bariérami. Rodičia, ktorí veľmi fandia kapele, oblečú deti do trička Sepultura a podobne a bežia s nimi dopredu k zábrane. Všetko fajn, fandím tomu, berme deti na koncerty, ale myslime na to, že máme za sebou masu niekoľko tisíc ľudí, ktorá keď sa začne hýbať, napríklad na koncerte Sepultury, tak z toho dieťatka spravia pri zábrane luskáčik. Pretože je presne vo výške zábrany. Keď sa tá masa nahrnie na teba, ty síce môžeš stáť a držať sa rukami okolo, že predo mnou je dieťa a dám pozor, ale keď ťa to zomelie, tak dieťa len tak luskne. Preto ich vyťahujeme von a dávame za bariéru. Nie je to síce správne a keby sme to spravili na Rammsteine, tak ho hneď musíme odviesť niekde na bok. Rodič musí ísť potom s nami, príde o miesto vpredu a koncert si užije niekde pri „toitoikách“ na boku. Neberte na takéto koncerty deti dopredu. Ak pôjdete na koncert Karola Duchoňa, super, môžu si vpredu so zapaľovačikom mávať, ale pri Rammsteine radšej nie.
Keď sme pri tom alkohole… Ľudia sa často hnevajú, že im ochrankári pri vstupe zoberú všetky tekutiny, ktoré si donesú a v areáli je potom lacnejšie kúpiť si pivo ako minerálku.
Na niektorých koncertoch to má bezpečnostný dôvod. Na niektorých sa fľaše vôbec neberú, to závisí od organizátora. Najdôležitejší dôvod, prečo sa to deje, sú peniaze. Napríklad organizátor má sponzora, ktorý, povedzme, tam má bary a dohodnú sa, že mu dá bary a pivo zadarmo, ale potrebuje niekde zarobiť, tak zarobí práve na nealku. Potom je otázka, čo presne sa pri vstupe vyhadzuje. Pri plechovkách alebo fľašiach s tvrdým alkoholom, v skle aj v plaste, to chápem. Ak sa bavíme o vyhadzovaní vody v plastovej fľaši, toho nie som fanúšik. Bol by som radšej, aby si ľudia nosili na festival svoje fľaše. Ale nie som organizátor. Ja ako bezpečnostný manažér budem radšej, keď budú ľudia počas koncertu najedení a napití, ale chápem, že organizátor, ktorý ma platí, to chce inak. Človek zakúpením vstupenky súhlasí s tým, že si organizátor vyhradzuje právo aj na toto.
Keď už potom nastane konflikt, či už s alkoholom alebo bez neho, do akej miery má ochrankár povolenie použiť fyzické riešenie situácie?
To, ako sa môže ochrankár zachovať, prikazuje zákon o bezpečnostných službách. Je tam jasne definované, čo je nutná obrana, sebaobrana, krajná núdza. Je tam presne napísane, čo sa musí splniť na to, aby si mohol použiť donucovacie prostriedky, respektíve aby mohlo dôjsť k fyzickému stretu. Je individuálne, čo považujeme za fyzický konflikt. Dajme si ako príklad zase Rammstein. Beží koncert, v prvej línii máš človeka, ktorý má 2 metre a nemôže tam stáť, napriek tomu tam je. Nevieš ho dostať preč, aj keď mu to vysvetlíš, prečo tam nemôže byť. A on napriek tomu nebude tie požiadavky rešpektovať. Nehovorím, že ochrankár má hneď toho chlapa chytiť a odviesť preč, ale každá tá výmena má svoju postupnosť, ktorá eskaluje. Keď som to robil, do poslednej chvíle som sa snažil využiť všetky ostatné možnosti, kým som nemusel toho človeka niekam odtlačiť alebo odtiahnuť. Je to veľmi ťažká téma, lebo fyzické násilie je posledná vec, ktorú chceš vidieť. Pokiaľ chceme robiť kvalitné koncerty, fyzické násilie do slušnej spoločnosti nepatrí. Avšak niekedy si to situácia vyžaduje a vtedy je úlohou esbéeskara, že ak k takej situácii dôjde, aby boli naplnené všetky legislatívne záležitosti.
