Zlín prežil veľmi vydarený halloweensky večer. Na pódiu sa 31. októbra postupne predstavili tri kapely, všetky s charizmatickými speváčkami v čele. Musím sa priznať, že do Masters of Rock Cafe som zavítal po prvý raz – a hneď na úvod ma klub veľmi milo prekvapil. Ide o príjemné, vkusne zariadené miesto s kvalitným zvukom, ktoré si rozhodne zaslúži opätovnú návštevu. Aj výber koncertov tu stojí za pozornosť, pretože program je naozaj pestrý.
Veľmi sa mi páčilo, že klub otvoril svoje brány skôr, takže tí, ktorí dorazili s predstihom, nemuseli mrznúť pred vchodom. V teple si mohli vychutnať drink, prezrieť si ponuku tričiek a hudobných nosičov vystupujúcich kapiel a v pokoji sa pripraviť na večerné vystúpenia. Samotný priestor pred pódiom sa sprístupnil presne o 19:00, pričom čakanie na prvý akt večera spríjemňoval tematický halloweensky hudobný set.
Krátko po 19:30 sa na pódium postavilo americké kvarteto TULIP hrajúce moderný symfonický metal. Ich vystúpenie pôsobilo do značnej miery ako hra kontrastov medzi snahou o veľkolepý zvuk a vizuálnym chaosom. Na pódiu mali rozmiestnené figuríny v čiernych šatách, čo dodávalo scéne zaujímavú, temnú atmosféru, no samotný imidž kapely pôsobil nejednotne. Speváčka sa objavila v kovbojskom outfite, zatiaľ čo gitarista vystupoval v teplákoch. Pohľad na kapelu jednoducho uberal z celkového dojmu.
Nie je celkom jasné, či bol problém v práci zvukára, alebo v samotnom pomere nástrojov, no speváčkin hlas bol citeľne slabší v porovnaní s nasledujúcimi dvoma kapelami. Spev sa miestami strácal v hutnom zvuku gitár a bicích. Hudobníci pritom predvádzali plné nasadenie, no celkový dojem zostával akosi nevyvážený. V skladbách sa objavilo viacero zaujímavých nápadov, vydarené sample aj úderné momenty, no všetko to – obrazne povedané – končilo tesne za hranicou pódia. Energia kapely sa len zriedka preniesla až k prvým radom publika.
Po krátkej technickej prestávke, približne o 20:20, sa na pódiu objavili ďalší Američania – SEVEN SPIRES. Kapela, ktorá minulý rok vydala svoj štvrtý štúdiový album, má za sebou turné s viacerými veľkými menami a tento rok sa blysla aj výborným vystúpením na Wacken Open Air. A nesklamali ani v Zlíne.
Sledovať Seven Spires na pódiu je ako byť svedkom neodolateľného tanca radosti s temnotou. Je vidieť, že členov kapely spája úprimné priateľstvo, hrajú s obrovským elánom a pritom dokážu smerom k publiku vysielať silnú vlnu emócií.
Ústrednou postavou je nepochybne Adrienne Cowan, speváčka s výnimočným rozsahom aj charizmou. Už prvými tónmi si získala celý klub a opäť predviedla, ako sa vo svojich komplexných melodických linkách dokáže s ľahkosťou pohybovať medzi jemnou melanchóliou, hnevom aj nežnosťou. Pri vysokých tónoch sa ježia chĺpky na zátylku, keď prejde do growlu, tají sa dych. Čerešničkou na torte sú Jackove spevné gitarové sóla a Petrova technicky brilantná hra na basgitare, ktoré podopiera Dylanova presná a nápaditá rytmika.
Seven Spires pôsobia na pódiu prirodzene, sebavedomo, no zároveň skromne a nesmierne sympaticky. A nechýbal ani úsmevný, takmer náučný moment, keď Adrienne vyzvala publikum, aby si zatancovalo v sedem-osminovom takte. Treba povedať, že zazneli skladby zo všetkých štyroch albumov a aj keď mi chýbali hymny ako Portrait Of Us a Almosttown, veľmi ma potešilo zaradenie dvoch piesní z debutu. Jedinou chybou tohto vystúpenia bolo, že sa skončilo príliš rýchlo. V každom prípade pre mňa predstavovalo vrchol celého večera.
Zlatým klincom večera bolo vystúpenie švajčiarskej kapely AD INFINITUM, ktorá sa na pódium postavila o 21:25. Oveľa bohatšie a pestrejšie svetelné efekty ešte viac umocnili už aj tak skvelú atmosféru večera. Kapela zároveň pripravila niekoľko milých prekvapení.
Jedným z nich bolo, že speváčky z predošlých dvoch kapiel hosťovali v dvoch skladbách headlinera. Navyše sme oslávili narodeniny jedného z členov organizačného tímu. Kapela mu na pódiu zaspievala Happy Birthday, priniesla tortu a pripojili sa aj členovia oboch predchádzajúcich kapiel. Na záver pridali Ad Infinitum drobnú, ale milú halloweensku vsuvku. Oslávenec si mal vybrať jedného človeka z publika v kostýme, ktorého kapela obdarovala tričkom.
Ale poďme k hudbe. Ad Infinitum taktiež za svoje 90-minútové vystúpenie fanúšikov previedli ukážkami zo všetkých štyroch albumov a potvrdili, že patria medzi špičku moderného melodického metalu. Zvuk bol výborný, čistý a vyvážený, pričom sála bola v tej chvíli zaplnená asi najviac z celého večera. Ich skladby majú silnú atmosféru a dokážu publikum okamžite naladiť na „party mód“. Charizmatická Melissa Bonny svoj nevinný výzor a jemne popový prejav šikovne dostáva do kontrastu s growlovanými pasážami.
Ad Infinitum svojím výkonom ukázali, že si svoje prvé headline turné zaslúžili. Publikum im to oplácalo nadšením a výbornou odozvou, aj keď som, popravde, čakal bohatšiu účasť. Mňa však o čosi viac presvedčili Seven Spires, ktorých vystúpenie pôsobilo autentickejšie a emotívnejšie.
