Marec sa na prvý dojem nezdal ako extra silný mesiac čo do očakávaných noviniek, to však neznamená, že sa neurodil silný materiál, ktorý niekde spĺňal očakávania a inde ich pohodlne prekonal. Darilo sa titánom, hviezdam minulých dekád aj horúcim želiezkam v ohni.
EXODUS. Absolútna legenda, ktorej podľa mnohých thrasherov nespravodlivo zaberá flek v Big Four jedna z jej „oficiálnych“ súčastí, v posledných rokoch poľavila zo šialeného post-reunionového tempa vydávania albumov (medzi rokmi 2004 až 2010 vypustili päť platní, ak rátame aj nanovo nahraný debut). Goliath vychádza päť rokov po vrelo prijatom Persona Non Grata a ako to už pri týchto kalifornských matadoroch býva, po hodoch prichádza bolenie brucha. Tábor fanúšikov opäť rozdelený na polovicu, kde jedna sa teší, že dostali to, čo chceli a druhá nadáva, že je to kolovrátok bez energie. A ako to už nielen pri týchto kalifornských matadoroch býva, pravda je kdesi uprostred.
Desivo čudným obalom opatrená nahrávka disponuje pekelnými nárezmi typu Hostis Humani Generis či Beyond The Event Horizon, nečakane melodickou The Changing Me s hosťujúcim Petrom Tägtgrenom, kde sa Exodus zaiste inšpirovali Kreator, a množstvom strednotempých pasáží. A práve tie mnohým nedávajú spávať. Chlapi ma tiež najviac bavia, keď majú plynový pedál až na podlahe, ale to neznamená, že tie groovy momenty nemajú svoje čaro. Nie sú prvoplánové, naopak, majú kopec chytrých motívov a funkčných riffov, ktoré korunuje absolútne fenomenálny výkon navrátivšieho vokalistu Roba Dukesa.
Zvuku taktiež nieto čo vyčítať, takže jedinou ozajstnou chybou na kráse ostáva neskutočne zdĺhavá a monotónna titulka, aj keď ide paradoxne o jednu z najkratších skladieb. Nedajte na negatívne reakcie, toto je jeden výborný album.
To môžeme s čistým svedomím povedať aj o (vzhľadom na veľkosť kapely) v relatívnej tichosti vydanom záseku Into Oblivion od LAMB OF GOD, svojho času považovaných za vedúcu formáciu tzv. Novej vlny amerického metalu. Aj keď skupina stále (ako-tak) pravidelne vydáva albumy, predsa len si treba priznať, že sláva, akú mali v časoch Sacrament či Wrath, je zrejme nenávratne preč. To však nemožno dávať za vinu samotnej kapele, keďže ešte aj taký VII: Sturm Und Drang bol ambicióznym počinom, ale úprimne, kto bol naň ešte zvedavý? Novinka tak mohla iba prekvapiť a, čuduj sa svete, celkom sa jej to darí.
V žiadnom prípade nejde o album na jedno vypočutie. U mňa sa na prvú šupu dostavili zdanie nudy, jednotvárnosti a pocit, že „to tu už stokrát bolo“, veľmi často, no už na druhý raz začala fošňa odkrývať svoju silu a na tretíkrát musí byť človek definitívne presvedčený o opaku úvodných dojmov. Na rozdiel od hore spomenutých kolegov vedia Randy Blythe a spol. pracovať s pomalými tempami, a tak singlovka Sepsis patrí k vrcholom albumu. Do tradičnejších vôd vplávame s nasledujúcou The Killing Floor s hardcoreovým riffovaním a hudobne veľmi pestrá St. Catherine’s Wheel zaujme svojou technickosťou.
Silný je aj záver v podobe zaťažkanej A Thousand Years a atmosferickej Devise/Destroy. Niekomu môže Blytheov viac-menej konštantný rev ísť časom na nervy, ale ak sa naladíte na správnu nôtu, odmenou bude zážitok, v ktorý niektorí pri Lamb Of God snáď ani nedúfali.
V čo som tiež nedúfal, je nový album THE BLACK CROWES. Ono, ja som vlastne ani nevedel, že bratia Robinsonovci sa udobrili a pred dvoma rokmi prišli s comebackovým albumom, ktorý zožal pochvalu z každej strany. Pozitívne reakcie zrejme dodali pánom chuť do práce a tak prichádzajú s ďalšou výživnou dávkou svojho vskutku originálneho mixu rocku, blues a r’n’b, ktorým tak pobláznili grungeom prejedenú Ameriku v prvej polovici deväťdesiatych rokov.
A Pound Feathers je úžasne staromódna nahrávka, ktorá pokojne mohla byť nasledovníkom megaúspešných prvých albumov. Je úplne jedno, ktorý song si pustíte, žiaden z nich nepatrí do tejto uponáhľadnej doby. Sila albumu však spočíva v jeho vyrovnanosti, takže určite ho len nepreleťte na pol ucha. Vyslovený hit tu síce budete hľadať márne, ale krásne lenivá Pharmacy Chronicles či až pinkfloydovsky melancholická Queen Of The B-Sides musia potešiť každého, kto hľadá v hudbe priehrštie emócií. Príjemnými protipólmi sú úvodná Profane Prophecy a It’s Like That, ktorá akoby vypadla z pera Keitha Richardsa. Ak sa chcete vrátiť v čase, neváhajte.
Jediný zástupca Európy v tohtomesačnej várke pochádza na pomery žánru, ktorý vyznáva, z netradičnej krajiny. Island nie je práve prvým miestom, ktoré napadne človeku, keď sa povie power metal, no POWER PALADIN sú pripravení svoju domovinu položiť na melodicmetalovú mapu sveta. Už debut spred štyroch rokov naznačoval, že nepôjde o žiadnu nepodarenú rýchlokvašku a Beyond The Reach Of Enchantment to definitívne potvrdzuje. Samozrejme, nejde o nič, čo ste ešte nepočuli, rátajte s citáciami a parafrázami Rhapsody Of Fire, Majesticy (Tommy Johansson si zahosťoval vo výbornej The Arcane Tower) a najmä Twilight Force. S tými ich spája aj fakt, že svoj imidž neberú príliš vážne a ide im primárne o zábavu. Ako keby sa názvy typu Camelot Rock City dali brať inak ako s notnou dávkou irónie.
Hlavnou devízou Power Paladin je vokál. Atli Guðlaugsson snáď nie je z tohto sveta. Naozaj astrálne výšky zvláda s bravúrnou sebaistotou a ľahkosťou, nechýba v nich sila, kašle na otravné vibrato (tu by sa istý Tobias z Nemecka mohol pokojne inšpirovať) a celkovo pôsobí ako poster boy powermetalových spevákov. Toho si je Atli evidentne dobre vedomý a miestami to s tým pišťaním preháňa, ale tu sa bavíme o muzike, kde sa preháňa úplne so všetkým.
Samozrejmosťou sú aj podarené refrény, ako napríklad v The Royal Road alebo už spomínanej Camelot Rock City, z ktorej cítiť dobrodružstvo už po pár sekundách. Poteší absencia priblblých disko rytmov aj krásny maľovaný obal. Pre milovníkov powermetalového gýča sú títo mladíci povinnosťou. A vôbec to nie je hanba.
