Brutálne suchoty na poliach sú presným opakom toho, čo sa nám v apríli urodilo na poli rockovom a metalovom. Výživné porcie, chutné jednohubky aj priemerné vývary sú to, čo sa podávalo vo štvrtom mesiaci roka 2026. Na týchto päť chodov, zhodou okolností všetkých z USA, sa teraz pozrieme trochu bližšie.
FOO FIGHTERS sú inštitúcia, dlhodobo jedna z najúspešnejších rockových kapiel na planéte a tak trochu stávka na istotu. Nenadchnú, neurazia a prakticky s každým albumom je to rovnaké. Predávať sa bude bez ohľadu na to, čo Dave Grohl a spol. predložia. Po prekvapivo sviežom But Here We Are sa po trojročnej pauze hlásia o slovo s materiálom nazvaným Your Favourite Toy a povedzme si otvorene, na fanfáry to tentokrát nie je.
Piesňam síce nechýba punková energia až surovosť, Grohlov prejev je spoľahlivý ako vždy, ale čo sa týka zapamätateľných nápadov, tam kapela zúfalo tápa. S výnimkou skladieb Unconditional s neodolateľne gotickou atmosférou, Child Actor so skvelým textom a silnými melódiami a majestátnym záverom Asking For A Friend album neponúka nič.
Klipovka Spit Shine je asi najsmutnejším dôkazom hudobnej bezradnosti, kde sa pokus o divokú rockovú skladbu absolútne míňa s účinkom, je to chaotická vec postavená na prvoplánovom chromatickom riffe, nijak slávne sa nedarí ani titulke s odporne skresleným vokálom. To, že je Dave sympaťák, nikto nepopiera, ale to nemôže byť ospravedlnenie toho, že kapela naservíruje nemastný-neslaný album a očakáva, že z toho bude každý vo vytržení.
Očakávaným albumom bola istotne aj novinka jednej z najvýznamnejších veličín US power metalu METAL CHURCH, a to z viacerých dôvodov. Medzi tými hlavnými je angažovanie Davida Ellefsona na basgitarový post, ktoré má zrejme priniesť kapele viac pozornosti. Druhý významný fakt, pre ktorý si novinka Dead To Rights zaslúži, aby sme si na ňu väčšmi posvietili, je nový spevák Brian Allen (ex-Vicious Rumors, Trauma), ktorý už po jednom albume nahradil Marca Lopesa.
Čerstvý zárez nebúra žiadne hranice, ale relatívne obratne pracuje vo vnútri mantinelov žánru, ktorý nie je práve známy svojou prístupnosťou. Poteší výborná práca s riffmi, napríklad hneď v úvodnej vypaľovačke Brainwash Game aj európskejší prístup v nasledujúcej F.A.F.O. Allen vo svojej typickej jačanej polohe dokáže ale časom liezť pekne na nervy, naviac jeho vokálne linky miestami akoby nepasovali do hudby.
Chýba tu výrazný hit, ale zároveň žiaden song nie je vyslovene prešľap. K hitu má najbližšie asi rockovo uvoľnená No Memory. To však berte s rezervou, žiaden nový Enter Sandman sa nekoná, ale predsa len je ten refrén asi najspevavejší z celého albumu. Solídna robota, ale určená skôr pre veľmi špecifickú skupinu metalových fanúšikov.
To by sa dalo povedať aj o novej dávke hniloby od veteránov SIX FEET UNDER. Kapela, ktorá je najmä vďaka Chrisovi Barnesovi posledné roky skôr terčom posmeškov než uznávaná deathmetalová kultovka, sa celkom úspešne odrazila od dna, ktoré predstavovala otrasná platňa Nightmares Of The Decomposed. Killing For Revenge však znamenala výrazný posun vpred a Next To Die mala vzostup potvrdiť a do istej miery sa jej to aj darí. Obal je absolútne skvostný, až sa do hlavy vkráda myšlienka, že sa album oplatí vlastniť aspoň kvôli nemu. Veľké zlepšenie badať najmä na Barnesovom vokáli, ktorý je opäť hlboký, uvoľnený a hlavne triafajúci sa do taktu, čo bolo negatívum, ktoré najviac hyzdilo predošlú nahrávku.
