Keď máte pocit, že neviete, ktorú novinku si vypočuť skôr, je to neklamný dôkaz toho, že leto sa blíži. Čerstvé albumy vychádzali v máji ako na bežiacom páse a o našu pozornosť sa uchádzali legendy, aktuálni hegemóni aj vychádzajúce hviezdy, tak sa pozrime aspoň na tento málo reprezentatívny výber. Niekde to bola radosť, inde bola radosť iná.
Plán bol od začiatku jasný: zvoziť DIMMU BORGIR pod čiernu zem. Ešte len tretí album za posledných 16 rokov, pričom Abrahadabra a najmä Eonian znejú skôr ako tvrdší Nightwish, line-upové kolotoče, imidž, ktorý začínal pripomínať karikatúru samých seba… Skrátka, bolo dosť dôvodov, prečo sa na Grand Serpent Rising čakalo skôr s morbídnou zvedavosťou než s veľkými očami. Chyba lávky! Na novom albume sú nórski satanáši akoby pokropení živou vodou. Brutálna dĺžka albumu atakujúca 70 minút je absolútne opodstatnená, Silenoz a Shagrath sa vybičovali k výkonu, aký od nich už snáď ani najväčší optimista nečakal.
Ak nepočítame zbytočné (a zbytočne dlhé) intro Tridentium a trochu unavenú a zdĺhavú Recognizant, máme tu dočinenia s prvotriednym symfonickým black – áno, black – metalom s klepačkami, tremolami, nestarnúcim Shagrathovým havraním krákaním a veľmi vkusne zaranžovanými skladbami, ktorým nechýba odpich, atmosféra, skvelý zvuk a hlavne nápady.
Mojimi favoritmi sú zatiaľ The Qryptfarer, epická Silk Minnes en Alkymist, ktorá by sa nestratila ani na albume od Wintersun, a atmosferické majestátne outro Gjoll, ale ten výpočet sa pokojne môže meniť s každým vypočutím. Vytknúť snáď možno úvody niektorých skladieb, ktoré pôsobia ako umelé naťahovanie stopáže, ale inak sa dlhočizné čakanie skutočne vyplatilo.
To ich hudobne podstatne špinavší spoluobčania DARKTHRONE sa vám môžu na nejaké aranžmány či majestátnosť zvysoka vykašľať. Ako vždy, aj tentokrát sa Nocturno Culto a Fenriz neobťažovali dať komukoľvek dopredu vedieť, že idú vydať album, takže novinka s vtipne sebaironickým názvom Pre-Historic Metal ma prekvapila rovnako ako skutočnosť, že medzi aktuálnou fošňou a Astral Fortress (s podobne humorným obalom) vydali ešte jednu placku.
Otrasný zvuk je už u týchto matadorov viac-menej štandardom (hlavne ten neexistujúci kopák mi je zaťažko prehryznúť), ale to je fanúšikom aj kapele zjavne maximálne ukradnuté. Hudbu si robia sami, takpovediac na kolene, najmä pre seba a presne tak, ako chce v prvom rade ústredná dvojica. A posledné roky si ju robia tak, že vopchať ich do jedného žánra je náročná a najmä nezmyselná a zbytočná úloha.
Je to trochu black, trochu doom, trochu thrash, trochu speed a miestami dokonca klasický pivný hevík (prostredná pasáž záverečnej Eon 4 pôsobí v tomto smere ako zjavenie). Skrátka špinavý metal hrdo ignorujúci pravidlá, a to vrátane tých, ktoré kedysi dávno pomáhali Darkthrone tvoriť. Dnes všetci vedia, čo od tejto podarenej dvojky čakať a presne to na Pre-Historic Metal aj dostanú.
A to isté by sa dalo povedať aj o britskej legende VENOM. Čo hral Cronos so svojou kohortou na kultových Welcome To Hell, Black Metal alebo At War With Satan, to si mastí aj na Into Oblivion. Niekto by povedal Motörhead na kokaíne, ale odhliadnuc od toho, že Motörhead boli na kokaíne, nezanedbateľnú zložku hudby Venom tvorí aj thrash metal.
Zaujímavé je, že na najnovšom materiáli týchto Britov je zastúpený predovšetkým v druhej polovici. Tá prvá je špinavý a rýchly rokenrol skvele reprezentovaný úvodnou titulkou alebo frenetickou Death The Leveller. Poriadny thrashing nám Venom doprajú až so siedmou Kicked Outta Hell, ale to neznamená, že by bol prvý poltucet songov menej hodnotný. Naopak, ide o striktne formálne rozdelenie, obsahovo je Into Oblivion energická, správne nasraná, ale na samotnú podstatu metalovej muziky – zábavu – mysliaca nahrávka. Silný, pre niekoho možno jednotvárny materiál, ktorý ale spoľahlivo preberie aj toho najletargickejšieho poslucháča.
V letargii by sa človek mohol ľahko ocitnúť po vypočutí si novej nahrávky švédskych náladotvorcov DRACONIAN. Pozitívne ohlasy vzbudil návrat medzi priaznivcami veľmi obľúbenej vokalistky Lisy Johansson a úprimne, odvádza deväťdesiat percent roboty na celom In Somnolent Ruin, ktorý síce zbiera nadšené recenzie kade-tade, ale mňa nie a nie ziskať si, aj keď na pohľad robia Draconian všetko správne.