Vidíš rozdiely na koncertoch v závislosti od žánra vystupujúcej kapely?
Vidím, samozrejme, ale nemusí to tak byť vždy. Samotná príprava a aj tie rozhodnutia, či sa budú púšťať dovnútra umelohmotné fľaše, dáždniky, čo sa bude prehľadávať, závisí od toho, aký koncert nás čaká. Úplne iné veci sa kontrolovali pri vstupe na koncert Rammsteinu a iné na Bocelliho. Sú to úplne iné skladby publika, a tak musíš odlišovať, čo kontroluješ. Keď na koncert Bocelliho príde niekto s veľkou taškou na chrbte, tak tam s najväčšou pravdepodobnosťou má veľký fotoaparát alebo ešte veci z roboty. Teda neobsahuje priamu hrozbu pre ľudí. A teraz nechcem škatuľkovať, ale keď príde niekto na koncert Rammsteinu s veľkou taškou, môže v nej byť širšie spektrum vecí. Preto si dopredu nastavujeme, čo sa bude kontrolovať a vpúšťať dovnútra. A napríklad, keď je koncert v hale, nemá zmysel, aby dovnútra išiel akýkoľvek dáždnik. Takže podľa očakávaného publika sa nastavujú bezpečnostné kritériá pri vstupe.
Čo ešte okrem vstupu sa rieši na takej bezpečnostnej porade pred veľkým svetovým koncertom?
Tých bezpečnostných porád je niekoľko. Poviem to zase na príklade Rammsteinu. Mali sme bezpečnostnú poradu k priestoru koncertu, kde sme si ukázali, kde sú zraniteľné body, kde by mohlo dôjsť napríklad k tlačenici, vytváraniu radov a podobne. Bezpečnostný manažér od kapely sa pýta, ako to máme vyriešené a keď je s tým spokojný, ideme ďalej. Potom mám bezpečnostnú poradu s ich bezpečnostným manažérom a šéfom ochrankárov kapely, ak je tam prítomný, k presunom kapely. Riešime všetky presuny, teda priletia, presunú sa do hotela, z hotela idú na skúšku na miesto koncertu, budú v takých a takých autách a čo potrebujú, napríklad eskort polície. Ďalšia porada je už finálna a tá sa týka samotnej šou. Tam si rozoberieme, ako bude prebiehať, koľko potrebujú ľudí pred pódium, koľko do backstageu, aká bude pyrotechnická šou, kde môžu ľudia stáť, nariadenia počas koncertu, kde budú zdravoťáci a hasiči,… Jednoducho, aby sme mali všetko na papieri a vedeli, čo bude ako prebiehať.
Napríklad Rammstein sa počas koncertu v určitom momente potrebovali dostať z pódia na B-čkové pódium. Po určitej piesni sme mali pripraviť SBS-ku, ktorá vyznačí priestor, kade kapela prejde, aby sa dostala na to druhé pódium a držať ten koridor natiahnutý, kým tam kapela neprejde. Potom sa na člne cez crowdsurfing dostane naspäť na hlavné pódium a vtedy sa zase SBS-ka vracia späť. A aj toto sa nastavuje na tých poradách. Ako bezpečnostný manažér tieto inštrukcie prevezmem a posuniem ich ďalej šéfovi SBS.
Spomínal si, že na koncerte Guns N‘ Roses si bol ešte len taký radový ochrankár. Ako ten koncert a práca na ňom vtedy prebiehali?
