Tony Kakko (SONATA ARCTICA): Už som urobil limonády až-až a som pripravený opäť spievať

Zdieľať

Obľúbení fínski priekopníci melodického metalu SONATA ARCTICA prichádzajú s novým albumom. Svoje skladby sa rozhodli prezliecť do nežnejšieho šatu a svoje akustické dobrodružstvo fanúšikom prinášajú okrem koncertnej podoby aj prostredníctvom novej nahrávky. O tomto, ale aj o iných dobrodružstvách, ktoré s kapelou zažil, nám porozprával autor skladieb a nezameniteľný charizmatický hlas kapely Tony Kakko.

Naposledy, keď som sa vo Zvolene rozprával s Henrikom a Pasim, boli ste na turné k albumu Talviyö. Bol to jeden z posledných koncertov pred vyhlásením globálnej pandémie. Ale ako som si všimol, aj napriek momentálnej situácii sa vám s kapelou darí objavovať sa na rôznych pódiách, predovšetkým vo Fínsku. Aký je to pre teba ako muzikanta pocit, keď nemôžeš cestovať toľko, koľko si bol zvyknutý?

Je to obrovská zmena. Nikto nepredpokladal, že to bude trvať takto dlho. Ale koncertujeme už dvadsaťpäť rokov a musím povedať, že pre mňa to bola vítaná zmena tempa. Už som si nejaký čas potreboval dať aspoň malú pauzu, pretože popri tom, čo robím, bolo pre mňa v podstate nemožné vziať si dovolenku. Najskôr píšem skladby, potom riešime propagačné záležitosti a každý sa chce, samozrejme, rozprávať so mnou, pretože som spevák a skladateľ a nakoniec ideme na turné, ktoré skončí po roku a pol, prípadne po dvoch. Všetci ostatní potom oddychujú a užívajú si svoj voľný čas, ale ja vtedy začínam písať nové piesne. Takto vyzeral môj život posledných dvadsať rokov, takže to, čo sa deje, bolo pre mňa v určitom smere požehnaním. Samozrejme, bolo to ťažké, ale možnosť nachvíľu úplne vypnúť, čo sa týka kapely, mi dala veľa dobrého. A takisto moje deti sú práve v takom veku, že je pre ne veľký rozdiel, či je otec doma alebo nie. V tomto smere to je super. Uvedomujem si, že je to veľké nešťastie, ale asi to tak malo byť. Ako sa hovorí, keď ti dá život citróny, urob limonádu. Ale musím dodať, že už som urobil limonády až-až a som pripravený opäť spievať.

Spomínal som, že ste v poslednom čase hrali viac doma vo Fínsku. Na jeseň 2021 ste tu oslávili niekoľkými koncertmi dvadsiate piate výročie kapely. Keď to bude konečne možné, chystáte sa s výročnou šou vyraziť do celého sveta?

Áno, taký je plán. Ešte stále máme v pláne vyraziť na turné už tento rok v máji do Južnej Ameriky. To je vlastne už o tri mesiace. Uvidíme, či sa to podarí, ale áno, už to bude 25th Anniversary Tour. Práve s tým máme v pláne koncertovať v najbližšej dobe. Teda čo sa týka heavymetalových koncertov, pretože stále plánujeme aj koncerty v rámci Acoustic Adventures Tour MMXXII s naším akustickým setom. Takže áno. Plán je priniesť turné všade, kde to bude možné a bezpečné. 

Ku kapele si sa pridal koncom roku 1995, kedy vznikla. Prežil si s ňou éry Tricky Beans a Tricky Means a si tak jediným hlasom kapely Sonata Arctica. Ako sa v kapele po dvadsiatich piatich rokoch cítiš?

Cítim sa dobre. Kapela je obrovskou živou súčasťou môjho života a toho, kým som. Navyše sa cítim vďačný, že môžem mať pri sebe v kapele aspoň jedného pôvodného člena – bubeníka Tommyho. Pracovali sme spolu od úplného začiatku a je skvelé mať ho pri sebe. Naozaj nikdy sme neverili, dokonca sme sa ani neopovážili dúfať, že kapela pretrvá a budeme to môcť robiť ešte aj vo veku, ktorý máme. Tento rok budem mať štyridsaťsedem, takže už môžem povedať, že sa z toho stala profesia a nedá sa to ďalej označovať za hobby. Vlastne ani neviem, čo iné by sme mohli robiť. Je to naozaj skvelé. Prirovnal by som to k pocitu, keď ako mladý založíš firmu a tá uspeje natoľko, že ti zarába na živobytie už viac ako dvadsať rokov. Cítiš sa taký naplnený.

S kapelou ste už stihli vydať desať štúdiových albumov a hrávate po celom svete. Predstavoval si si niekedy v začiatkoch, že by Sonata Arctica mohla dosiahnuť úspech, ktorý môžeme pokojne nazvať svetovým?

