Deep Purple sa so Slovenskom rozlúčili nesmrteľnými hitmi a rockovou eleganciou

Po zrušení koncertu Hollywood Vampires bolo množstvo ľudí v očakávaní a miernom strese, či nebude problém aj s koncertom DEEP PURPLE, ktorý bol naplánovaný len dva dni po HV, teda 22. júla, na rovnakom mieste – na amfiteátri v Banskej Bystrici. Keď organizátori ohlásili, že tour manažér všetko schválil a koncertu nič nebráni, stres opadol a ostala len radosť.

Kopcovitý areál amfiteátra síce nie je úplne ideálny, ale v rámci možností bolo všetko pripravené na úrovni – parkovanie, stánky s občerstvením, označenie miest, ochotní členovia organizačného tímu, ktorí pomáhali nájsť správny sektor a odpovedali na všetky otázky… Problémom však bol naozaj úbohý počet záchodov, ktorých bolo v celom areáli pre niekoľko tisíc ľudí asi 13. Nebol problém dostať sa k pivu, ale bol problém, kde ho potom „vypustiť“. Mnohí páni to radšej „opreli“ o múry amfiteátra, ako by mali stáť v rade na tých pár „toitoiek“ aj 15 a viac minút.

To bol však asi jediný väčší nedostatok teplého koncertného dňa. Do areálu k lavičkám sa ľudia dostali už pred štvrtou, a tak si mohli vychutnať záver zvukovej skúšky NO CONTROL. Kapela odštartovala svoj riadny set skladbou Všetko sa ti vráti na minútu presne podľa plánu a v tomto trende potom pokračovali aj ostatní vystupujúci. Aj keď vekový priemer publika bol vyšší, na aký je asi kapela zvyknutá na svojich koncertoch, bolo v dave vidieť pokyvkávajúce hlavy a občas aj pár rúk vo vzduchu.

Areál sa plynule zapĺňal, a tak si stále viac ľudí mohlo vypočuť piesne ako Rany na duši, Tajný príbeh či Moje planéty. Kapela, v ktorej zostave pôsobí gitarista Jimi Cimbala, podávala dobrý výkon, len spevák Elo by občas mohol medzi pesničkami najskôr premýšľať, až potom hovoriť. Svojich 40 minút zakončili coverom skladby Larger Than Life od Backstreet Boys a za nami som počula skupinku ľudí pochvalne hovoriť, akí sú radi, že takúto kapelu videli.

Čo ale trochu kazilo dojem z vystúpenia, a nielen pri tejto kapele, bolo zvláštne rozdelenie pódia. Navštívila som už asi stovku koncertov, ale nepamätám si, že by na niektorom bolo, tak ako tu, pódium rozdelené čiarou na pravú a ľavú stranu a kým na jednej strane hrala kapela, na druhej pobehovali technici a chystali bicie a techniku pre nasledujúcu kapelu. Zdalo sa mi to nedôstojné voči vystupujúcim.

No aj vďaka tomuto zvláštnemu technickému prístupu fičal program dňa ako hodinky. Po polhodinovej pauze na ľavú stranu pódia nastúpila nemecká partia MASTERPLAN zoskupená okolo exgitaristu Helloweenu Rolanda Grapowa. Na scéne je už viac ako 20 rokov, ako pripomenul aj spevák Rick Altzi, a tak mali do setlistu z čoho vyberať, aj keď najviac skladieb vytiahli z debutového albumu Masterplan. Či už išlo o úvodnú Enlighten Me, Spirit Never Die, historickú Crystal Night či záverečné Heroes a Crawling From Hell, kapela roztlieskala množstvo prítomných metalistov. A aj keď sú títo muzikanti na scéne už dve desaťročia, stále ich baví headbangovať na slnkom zaliatom pódiu.

Nevyhli sa však technickým problémom, keď počas Crimson Rider začal Rickovi „haprovať“ mikrofón. Najskôr si požičal Rolandov, potom dostal nový, no nezapnutý. Po chvíľke bolo ale všetko v poriadku a keď už mal naspäť mikrofón aj Grapow, prítomným sa vyznal, že je rád opäť po dvoch rokoch v kraji, kde dlho býval (žil vo Zvolenskej Slatine).

