Vybral Nergal do Me And That Man adekvátnu náhradu za Johna Portera? (recenzia)

Zdieľať

Keď v roku 2017 vypochodovala kontroverzná, ale zároveň ikonická postava svetového black metalu na hudobnú scénu so svojím novým projektom, mnohým padla sánka. Formácia ME AND THAT MAN bola šokujúcim zvratom (a to aj napriek predošlým dôkazom v podobe kapely Wolverine), že Nergal je doma aj v čistých vokáloch.

Netreba sa báť tvrdiť, že dnes sa tento necrobluesový projekt teší takmer rovnakej obľube ako Behemoth. Navyše si Nergal určite značne rozšíril základňu svojich fanúšikov a opäť dokázal, že nemá klapky na očiach ani v otázkach hudobného vkusu. A snaží sa to potvrdiť aj druhým albumom New Man, New Songs, Same Shit, Vol. 1 z dielne Me And That Man, ktorý vychádza takmer na deň presne tri roky po debute 27. marca pod štítkom Napalm Records.

V určitom slova zmysle sa mu to aj darí. Avšak nečakajte to, na čo vás Nergal naladil prvou doskou. Absenciu Johna Portera úplne nevykompenzuje ani jeden z hviezdnych hostí, ktorých ruku k dielu priložilo ozaj neúrekom. No i keď sa z Nergalovho bluesu akosi vytratilo to necro a z folku to dark, predsa len na albume nájdete aj kúsky, ktoré v človeku vyvolajú rovnaké pocity ako album Songs Of Love And Death.

Ponurá atmosféra, mierne tempo a hlboký hlas Jérômeho Reutera v slohách či vydarené refrény skladby Man Of The Cross sú prvým príkladom. Charakteristický zvuk gitary kombinovaný s hammondom, ktorý si uši poslucháča zamilovali pri počúvaní prvého albumu, sa vracia s By The River. Skvelé gitarové sólo a široká atmosféra sú čerešničkou na torte, nehovoriac o milom prekvapení v podobe Ihsahna z kapely Emperor, ktorý do tejto piesne dokonale zapadol. Jedným slovom, zimomriavky. Najviac ale na debut odkazuje určite bluesová Coming Home.

Blues, folk a country nechýbajú ani v ďalších skladbách. Dobrým príkladom je Run With The Devil. Bluesové prvky sú tu ale doplnené oveľa súčasnejším zvukom. A to isté sa dá povedať aj o piesňach Burning ChurchesDeep Down South. Dvojicu piesní s výraznými country prvkami inak ale netreba hádzať do jedného vreca. Kým Burning Churches disponuje azda tým najchytľavejším a najhymnickejším refrénom z celej dosky, tak Deep Down South znie ako obohraná country odrhovačka z baru na divokom západe. Navyše súputníckej dvojici Johann Sadonis a Nicke Andersson z kapely Lucifer táto kapela absolútne nesedí.

Zvyšná pätica piesní ponúkne všehochuť, ktorú budete buď milovať, alebo nenávidieť. Alebo možno chvíľu jedno a chvíľu druhé. Pohodový oddychový rytmus a poľština si na vás počkajú v skladbe Mestwo. Je to navyše jediná pieseň, ktorú naspieval Nergal. Polohu R’nB, respektíve soulu, si vyskúšal Rob Caggiano z Volbeat spolu s Dead Soul v piesni Surrender. Táto skladba pôsobí asi najmonotónnejšie z celého albumu.

Naproti tomu najmajestátnejší a najviac rockový zvuk ponúka How Come, kde spomínaný Rob Caggiano vyčistil štít skvelými sólovými partami. Navyše sú hlasy Coreya Taylora (Slipknot/Stoner Sour) a Brenta Hindsona (Mastodon) zasadené do hutného zvuku ozaj majstrovsky. Túto skladbu môžeme označiť za najtvrdšiu, pokiaľ opomenieme záver skladby Confession, kde sa snaží pretlačiť cez gitarovú tému neidentifikovateľná blackmetalová spleť.

Veľmi pútavé vokály a možno až otravne chytľavá melódia piesne You Will Be Mine sa vám zaryjú hlboko do mozgu. Je len na vás, či sa ju budete snažiť dostať von, alebo podľahnete a zamilujete sa. Pieseň, pri ktorej si pravdepodobne budete predstavovať večerné spievanie pri táboráku spočiatku trpí hlasom Matta Heafyho z kapely Trivium. V takomto zvuku pôsobí jeho hlas až popovo. Treba ale vyzdvihnúť zvuk ústnej harmoniky, ktorý sa na albume objavil iba v tejto piesni.

Novinka Me And That Man asi vyvolá od skladby k skladbe vo fanúšikoch plno rozporov. Určite jej treba venovať viac než jedno vypočutie. Prinajmenšom niektorým konkrétnym piesňam. Pokiaľ ste nepočuli prvý album, možno sa vám New Man, New Songs, Same Shit, Vol. 1 bude počúvať o čosi jednoduchšie. Ak ste si však debut zamilovali, budete novinke pravdepodobne prichádzať na chuť trochu dlhšie a hlavne pocítite vo veľkej miere absenciu Johna Portera. A to aj napriek zástupu kvalitných hostí. Tak, či onak, Nergal so svojou partiou aj tento raz dokázali, že vedia robiť kvalitnú muziku a sú doma v mnohých štýloch.

HODNOTENIE

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Tak to musíme zapiť!

→Klikni a ideme
spolu na pivo←