Keď som zaregistroval ďalšie znovuzrodenie kapely SINNERS MOON, bol som už mierne skeptický. Sklamanie z nepodareného coveru Tublatanky vo mne už síce doznelo, ale stále ho po vydarenom debute Atlantis s hosťujúcim Tonym Kakkom pokladám za citeľné podliezanie vlastnej latky. Na druhej strane sa priznám, že som nikdy detailne nesledoval zostavu kapely a ani dnes presne neviem, či v nej ešte figuruje niektorý zo zakladajúcich členov. V konečnom dôsledku je to však nepodstatné. Dôležité je, čo táto staronová značka ponúkne.
Zvedavosť vo mne hlodala už od ohlásenia nového albumu. Kvalitného melodického metalu je na Slovensku ako šafranu a keď ide o symfonickú odnož s veľkými klávesovými plochami, každá nahrávka stojí za pozornosť. Kapela navyše sľubovala produkciu schopnú obstáť aj v svetových meradlách, a to sú slová, ktoré vzbudzujú očakávania.
Deep Dark Emotions ponúka dvanásť skladieb a, podobne ako debut, aj zahraničného hosťa. Otvoriť album viac než šesťminútovou skladbou je síce mierne riskantné, no v mojom prípade išlo o vydarený prvý dojem. Pri energickej Revolution som ale zažil aj malé déjà vu. Očarujúci ženský vokál je konfrontovaný s growlom, čo mi (podobne ako pri Talebringer) mierne prekáža. Archetyp „krásky a zvieraťa“ mi v symfonickom metale jednoducho príliš nesedí (pokiaľ, samozrejme, nehovoríme o Seven Spires a stelesnení oboch postáv v jednej osobe). Treba však uznať, že mužský vokál je kvalitný a sám o sebe funguje dobre.
Nahrávka ponúka množstvo silných momentov, ale aj niekoľko slabších miest. Rušivo na mňa pôsobilo sekané frázovanie spevu vo Forever Me, obzvlášť v kombinácii s growlom. Naopak, v Scared Fear funguje prepojenie oboch vokálov výborne a podporuje temnejší charakter skladby. Podobne rozporuplne na mňa zapôsobili aj „ABBA“ vokály v refrénoch Dies Irae, ktoré mohli danú melódiu pokojne nechať v réžii klávesov.
A práve klávesáčka podáva na albume výborný výkon. Jej party v Scared Fear či sympatické vyhrávky v ťahavom refréne Scream It Out patria k najvýraznejším momentom nahrávky. Vďaka niektorým klavírnym pasážam a kombinácii ostrých sláčikov s chórmi som mal miestami pocit, akoby som počúval Once od Nightwish, len s Anette Olzon za mikrofónom – čo z mojej strany rozhodne nie je výčitka.
Mierna výčitka však prichádza pri balade Shores Of The Fallen. Na pomalú skladbu som bol zvedavý od prvých sekúnd počúvania albumu. A áno, Shores Of The Fallen ponúka krásny klavír, široké padové plochy aj veľmi podarený flautový part. No mala obrovský potenciál prerásť do veľkolepého epického záveru. Niekto by namietal, že by to bolo klišé. No práve takýto moment sa v rámci žánru hádam očakáva. Namiesto toho skladba na chvíľu prejde do klavírnej etudy so základným rytmom a až následne sa uzavrie pomerne prijateľným outrom. V tomto prípade by možno bolo účinnejšie ukončiť ju v duchu, v akom začala.
Záverečná Final Destination s hosťujúcim Ralfom Scheepersom mala byť, na základe umiestnenia, pravdepodobne zlatým klincom albumu. Je však škoda, že jeho charakteristický hlas dostane minimálny priestor. Sotva pol minúty. Napriek tomu ide o vydarenú skladbu. Pre mňa sa však vrcholy albumu nachádzajú úplne inde. Velvet Sea, Scared Fear a titulná Deep Dark Emotions predstavujú trojicu, ktorá definuje to najlepšie, čo doposiaľ z dielne Sinners Moon vzišlo.
Aký je teda výsledok? Sinners Moon za svetovou žánrovou konkurenciou určite nezaostávajú, no zatiaľ ani výraznejšie nevyčnievajú. V meradlách berúcich do úvahy žánrovo a veľkosťou podobné kapely by mali obstáť. V kontexte domácich pomerov sú však už v tesnom závese za kapelami Anthology, Eufory, Within Silence či Signum Regis, teda prakticky skoro na špici slovenského melodického ľadovca. Ale ak by som hodnotil len klávesové party, v mojom rebríčku by ich bez problémov predbehli.
HODNOTENIE
