Desiaty mesiac roka 2025 zbehol opäť o niečo rýchlejšie, ako by sme chceli a aj keď máme posledné dni príjemne teplé, október sa niesol skôr v studenom duchu. Prvé mrazíky však nijak neohrozili vydanie nových albumov a keďže doháňame aj nejaké resty zo septembra, na svoje si prídu predovšetkým melodici. Alebo neprídu?
S jedným z najočakávanejších albumov jesene prišli bez pochýb fínski melancholici AMORPHIS. O návrate časov Tales From The Thousand Lakes môžu priaznivci ich starej tváre už len snívať, ale malou útechou nech im je to, že Tomimu Joutsenovi to aj po vyše dvadsiatich rokoch v kapele stále ručí ako zamlada, a to aj na novinke Borderland. Pokračujeme tu v trende započatom najneskôr na desať rokov starom Under The Red Cloud, teda skladbami prístupnými veľmi širokému publiku, ktoré chce pre svoje uši len to najlepšie z melodických refrénov, výrazného využitia klávesov a v podstate neškodného heavy- až power metalu s občasným growlom. Opätovne sa tu žmýka formula z posledných troch albumov, ale, našťastie, nápadov je stále dosť.
Dancing Shadow má neodolateľnú, až tanečnú atmosféru s výborným súbojom klávesov a gitár v strednej časti, Tempest začína nádherným akustickým introm, ktoré následne za päť a pol minúty vygraduje do veľkolepého symfonického záveru, kde sa prepletajú zbory, Tomiho growl aj Esova sólová gitara. A takto by sme mohli pokračovať o hádam každej jednej skladbe a ku všetkým by sa dalo napísať niečo pozitívne. Je to síce opäť raz len variácia na už počuté, ale Amorphis to robia s takou gráciou, že im to nemožno mať za zlé.
Ak ste čakali variáciu na už počuté pri novinke Para Bellum od kalifornských legiend TESTAMENT, mohla vám hneď prvá skladba For The Love Of Pain spôsobiť instatntý šok. Thrash metal, za bežných okolností skôr melodického strihu, tu je obrou mierou doplnený deathmetalovým growlom, blast beatmi a blackovými tremolo riffmi a vy si odrazu nie ste istí, či naozaj počúvate Testament. O nič tradičnejšie nepôsobí ani singlovka Infanticide A.I., za ktorú by sa miestami nehanbili ani takí Marduk. Príjemné prekvapenie z toho, ako sa bezmála štyridsaťročná kapela nehanbí naberať aj vplyvy z iných žánrov, ale časom nevyhnutne strieda otázka, či toto je naozaj to, čo chce človek od Testament počuť. Šľapavá Shadow People už ide v o niečo tradičnejších koľajách, aj keď ani tej sa blackové melódie nevyhnú, no aspoň refrén je konečne spievaný.
No a následne príde to, o čom pri tejto nahrávke hovorí skoro každý od jej vydania – balada. Áno, možno s čistým svedomím prehlásiť, Meant To Be je najlepší thrashový slaďák, aký ste minimálne za posledné dva-tri roky počuli. Prvá polovica tomu možno nenasvedčuje, ale všetko dôležité sa udeje v tej druhej. Následne pokračujeme opäť na mimoriadne tvrdú nôtu s High Noon a je úplne evidentné, že s novým bubeníkom Chrisom Dovasom si Testement dovoľujú nazerať do zákutí, do ktorých by sa inak liezť neopovážili. Ešte ich tak na ďalšom albume trošku viac pretvoriť do podoby, ktorá by bola „testamentovskejšia“ a budeme všetci zízať. Nateraz to pôsobí, ako by si páni odhryzli väčšie sústo, než dokážu požuť. PS: Tá pocta Iron Maiden v Nature Of The Beast je neprepočuteľná a skvelá.
Čo požulo autora, je novinka nemeckých drevorubačov RAGE. A New World Rising vychádza po monštróznom dvojalbume Afterlifelines a Peavy a spol. sa, našťastie, vrátili k regulérnej dĺžke nahrávky. Po zbytočnom eponymnom intre sa na vás vyrúti Innovation s agresívnym riffom, tempom aj Wagnerovým vokálnym prejavom – a výborným melodickým refrénom. Pri speve ešte chvíľu ostanem. Šesťdesiatnik Peavy snáď ešte nikdy neznel takto nasrane. Netuším, čo sa udialo, ale na aktuálnom albume ide až na hranicu svojich možností a miestami až za ňu. Už beztak tvrdé skladby to ešte väčšmi zagresívňuje, no po čase sa toho vysokého revu človek preje.
