V piatok 19. novembra vyšiel u Napalm Records očakávaný album Nergalovho projektu ME AND THAT MAN. Novinku, ktorá obsahuje dvanásť piesní, Nergal opäť nahral so svojím osvedčeným kvartetom, ktoré okrem neho tvoria Sasha Boole, Matteo Bassoli a Łukasz Kumański. Na albume New Man, New Songs, Same Shit. Vol.2 však, podobne ako tomu bolo pri prvej časti, nájdete aj mnoho zaujímavých hostí z najrôznejších metalových zoskupení.
Album otvára tajomným brumendom Black Hearse Cadillac. Skladba už v prvých sekundách navodí atmosféru kvalitnej kovbojky ozvláštnenej „rituálnymi“ bicími. Veľmi ponurý podklad na konci skladby trochu ožije nástupom gitary a priamočiarymi bicími. V podobne ponurom westernovom duchu, ale s oveľa naliehavejším rytmom a výraznou basovou linkou sa nesie aj nasledujúca Under The Spell. Nezameniteľný hlas Tobiasa Forgea dokonale dokresľuje temnú atmosféru skladby, v ktorej sa spev spolu s gitarou deliricky rozlievajú, kým bicie a basa neúprosne napredujú. Po prvom vypočutí som mal pocit, akoby som čakal od tejto piesne niečo viac. Ale postupne mi v ušiach dozrela a nezmenil by som v nej jediný detail.
V miernom tempe album ešte pokračuje. Blaze Bayley, Gary Holt a Jeff Mantas Dunn. Tieto tri mená sa Nergal rozhodol spojiť v jednej skladbe. All Hope Has Gone znamená príjemný baladický spev, podmanivé vokály v pozadí a zvonivé bicie.
Aby ste si ale nemysleli, že novinka Me And That Man je len plná oddychoviek, rýchlo vás vyvediem z omylu napríklad naliehavým bluesovým kúskom Coldest Day In Hell s krásne špinavým zvukom. Ďalšími dôkazmi rozmanitosti tohto prepracovaného diela sú Got Your Tongue či Blues & Cocaine a Silver Halide Echoes, ktoré vás opantajú svojou melodikou tak, že ich na dlhé hodiny nebudete môcť dostať z hlavy.
Ostala pätica skladieb, ktoré tvoria vrchol albumu. Losing My Blues, kde si za mikrofónom užijete Abbatha, Franka The Baptistu a Chrisa Holmesa, a tiež Witches Don’t Fall In Love s Kristofferom Ryggom sú pomysleným návratom k albumu Songs Of Love And Death. Majú tú nezabudnuteľnú atmosféru, ktorá sa mi spája s debutom kapely. Hymnický refrén a podmanivá harmónia v jednej a hutná basa, špinavý zvuk a vydarené sólo v druhej. Živo si viem predstaviť Losing My Blues vo videoklipe ako voľné pokračovanie Nightride.
V piesni Year Of The Snake zaznie naplno konečne aj Nergalov spev. Jeho hlas v spojení s daným textom je čímsi spektakulárnym. Akoby dokázal v metafore o štyroch veršoch povedať poslucháčovi o sebe viac, než mnoho ľudí dokáže v tristostranových knihách.
Zvyšné dve sú zlatým klincom albumu. Prvou je Angel Of Light. Hlas lesnej víly Myrkur v kombinácii s prepracovaným gitarovým partom a širokými vokálmi. A Goodbye? Znie ako splnený sen. Alissa White-Gluz všetkým fanúšikom pripomína svoj nádherný čistý vokál, ktorý si od čias jej pôsobenia v Arch Enemy už veľmi neužijeme. Koloratúrny spev a nenapodobiteľná farba. A keď si myslíte, že lepšie to už byť nemôže, na poslednú minútu sa pridá Devin Townsend. Jeho spev skladbe dodá ešte majestátnejšiu atmosféru. Goodbye, to sú zaručené zimomriavky.
Nergal opäť dokázal, že je hudobný vizionár, ktorý nie je doma iba v black metale. Texty sú rovnako hlboké a plné skvelých metafor ako v prípade Behemothu, ale Nergal má čo povedať aj množstvom chytľavých melódií v bluesovom duchu. A povedal toho skutočne veľa. Navyše na to nebol sám. Je to hudobník neustále obklopený úžasnými muzikantami. Łukasza čoraz silnejšie vnímam ako jedného z najtalentovanejších bubeníkov rockovej scény, ktorý je doma v neuveriteľnom množstve žánrov a jeho hra na bicie je pre každú skladbu soľou. Sasha a Matteo taktiež opäť ukázali svoje inštrumentálne kvality (i keď mi na albume chýba o trochu viac Sashovej ústnej harmoniky) a aj keď je album plný skvelých hostí, už teraz sa teším na nové piesne v speváckom prevedení Sashu a Mattea naživo.
Ak nám to opatrenia proti covidu neodoprú, budeme mať Me And That Man na dosah už onedlho. S novým albumom a opäť aj s Johnom Porterom po boku totiž v januári vyrazí kapela na ďalšie turné po domácom Poľsku.
HODNOTENIE