Nie, nie. Samozrejme, že nie. Pamätám si naše prvé európske turné s kapelami Stratovarius a Rhapsody v roku 2000. Poviem to takto. Dovtedy som nebol za hranicami Škandinávie. Nikdy v živote. A zrazu som navštívil okolo dvadsať krajín. Bolo to obrovské dobrodružstvo a nikdy som tieto veci nebral ako samozrejmosť. Vždy je to veľká radosť, keď môžem navštíviť nové miesto, novú krajinu, nové mestá a vidieť nových ľudí. Je to veľký dar, je to úžasné. Uvedomujeme si, že je to niečo, čo sa pre nás stalo bežnou súčasťou života, ale keď sa na to pozrieme z pohľadu svojich známych, tak je ľahké povedať, že naša profesia je naozaj veľmi zvláštna. Je to niečo, čo mnoho ľudí nezažije.

Ako si spomínaš na začiatky kapely, celý ten proces a vývin udalostí?

Začali sme od nuly. Vlastne sme na začiatku ani nemali meno. Žiadne. Hrali sme prebraté skladby, ale potom som začal písať vlastné piesne. To bol začiatok. Bolo to také nevinné. Nemali sme žiadne očakávania. Hrávali sme lokálne koncerty a keď sme dostali možnosť zahrať si mimo naše rodné mestečko, bolo to pre nás veľké dobrodružstvo. Boli to skutočne nevinné časy. Pamätám si reakciu svojej teraz už manželky, keď sme dostali na začiatku roku 1999 nahrávaciu zmluvu a povedal som jej o tom, prvé, čo povedala bolo: Ó, nie! Vtedy sme spolu ešte len chodili, ale už vtedy videla, kam to smeruje a ako nebudem bývať doma. Ale nikdy sme nelietali príliš vysoko v oblakoch v zmysle, že nám sláva neudrela do hlavy. Zostali sme tí istí chalani z malého mestečka Kemi vo Fínsku. Pozná nás viac ľudí, ale nemyslím si, že sme sa nejak veľmi zmenili v porovnaní s inými ľuďmi. Všetci sa meníme. To je samozrejmé. Ale myslím to tak, že nás nezmenila naša profesia.

Teraz by som sa rád presunul o čosi viac do súčasnosti. Keď ste začali so svojím prvým Acoustic Adventures Tour, stále prebiehalo aj turné k albumu Talviyö. Aké pre teba bolo spievať na striedačku v relatívne krátkom čase tie isté skladby v metalových aj akustických verziách?

Bolo to príjemné. Líšilo sa to predovšetkým atmosférou. Keď porovnáš normálny koncert Sonaty Arcticy s tým akustickým, je to obrovská zmena. Ale v publiku máš v podstate stále tých istých ľudí. Takže vieš, čo funguje a ktoré časti chcú ľudia spievať sami. Ale tá atmosféra je úplne iná. Hrať akusticky napríklad taký Fullmoon je veľká zábava. Ale ľudia stále vedia, kde majú spievať a ja viem, kde ich o to môžem žiadať. Run away, run away, run away… To funguje vždy. Takže v tomto ohľade to zas také odlišné nie je. Ale čo sa týka aranžmánov, niektoré rýchlejšie piesne sa zmenili na viac emotívne, respektíve pomalšie a baladickejšie. Jednoducho povedané, skladby, ktoré zvykli byť vhodné na headbanging, momentálne v rámci akustických koncertov, samozrejme, nie sú. Hlavne preto, že tie piesne momentálne slúžia inému účelu. Ale ľudia sa do nich vedia ponoriť a precítiť ich. Myslím si, že je to úžasné, pretože takto v skladbách možno vidieť aj inú stránku či trochu inak pochopiť obsah textov. Alebo dokonca po prvý raz sa môcť zamerať na to, čo sa v nich vlastne spieva.

A prečo ste sa vlastne rozhodli prezliecť vaše piesne do akustického kabátu?

V podstate hlavne preto, že sme chceli. Prvá vec, ktorú sme kedy akusticky nahrali, bola pravdepodobne Mary-Lou v roku 2000 niečo. Nespomeniem si, kedy presne to bolo, ale už vtedy som cítil, že by bolo dobré nahrať akusticky viac našich skladieb, ale nestalo sa to realitou. Až doteraz. Kapele Sonata Arctica to ukázalo úplne novú cestu. Sme teraz ako vlak, ktorý jazdí súčasne na dvoch železničných tratiach. Keby sme chceli, tak by sme teraz mohli byť v podstate na turné nepretržite. Len by sme menili elektrické metalové šou za akustické a zas naopak. Dalo nám to možnosť hrať v množstve rôznych nových klubov a tiež osloviť iné publikum. Ale aj to niekedy môže byť dvojsečná zbraň. Keď sme hrali pred pár mesiacmi vo Fínsku normálnu heavymetalovú šou v rámci 25th Anniversary Tour, cítil som sa trochu zle. Všimol som si tam totiž sedieť postarší párik, ktorý čakal na koncert. Keď sme vyšli na pódium a otvorili koncert piesňou The Wolves Die Young v originálnej metalovej verzii, odišli ešte počas tejto prvej skladby. Myslím si, že očakávali akustický koncert.