Zjemňujúco nepôsobí ani úplne zabijácky zvuk (na nejakú dynamiku rovno zabudnite), čo ale parádne zvýrazňuje podarené vokálne linky práve v refrénoch. Slabšiu chvíľku si Rage vyberú pri položkách Freedom a We’ll Find A Way, ktoré nemajú žiaden poriadny nápad, no od až takmer melodeathovej Cross The Line sa už v kvalite nepoľavuje, ak nerátame záver v podobe zbytočnej novej verzie klasiky Straight To Hell. História sa možno prepisovať nebude, ale toto sympatické nemecké trio si do svojej bohatej diskografie pridalo ďalší kvalitný zásek.
A keď už spomíname históriu, s ďalšou lekciou prichádza švédsky kolos SABATON. A tu by v podstate (mini)recenzia mohla skončiť. Od určitého momentu úprimne obdivujem ich fanúšikov, že dokážu odlíšiť jeden album od druhého. Novinka Legends na tom nič nezmení. Opäť tu máme všetko, čo na Sabaton človek miluje/neznáša – chytľavé refrény spievané do skákavých rytmov, všadeprítomné totožne znejúce umelé zbory, charrrrakterrrristický prrrrejav speváka Joakima Brodéna. Akurát tá originalita, alebo aspoň dojem, že album nie je nahraný iba ako splnenie záväzku voči vydavateľskej firme, sa nie a nie dostaviť.
Jediným náznakom pokusu vymaniť sa zo škatuľky, ktorú kapela tvrdohlavo odmieta opustiť, je úplný záver albumu. Predposledná The Cycle Of Songs má príjemne osemdesiatkovo znejúci úvod a slohy a v rodnej švédčine spievaná Till Seger zas milo folkový refrén. Je mi ľúto, že zniem ako priemerný internetový hejter, ale skoro všetko, čo počujete na Legends, ste už počuli v lepšom, energickejšom a hlavne aj zábavnejšom prevedení. Aj od Sabaton.
Teraz by mi stačilo stlačiť ctrl-c, ctrl-v, zameniť zopár slov a názvov a mal by som z krku aj BATTLE BEAST. Tí po troch rokoch prichádzajú s novinkou nazvanou Steelbound a tie dve klávesové skratky zjavne použil autor obalu, ktorý je v podstate totožný so šesť rokov starým No More Hollywood Endings. Našťastie, práca kapely je odfláknutá podstatne menej, aj keď aj z nich sa stávajú rutinéri, ale na Sabaton sa ešte stále nechytajú. V prvom rade majú totiž BB v talóne zlaté eso v podobe fenomenálnej Noory Louhimo, ktorá dokáže spraviť poslucháčsky zážitok aj z detskej riekanky. V druhom rade sa títo Fíni síce dopracujú zakaždým k rovnakému výsledku, ale pri nich aspoň badať snahu dostať sa k nemu odlišnými prostriedkami.
Produkčne je to album neskutočne premakaný, s rôznymi zvukovými finesami a ozdôbkami, skladby dýchajú a neraz prídu s netradičnými nápadmi, napríklad latinskoamerickými prvkami okorenená Twilight Cabaret. Síce je to, podobne ako Noorin spev, už tak nejak neoddeliteľná súčasť Battle Beast, ale stále si neviem zvyknúť na tie žalostne monotónne bicie prosté akýchkoľvek bubeníckych nuáns. Keby mi niekto povedal, že sú naklikané, nečudoval by som sa. Za zmienku stojí aj majestátna Blood Of Heroes so symfonickým podmazom, príjemne jemnými slohami a epickým refrénom. Battle Beast ukazujú, že aj hrať stále to isté sa dá zakaždým trochu inak. Očakávania boli nízke, ale Steelbound je vlastne príjemné prekvapenie v tom, aké je to neprekvapivé.