Hudobne, žiaľ, SFU nepokračujú v rýchlej thrashovej línii, ale vracajú sa kamsi ku koreňom death metalu s konskou dávkou groovu, čo istotne bude nemálo fanúšikov vítať. Netradične pomalý štart fošne s Approach The Grave nepôsobí nijak lákavo, rovnako ako nasledujúca nekonečná Destroyed Remains. Keď však človek začne očakávať najhoršie, kapela vyrukuje s úžasne primitívnou singlovkou Mister Blood And Guts a od tejto chvíle je to oveľa väčšia zábava.
V rýchlych songoch typu Mutilated Corpse In The Woods alebo Grasped From Beyond znejú Six Feet Under energicky a sviežo, v tých pomalších, ako napríklad titulka alebo záverečná Ill Wishes o niečo menej, ale zato atmosférickejšie. Samozrejme, o žiadne prevratné veľdielo nejde, ale keď si spomeniete, kde sa Barnes nachádzal ešte pred šiestimi rokmi, veľmi radi budete aj za Next To Die.
Podobne zhovievaví nemusíme byť k ďalšej deathmetalovej legende, ktorou IMMOLATION jednoznačne sú. Jedna zo zásadných kapiel druhej vlny smrtiaceho žánru za celú kariéru prakticky neprišla so zlým, ba ani priemerným albumom. Prémiový masaker plný technickosti, často ochutený o blackmetalovú vznešenosť, môže fanúšik očakávať aj na Descent.
Aj tu by bola škoda nespomenúť brutálny obal od Elinara Kantora, ale zabudnúť nemôžeme ani na drvivý zvuk, o ktorý sa postaral stále obľúbenejší Zack Ohren. Ale poďme už k muzike. Tá je jedným slovom pekelná. Death a black metal tu tvoria skutočne jeden organický celok, ktorý pripomína skôr škandinávske kapely, ale aj takých Behemoth. The Ephemeral Curse či God’s Last Breath pôsobia ako soundtrack k apokalypse, nejde za každú cenu o rýchlostné preteky, aj keď, samozrejme, dôjde aj na blastbeaty a neľudsky rýchle kopáky Stevea Shalatyho.
Basák a vokalista Ross Dolan ručí ako démon z najhlbších priepastí pekla a gitarový dvojzáprah Vigna-Bouks predhadzuje technické, ale nikdy nie samoúčelné riffy, akoby od toho záležal osud ľudstva. Tu viac niet o čom písať, je to jednoducho 40 minút excelentnej extrémnej muziky.
A napokon sa pozrieme, aspoň čiastočne, aj do Európy, na úplne opačnú stranu gitarovej muziky. Americko-talianski hardrockeri HARDLINE už tiež majú čo-to odohrané, aj keď úplne začiatky spred 35 rokov si pamätá už len spevák Johnny Gioeli. Kapela, v ktorej sa mihli aj také mená ako Neal Schon (Journey) alebo Deen Castronovo (Journey, ex-Bad English, ex-Ozzy Osbourne), to síce nikdy nedotiahla na úroveň Foreigner, Reo Speedwagon alebo Survivor, ale vzhľadom na dobu, kedy vznikla, to už ani nebolo možné. Svoj melodický rock, miestami líznutý o heavy metal, však mal svojich fanúšikov istých a od roku 2009, kedy zakotvili u Frontiers Records, sa o nich konečne vie aj v Európe.
Bohužiaľ, nový album Shout! je krištáľovo čistým príkladom albumu od spomínaného vydavateľstva. Poctivé remeslo s kvalitnými výkonmi, chytľavými melódiami a nulovou snahou odlíšiť sa od enormného zástupu stajňových kolegov. Objektívne je vlastne všetko v poriadku, lenže takýchto albumov vychádza za rok na tucty a tým pádom znejú tuctovo aj Hardline.
Náznak pokusu vymaniť sa z tejto nelichotivej pozície ukážu vo veľkolepo poňatej balade When You Came Into My Life, ktorá však dopláca na patetický refrén. Po niekoľkých vypočutiach si potenciálny fanúšik svojich favoritov istotne nájde, problém je v tom, že si len ťažko predstaviť dôvody, prečo by sa mal obťažovať stlačiť replay.