Slnko zašlo za kopec, a tak sa v čiernych outfitoch čakalo na ďalšiu kapelu o čosi príjemnejšie. Na pódium nabehla česká metalová hviezda Láďa Křížek so svojou kapelou KREYSON a úvodnou rovnomennou skladbou hneď predviedol, čo so svojím hlasom ešte stále dokáže. Srdcia „starých bigbiťákov“, ako ich spevák nazýva, len tak nadskakovali radosťou. Frontman Kreysonu zaspomínal na časy, kedy centrum fanklubu tejto kapely bolo práve v Banskej Bystrici. A bolo vidieť, že to nie sú len časy minulé, ale množstvo fanúšikov tam má aj teraz. Jednému z nich venoval pieseň Zlatej chlapec  a ten počas nej od radosti kýva vo vzduchu aj svojimi barlami. Tie pocity, ktoré človeku dokáže priniesť metalová hudba a obľúbená kapela, to je niečo nadpozemské…

Láďa zaspomínal aj na zosnulého kolegu Radima Pařízka, ktorému sám odspieval kúsok piesne Vzpomínky, aj na kapelu Vitacit, z ktorej repertoára vytiahol dva hity – Snad odpustíš a Já chci se ptát těch králů. Pri druhej menovanej si na pomoc so spevom zavolal kamaráta Sašu, ktorý mu pred koncertom aj ladil mikrofón. Kreyson sa rozlúčili skladbou Čarovná noc, ale bolo vidieť, ako sa Láďovi ani nechce odísť z pódia, so všetkými sa niekoľkokrát lúčil a rozprával, aká je pre neho česť hrať pred Deep Purple, ktorí patria medzi jeho najväčšie idoly.

A Křížek nebol jediný, kto sa tešil na „párplov“ – takýchto nadšencov bol pred deviatou hodinou večer plný amfiteáter Paľa Bielika. Neboli kompletne obsadené len lavičky, ale aj trávnaté plochy za nimi aj vedľa nich. Po napínavom intre zazneli prvé tóny Highway Star z kultového albumu Machine Head (z ktorého bola väčšina skladieb setlistu) a množstvo ľudí to vystrelilo na rovné nohy. Na pódium prišli legendy. A prišiel s nimi obrovský hudobný talent, nestarnúce hity a rocková elegancia.

Páni Ian Gillan, Roger Glover, Simon McBride, Don Airey a Ian Paice už síce nie sú z tých najmladších, veď sú na scéne už viac ako nádherných 50 rokov, no určite nechceli nič odfláknuť. Sršala z nich skutočne pozitívna energia. Koncert na Slovensku bol posledným tejto časti turné Unleashed, a tak si ho chceli patrične vychutnať. Bola radosť sledovať šikovné Aireyho ruky či sympatické minimalistické Gillanove tančeky, keď „zacúval“ medzi bicie a klávesy, aby nechal priestor Gloverovi s McBrideom.

Do setu sa Deep Purple pustili s takým nasadením, že prvé štyri piesne prechádzali plynule jedna do druhej bez prestávky či akýchkoľvek rečí. Prvýkrát sa frontman prihovoril slovenskému publiku až po štvrtej skladbe Into The Fire, kedy sa poďakoval za privítanie a ďakoval ich technikom. Potom nechal pódium gitaristovi Simonovi, ktorý predviedol prvé muzikantské sólo večera, po ktorom nasledovala skladba Uncommon Man venovaná zosnulému klávesákovi a  spoluzakladateľovi Deep Purple Johnovi Lordovi.

V Lazy nemohla chýbať Gillanova ústna harmonika, v nádhernej When A Blind Man Cries zase silné emócie. V hľadisku sa dokonca rozsvietilo pár zapaľovačov, ako sa to robievalo v „predmobilových“ časoch. Pozornosť sa potom sústredila na klávesy. Don Airey síce mal krátke sólo už pred Lazy, kedy napríklad zasekol jeden kláves, aby držal tón, zatiaľ čo mu čašník priniesol pohár vína. Teraz však predviedol svoje umenie v oveľa väčšom rozsahu. Miešal organové tóny s akoby 8-bitovými zvukmi, primiešal k tomu Ozzyho aj klasickú hudbu. No vlna nadšenia sa zdvihla po tom, ako odohral melódiu našej národnej hymny. Príjemné gesto.

Nechýbala Perfect Strangers z rovnomenného albumu, po Space Truckin‘ zahrali Glover s McBrideom malú scénku, kedy mu Roger akože ukazoval, ako hrať na gitare. A potom to prišlo. Pri ikonickom riffe Smoke On The Water sa zhmotnila v hľadisku obrovská energia. Spievať refrén tohto hitu spolu s Ianom a ďalšími tisíckami fanúšikov, to je niečo, čo fakt chcete zažiť.

Ako už býva zvykom, kapela z pódia odišla, ale nechala sa privolať naspäť. A svoj prídavok odštartovala tak, ako vlastne celá jej kariéra – singlom Hush. Ešte jedno basgitarové sólo a prišiel záver. Koncert najvyššej rockovej kvality ukončila Black Night a nadšenci Deep Purple sa mohli vydať v ústrety čiernej noci…

Tento koncert mal jedinú chybu – ubehol príliš rýchlo.

Setlist: Highway Star, Pictures Of Home, No Need To Shout, Into The Fire, Uncommon Man, Lazy, When A Blind Man Cries, Anya, Perfect Strangers, Space Truckin‘, Smoke On The Water, Hush, Black Night