Na tento koncert som prišiel už týždeň pred jeho začiatkom. Pripraviť tak veľké podujatie znamená pripraviť letisko, začať navážať pódium, servisné bary, záchody a všetko začať rozkladať. Od momentu, ako tam príde prvý pracovník, tam musí byť prvý esbéeskar. Postupom času počet esbéeskarov rastie. A strážiš všetko, čo ti povedia. Raz bránu a kto všetko môže ísť do vnútra. Keď postavia backstage, tak ho strážiš, aby tam napríklad niekto niečo nenechal. A potom nastane deň podujatia, kedy prichádza asi 90% zvyšných esbéeskarov. Musia tam byť od rána, lebo od rána už ľudia čakajú pri bránach, alebo tam dokonca stanujú už deň predtým. Napríklad, keď som robil druhýkrát Depeche Mode, bol tam chlapík, myslím, z Paraguaja, ktorý tam stanoval už dva dni vopred. S kapelou išiel komplet celú šnúru. Ako sa kapela zbalí a ide do Budapešti, tak sa zbalí aj on, ide tam, rozloží sa so stanom alebo karimatkou pred vstupom a čaká, lebo chce byť na koncerte vpredu. Neviem, či mali vtedy 30 alebo 50 koncertov, ale on išiel s nimi každý koncert…
Potom je rozdiel, keď je koncert v hale, kde sa esbéeskari navážajú postupne. Obsadia určitý perimeter a strážia vchody, aby sa ľudia nedostali do haly. Potom v deň koncertu sa obsadí aj to, kde príde kapela a manažment, teda vstupy a prístupové cesty, a z pár ľudí, čo strážia štadión dva dni pred koncertom, je v deň koncertu napríklad 20 ľudí. Ďalší esbéeskari prídu hodinu-dve pred otvorením areálu, rozmiestnia sa v priestore a sú v plnom počte až do konca.
Podľa čoho sa rozdeľuje, kto bude na ktorom mieste? Pri vstupe na miesto konania, pri prechodoch medzi sektormi, pod pódiom,… A ktoré miesto je najobľúbenejšie?
Je to individuálne. Pamätám si, že keď som bol na svojom prvom festivale, to bol Topfest na Zelenej vode asi v roku 2011… Poviem to z pohľadu návštevníka. Prídeš na parkovisko, tam som nebol. Potom ťa skontrolujú pri bráne a ideš do stanového mestečka, aj tam sú esbéeskari, ale ani tam som nebol. Potom ideš do areálu festivalu, ani tam som nebol. Ďalej je tam pódium, pred ním sú esbéeskari, ale ani tam som nebol. Ďalej backstage, ani tam som nebol. A potom je tam zadný plot úplne na konci, kde nič nie je, len taká zeleň a cesta, tam som stál v daždi celé tri dni. Nevedel som, čo mám robiť, celý čas okolo mňa nikto neprešiel, iba šéf na Hummeri, ktorý mi kýval a ukazoval, že robím dobrú robotu. Mojou úlohou bolo vlastne dávať pozor, aby zozadu niekto nepreskočil plot. Ale kto by tam skákal? Tam nebolo nič, koniec sveta. Vtedy som si veľmi prial, aby som išiel pod pódium.
A stalo sa to, že ten tretí deň prišiel za mnou šéf SBS-ky a povedal mi, že sa mu páči, že tam celý čas stojím a neuhnem a spýtal sa, kam by som chcel ísť alebo čo robiť. Vtedy mal mať koncert Kabát, tak som sa vypýtal pod pódium. Dovolil mi to. Nevedel som, čo mám robiť, tak som tam len stál a užíval si koncert. Potom som ešte párkrát robil takéhoto najspodnejšieho „kužeľa“ a potom som začal rásť aj vďaka tomu, že som bol komunikatívny. Na Pohode, svojom druhom festivale, som spoznal Martina Královiča, stali sa z nás kamaráti a rástol on, rástol som aj ja. On nerobil v našej SBS-ke, mal vlastnú agentúru, kde robil bezpečnostného manažéra. Ja som sa popri ňom učil, neskôr pre neho pracoval a spolupracujeme doteraz.
Ale teda sú esbéeskari, ktorí by najradšej boli tam, kde som bol na mojom prvom mieste. Na konci sveta, kde nikoho nestretne, môže si tam vyložiť nohy a fajčiť cigaretku. Niekto chce byť celý čas pred pódiom, lebo chce počuť kapely. Niekto je natoľko neprofesionálny, že chce aj vidieť kapely, že sa otočí a pozerá koncert, čo ma vždy vedelo nahnevať a takého chalana som buď poslal preč, alebo aj domov. Niekto chce byť v backstagei, ak teda môže, lebo vie komunikovať anglicky. To bol aj môj prípad, preto som sa tak rýchlo vypracoval, lebo som vedel dobre anglicky a mal som dobré vystupovanie.