Páni a dáma sa spoliehajú v prvom rade na konskú dávku atmosféry, ale ani tú sa nedá namiešať len tým, že muzikanti do zblbnutia opakujú zúfalo jednoduché nápady prekladané striedaním growlov a čistého spevu. Áno, doom metal je aj o repetícii, ale keď sa poslucháč nevie zbaviť dojmu, že tá je účel a nie prostriedok, niečo nie je v poriadku. Najzjavnejším príkladom je banálna Anima, ale nijak slávne to nie je ani s úvodnou I Welcome Thy Arrow. V nasledujúcej The Monochrome Blade sa Lisa aspoň na chvíľu so svojím hlasom dostane do vyšších polôh, v ktorých jej to veľmi pristane, bohužiaľ, na albume ide skôr o výnimku.
Najlepšie na mňa pôsobí piata I Gave You Wings, ktorý síce štruktúrou nijak nevyčnieva nad ostatné, no napriek tomu sa do nej podarilo natlačiť niekoľko zaujímavých momentov, ktoré z nej robia najzapamätateľnejšiu položku albumu, ktorý ma, žiaľ, aj po niekoľkých vypočutiach necháva úplne chladným.
Stačilo temnoty, je načase pustiť sa do niečoho melodickejšieho. Aj keď istá miera temnoty je v tomto prípade nevyhnutnosťou, tretíkrát sa totiž GEOFF TATE rozhodol oživiť príbeh Operation: Mindcrime. Samozrejme, iba blázon by mohol očakávať hudobnú kvalitu jednotky, na to je najslávnejšie dielo Queensryche príliš unikátne, no, napodiv, prúser, ktorým bola dvojka, sa neopakuje. Geoff dokázal zozbierať dostatok silných nápadov, ktoré v kombinácii s jeho síce starnúcim, ale stále nezameniteľným hlasom spôsobujú, že atmosféru dávneho opusu sa darí evokovať častejšie, než by človek, aj vzhľadom na spevákovo umelecké trápenie sa v posledných rokoch, čakal.
Zamrzí rozpačitý úvod, pretože You Know My Fucking Name mohol byť veľmi slušným otvárakom, nebyť tých falošných harmónií v refréne. Človek sa až čuduje, že profesionál jeho kalibru niečo také dopustil. Nasledujúcu The Answer trápi podobný nešvár v úvodnom hulákanom motíve, ale skvelým bridgeom sa misky váh prikláňajú skôr k pozitívnemu hodnoteniu. A takto by sa dala menovať skladba za skladbou, v ktorej si síce vždy nájdete čosi, čo ju robí zaujímavou, ale zároveň si v nej Tate a spol. sami podrážajú nohy či už podivuhodnými produkčnými rozhodnutiami alebo otáznymi muzikantskými výkonmi (to platí najmä pre spev).
Dosť otravne pôsobí aj skutočnosť, že celú trištvrtehodinu sa kapela prakticky nepohne z pomalého až stredného tempa, takže nepríjemný pocit monotónnosti sa dostavuje častejšie, než by musel, keby si bubeník uvedomil, že je možné hrať aj s BPM vyšším ako 110. Za najmetalovejší moment nahrávky možno označiť jedenástku Power, kde gitarové štrikovanie dvojice Dario Parente – Amaury Altmayer vyčaruje skvelý harmonický motív opakujúci sa v refréne. Korunuje to vydarené sólo a vtedy si povzdychnete, prečo sa táto energia objavuje až na konci albumu.
O absencii energie ale nemôže byť reč, keď sa bavíme o novinke niekdajších lídrov novodobého glammetalového hnutia CRASHDÏET. V priebehu rokov sa z tejto švédskej nádeje rokenrolu stalo synonymum nenaplneného potenciálu, a to najmä z dôvodu nekonečného kolotoča spevákov započatého tragickou smrťou pôvodného frontmana Davea Leparda. Zamrzí to aj preto, lebo táto partia nikdy neprišla s vyslovene zlým materiálom a meno si nepokazí ani s Art Of Chaos.
Úvodná Satizfaction je skôr nenápadná vec s dosť banálnym refrénom, ale nasledujúca singlovka Sick Enough For Me je ako vystrihnutá zo zlatého obdobia Sunset Stripu. Veselá a nekomplikovaná melódia síce veľa originality nepobrala, ale tá chytľavosť to vynahrádza na dvesto percent. Nový spevák John Elliot si evidentne nové pôsobisko užíva, jeho hlas má správne drzú farbu a nie je od veci tvrdiť, že je ťahúňom celej platne. Dokonca aj takú nudu, akou je balada Loveblind dokáže pozdvihnúť aspoň na priemer.
V Get Out si v refréne kapela až podozrivo veľa vypožičiava z legendárnej Monkey Business od Skid Row, no vďaka svižným slohám sa tentokrát súdny spor zrejme konať nebude. Zvyšok skladieb sa motá v glamových mantineloch, občas sú sympatický okorenené heavymetalovými prvkami a na konci stopáže je vysoko pravdepodobné, že budete mať chuť pustiť si Art Of Chaos znova. A to hovorí o kvalitách tohto albumu asi najviac.