To určite zamrzí. Ale už 21. januára vydávate akustické verzie svojich piesní po prvý raz aj na albume. Ako prvý singel k albumu Acoustic Adventures – Volume 1 ste si zvolili The Rest Of The Sun Belongs To Me. Táto skladba bola vydaná len ako bonus na japonskej verzii albumu Winterheart’s Guild a v akustickej verzii znie naozaj dosť odlišne. Prečo ste zvolili ako prvý singel práve ju?

Single vyberáš ku každému albumu tak, aby vzbudili čo najväčšiu pozornosť a táto pieseň skvele fungovala naživo počas prvej časti Acoustic Adventures Tour. Všetci si ju zamilovali a znela vážne dobre. Mali sme veľa podnetov preto, aby sme ju zvolili za prvý singel, za úplne prvú ochutnávku albumu. A fungovalo to skvele. Ďalší singel vyjde v rovnaký deň ako album. Bude to For The Sake Of Revenge. K tejto piesni bude aj videoklip. Je veľmi pekný. A túto skladbu sme ako singel zvolili z rovnakého dôvodu. Skladba má dobrú atmosféru a myslím si, že sa všetkým bude páčiť. Aspoň v to dúfam.

Ako ste zo svojho bohatého repertoáru vyberali skladby, ktoré ste pretvorili do akustických verzii?

Niektoré piesne sa pretransformovali úplne prirodzene. Povedzme Tallulah. V podstate si ju len tak prehráš a hotovo. Je akustická. Pretože táto skladba to má už zahrnuté vo svojej podstate. Ale bol to v podstate mix. Na jednej strane sme vzali skladby, ktoré sú akoby naše hity a ľudia ich poznajú skutočne dobre. Je to pochopiteľné, lebo tieto piesne sú pre ľudí príťažlivejšie. Keď sa to tak vezme, oba akustické albumy sú výberom našich piesní. Niečo ako The Greatest Hits. No na druhej strane sme k nim primiešali skladby, ktoré sú o čosi menej známe. Skladby, ktorým nebolo venované toľko pozornosti v ich originálnej podobe. To je prípad prvých dvoch singlov. Ako si spomínal, The Rest Of The Sun Belongs To Me bol bonus pre Japonsko a myslím si, že veľa ľudí túto skladbu v originálnej podobe ani nepočulo. Takže teraz je pre mnohých ako nová pieseň. A For The Sake Of Revenge sme zas veľmi počas turné k albumu Unia naživo nehrávali. Možno len párkrát. Takže je to pieseň, ktorá je o čosi menej známa, ale myslím si, že si zaslúži nový život. Mne sa táto akustická verzia páči oveľa viac ako originál.

Na prvej časti Acoustic Adventures nájdeme aspoň jednu skladbu z každého albumu okrem vášho debutu Ecliptica. Je to zámer alebo náhoda?

To je len náhoda. Vôbec sme tomu nevenovali pozornosť. Chceli sme urobiť dva vyvážené albumy. Nechceli sme dať všetky známejšie alebo všetky rýchlejšie skladby na prvý album a potom úplný opak na ten druhý, pretože to by nedávalo zmysel. K obom albumom pristupujeme ako k rovnocenným nahrávkam. A dôvod prečo na jednotke nie je žiadna pieseň z albumu Ecliptica? Popravde sme si to ani nevšimli, kým na kto niekto nepoukázal pri jednom z rozhovorov. Je to taká vtipná vec. Ale o to viac bude tento album zastúpený na dvojke. Tam budú minimálne tri piesne z debutu.

Takže na druhom pokračovaní albumu Acoustic Adventures môžeme očakávať piesne, ktoré ste hrali na koncertoch počas turné? Myslím skladby ako napríklad Victoria´s Secret, Black Sheep, My Land, Fullmoon či Life.

Áno, presne tento druh hudobného materiálu. Toto sú stávky na istotu.

Zaznamenal som, že váš akustický album mal byť vydaný už v októbri minulého roku. Prečo sa vydanie posunulo?

Áno. To bol dokonca plánovaný dátum pre dvojku. Tento album mal vyjsť dokonca takto pred rokom v januári 2021 a malo ho nasledovať turné. Ale svet bol jeden veľký chaos, takže sme to všetko posunuli o celý rok. Vieš, meniť dátumy turné je veľmi náročná vec a nedáva zmysel posunúť niečo napríklad o pol roka. Je to ťažké. Tak sme to posunuli o rok vrátane vydania albumu. Takže Volume 2 teraz vyjde v októbri 2022. Teda aspoň myslím, že taký je plán.

Na kkoniec by si ešte mohol niečo odkázať svojim fanúšikom na Slovensku.

Ako hovorím všade a všetkým, dávajte si na seba pozor a starajte sa o ľudí okolo seba. To je asi jediný spôsob, ako môžeme dosiahnuť, aby svet opäť normálne fungoval a aby sme si opäť mohli užívať spoločné chvíle na koncertoch. Všetkým prajem skvelý rok 2022, oveľa lepší, ako bol ten predošlý. Sonata Arctica je pripravená na rock. Chýbate nám. Myslím, že už chýbate všetkým kapelám. Takže dúfajme v lepšiu budúcnosť pre všetkých.

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Tak to musíme zapiť!

→Klikni a ideme
spolu na pivo←