Keď stojí esbéeskar pod pódiom a hore hrá jeho obľúbená kapela, môže sa tak pokyvkávať do rytmu alebo si tancovať?
Je to o jeho profesionalite. Ja mám veľmi rád Bryana Adamsa, na ten koncert som sa veľmi tešil. A napriek tomu, že ho milujem, som sa neustále sústreďoval na ľudí v priestore a na bezpečnosť pódia, čo som mal na starosti. Takže som neustále robil svoju robotu. Nevravím, že nemôžeš interagovať s publikom alebo interpretom, ale je neprofesionálne, aby si si vytiahol telefón, tancoval a podobne. Aj napriek tomu, že by som to niekoľkokrát urobil. Napríklad na koncerte Bocelliho som plakal. Bol som bokom, lebo vtedy som nestál pod pódiom, ale jeho sprevádzal, takže som sa postavil tak, aby ma vôbec nikto nevidel. Je jasné, že tie emócie ťa na koncerte môžu zasiahnuť, ale tancovať, to teda naozaj nie.
Na koncertoch sa mi stáva, že keď stojím vpredu, s ochrankárom, ktorí stojí rovno predo mnou, sa nám často stretávajú pohľady, keď sa vlastne pozerám jeho smerom na pódium. Veľakrát mi to už bolo až smiešne. Stávalo sa ti to? Cítil si sa aj ty smiešne alebo sa s tým jednoducho ráta?
Každý človek má svoj priestor, ktorý pod pódiom sleduje. A ty si presne v tých piatich metroch štvorcových, ktoré on sleduje. Ak robí svoju robotu dobre, tak sa vám stretnú pohľady miliónkrát počas toho koncertu. Keď sa vám pohľady stretli, tak len skenoval okolie. Keď som ešte kedysi robil pod pódiom a bol som mladý, možno 20-ročný, bola tam kopa mladých dievčat. Stojíš tam, pozeráš sa na ne, ony sa pozerajú na teba a hovoríš si: „Ó, ony sa pozerajú na mňa, lebo som pekný.“ No nie, ony sa pozerajú na teba, lebo stojíš zrovna pred tým interpretom, ktorého tak veľmi ľúbia.
Aká je šanca, že sa ochrankár vypracuje od státia pri zadnom plote alebo pod pódiom až ku kapele? Spomínal si, že podmienka je angličtina. Je bežné, že slovenskí ochrankári sprevádzajú zahraničné kapely?
Na Slovensku to robia Slováci. Ale napríklad Rammstein mali svojich ľudí. A títo ľudia sa k nim dostávajú cez svetové agentúry, napríklad Live Nation. Tomáš Marko z Vivien (agentúra, ktorá organizovala Rammstein na Slovensku, pozn.red.) osloví Live Nation a oni dohodnú podmienky pre tento konkrétny koncert. Rammstein má potom konkrétne pokyny, akých ľudí potrebuje a Live Nation týchto ľudí má. Osobní esbéeskári, ktorí boli s kapelou, neviem, ako sa k tomu dostali, ale boli Briti, takže mi z toho vychádza, že to mohli byť ľudia z Live Nation. Kedysi som nechápal, ako to funguje a ako sa k tomu dostať, ale chcel som to robiť. A keď som zistil, že sa treba dostať do Live Nation, tak som si našiel manželku a s SBS som skončil. Bezpečnostného manažéra už robím len asi 3- alebo 4-krát do roka. A práve po koncerte Rammsteinu som dostal ponuku z Live Nation, že robím dobrú robotu a či by som bol otvorený spolupráci, že potrebujú bezpečnostného manažéra pre Strednú Európu. Povedal som, že už žijem na Madeire, takže sa to už, žiaľ, nedá robiť. A ani by som už do toho nešiel, keďže mám dve deti a manželku, a to je život v lietadle a na kolesách stále niekde inde.
A či je šanca sa takto vypracovať vo všeobecnosti? No je, tak ako v každom odvetví. Keď si šikovný, vzdelávaš sa, zlepšuješ, snažíš, robíš svoju robotu dobre, tak sa môžeš dostať niekde vysoko. Ale napríklad v mojom prípade, keď som sa už dostal niekde, kde som kedysi sníval, že budem, tak som tam nakoniec ani nechcel byť a pochopil som, že to nie je pre mňa.
Aké sú kľúčové vlastnosti, ktoré by mal mať dobrý ochrankár na koncerte? Predpokladám, že veľké svaly nie sú podmienkou…
Kedysi som si myslel, že je to iba o svaloch. Teraz hovorím, že je to najposlednejšia vec a svaly si môžeš nechať doma na poličke. Samozrejme, ak ideš robiť biletára na Štefanskú zábavu do Považského Chlmca, tak si radšej zober svaly a rátaj s tým, že sa v ten večer pobiješ. Ale ak ideš na koncert nejakého veľkého mena, tak to nie je o svaloch. Je to o tom, aby si vedel vnímať situáciu. Musíš vedieť komunikovať, a to nielen so zástupcami podujatia, ale aj s návštevníkmi. Lebo ty si ten človek, ktorý vytvára dojem. Nikto na koncerte netuší, kto je Tomáš Marko z Vivien, ale viete, že nejaký esbéeskar na koncerte vám vyhodil fľašu a nepovedal k tomu nič. A keď sa sťažujete, že prečo to robí, tak povie len: „Lebo to povedal organizátor. Choďte sa sťažovať Tomášovi Markovi.“ A nemusíš vedieť, kto to je, ty vidíš len toho esbéeskara. Iný pocit ti ostane, keď ti povie: „Prepáčte, vašu fľašu budeme musieť vyhodiť alebo si ju tu pokojne odložte nabok, lebo organizátor nariadil, že fľaše nemôžu byť v areáli z takého a takého dôvodu. Ak potrebujete vodu, dokážete si ju kúpiť v areáli.“ Alebo keď sa sťažuješ, že prečo vyhadzuje fľašu, povie len: „Vypadni.“ Keď stretne človek takéhoto bula, tak vytvára veľmi zlý dojem o celom podujatí.
Takže by mal vedieť komunikovať, správať sa a mal by byť pokojný a zdržanlivý. Nemal by sa nechať uniesť situáciou a momentom. Musí byť profesionál. To, že teraz všetko toto hovorím, len reprodukujem, čo som si všetky tie roky zažil. Ale keby sme sa o tom bavili pred pár rokmi, keď som bol stále v brandži, tak by som nepovedal všetky tie zákulisné informácie, lebo to nepatrí k profesionalite, bol by som zdržanlivý.
Edukáciu návštevníkov na koncerte si už v priebehu rozhovoru načrtol. Čo by si chcel, aby si návštevníci koncertov viac uvedomili? Čo sa týka svojej bezpečnosti alebo práce ochrankárov.
Nech dodržujú pokyny, ktoré tam sú. Tie pokyny vznikali dlhé roky, obrusovali sa až to tohto štádia. Ešte si len doma a už na lístku máš napísané pokyny, čo máš a nemáš robiť. A ak by toto ľudia dodržiavali, nemusia sa s esbéeskarmi ani rozprávať, maximálne pozdraviť. Stačí sa správať tak, ako je napísané na lístku, ako sa píše v komunikácii organizátora pred podujatím. Vtedy si dokážu užiť koncert nielen oni, ale aj tá SBS-ka a všetci, ktorí tam prídu. A ešte by som chcel požiadať ľudí, aby mysleli na bezpečnosť svoju a ľudí okolo seba. Bolo by fajn, aby všetci, čo na podujatie prídu, z neho aj v bezpečí odišli a vrátili sa domov. Lebo to je dôvod, pre ktorý sa tie koncerty a festivaly robia, to je dôvod, pre ktorý to aj mňa ešte stále baví robiť.
