Premiéra Wardruny na Devíne bola magická

Zdieľať

Kvôli covidu sme na túto udalosť čakali ešte o tri roky dlhšie, než sme pôvodne mali. Stále existovali obavy, čo bude alebo nebude. Menil sa dátum, menilo sa napokon aj miesto. Ale nakoniec sa to stalo a my sme sa dočkali dokonalej slovenskej premiéry WARDRUNY. Neexistuje lepšie miesto ani deň, kedy sa táto udalosť uskutočnila. Lebo práve 13. júla sme mohli po zotmení pozorovať super spln, kedy je mesiac najväčší v roku, no a odkiaľ by bol krajší než z hradných múrov Devína za slastného zvuku hudby s nádychom histórie?

Celá akcia sa začala otvorením areálu o 16. hodine, keďže organizátori sa rozhodli spestriť nám program pred koncertom trojice kapiel – nie, Wardruna neprišla sama – historickou rekonštrukciou bojov. Tá sa konala v podaní skupiny oživenej histórie Utgardar, ktorú môžete poznať z Utgardu alebo Pasekania.

Už dávno pred prvým koncertom na hrad prúdili davy ľudí, a to nielen zo Slovenska, ale aj z okolia. Keď ste sa dobre započúvali, mohli ste začuť rôzne jazyky. Pod horúcim júlovým slnkom hradný kopec opäť ožil. Mnohí sa usalašili na tráve, iní sa prechádzali alebo už netrpezlivo postávali pred pódiom orientovaným na západ, takže v pozadí bolo vidieť vyššie položenú časť hradu. A davy neustále prichádzali…

Prvý hudobný zážitok nám tesne po osemnástej naservírovala LINDY FAY HELLA & DEI FARNE. Pokiaľ máte aspoň trochu zmapovanú Wardrunu, potom viete, že práve táto pôvabná dáma sekunduje Einarovi Selvikovi za mikrofónom vysokými ženskými vokálmi. A tými nešetrila ani pri predvádzačke svojho druhého projektu. Ten mi nápadne pripomínal niečo na štýl tvorby Eivør Pálsdottir. Bolo to jemné, melodické, miestami so stopami elektroniky a hlavne silno atmosférické. Zaujímavé bolo i zloženie zoskupenia, ktoré tvorili až dvaja bubeníci (z ktorých sme jedného mohli neskôr vidieť taktiež aj s Wardrunou), klávesák a Lindy. Vcelku to bol príjemný začiatok večera.

Po zhruba polhodinovom sete sa Lindy spolu s kapelou s nami rozlúčili, aby uvoľnili miesto KALANDRE. Príprava Kalandre zabrala zhruba polhodinu, ktorú mnohí využili na vystánie poriadne dlhej fronty v bufete na vodu alebo obzretie merchu Wardruny, ak to nestihli už skôr.

Traja páni a jedna dáma nám naservírovali zaujímavý mix, ktorý by sa dal definovať ako niečo medzi tým, čo nám ponúkla Lindy, čo nás čakalo ďalej od Wardruny (hlavne napríklad použitím rohu) a akýmsi druhom popu. Možno by sa to dalo zadefinovať ako akýsi folk pop. Veľmi zvláštnym prvkom bolo aj využitie gitary ako huslí, keď jeden z dvoch gitaristov vytiahol namiesto brnkátka slák.

Horúčava už povolila, počasie zostalo príjemné a atmosféra hustla. Za pódiom sa zdvihla biela vzorovaná plachta. Všetci prítomní sa tesne pred ôsmou začali zgrupovať pred pódiom na to, na čo sme všetci najviac čakali. Wardruna na pódium vyšla úplne epicky so západom slnka za chrbtom a rozozvučala hradné múry, ktoré pamätajú dlhú históriu skladbou zo svojho zatiaľ posledného rovnomenného albumu Kvitravn.

Toto nebol klasický koncert, na aké sme zvyknutí. Bolo to niečo magické, keď sa Devínom niesli nordické tóny inšpirované časmi minulými, ale predsa tak silné aj teraz. Za pódiom sa za hrad v posledných lúčoch kĺzalo slnko v sprievode skladby Skugge (Tieň), ktorá dokonale dopĺňala celý výjav tieňmi na plachte v žiare reflektorov.

So zotmením celý set Wardruny okrem striedania rôznych hudobných nástrojov ako niekoľko typov rohov a podobne, sprevádzala hra dymu a tieňov, ktorá dokonale umocňovala už tak emočne silnú atmosféru. Človek sa skoro cítil ako v inom svete. Alebo možno rovno v Asgarde, ríši bohov.

Po zhruba hodine a pol trvajúcom jednoliatom sete neprerušovanom preslovmi, počas ktorého sme mohli vidieť dokonalé sústredenie každého člena zoskupenia a ako obzvlášť Einar Selvik prežíval každý jeden tón, prišla pauza na pár slov. Einar začal príhovor peknými slovami o tom, aké skvelé bolo prísť na Slovensko prvýkrát, hrať na takom špeciálnom mieste a ešte vidieť od nás toľko lásky. Následne vyhlásil, že sa ešte určite musía vrátiť späť, na čo dav zaburácal nadšením a na Einarovej tvári sa objavil spokojný úsmev. Bolo na ňom vidieť, akú úprimnú radosť má zo slovenského publika. Ba sa mu dalo z tváre vyčítať dojatie. Ďalej hovoril o význame toho, čo tvorí Wardruna a o tom, že to, ako sú dnes vnímaní vikingovia a severania, sú často poriadne hovadiny.

Postupne sa preklenul k rozprávaniu o nadchádzajúcej skladbe, ktorá mala byť poslednou odohranou. Zmienil sa, že nie je obyčajná, je o niečo viac osobnejšia a silnejšia. Zároveň vyjavil aj výnam existencie Wardruny: ,,Wardruna je o tom, že vezmeme niečo staré a urobíme z toho čosi nové. Kedysi sme mali bohatú tradíciu plnú pesničiek. To bolo v období, keď sa história šírila ústnym podaním. Spev je liek a ja by som sa veľmi rád vrátil späť do tých čias. A pre vás mám preto jednu úlohu. Keď prídete domov, spievajte. V minulosti boli pesničky na všetko. Spievalo sa pri obrábaní poľa, ale napríklad aj keď niekto zomrel. Dnes je však smrť pre mnohých irelevantná. Nasledujúca skladba je práve o smrti, o umieraní a o spomínaní na tých, ktorých sme stratili. Je o tom, ako sa máme pohnúť ďalej. Toto je Helvegen.“

Hoci sa zdalo, že s Helvegen sa s nami kapela skutočne rozlúči, keďže Wardruna zrovna nie je známa prídavkami, ale len jednoliatym vystúpením, silné reakcie davu predsa len Einara presvedčili na niečo navyše. Dav tak kričal a tlieskal, že hoci zvyšok členov skupiny odišiel, Einar ešte zostal pri mikrofóne a so smiechom sa spýtal: ,,Okej, toto je nejaký lokálny slovenský zvyk, ako si pýtate ďalšiu pesničku, či čo?“ Potom ľudia začali pokrikovať názvy skladieb nielen Warduny, ale aj iných projektov, na ktorých sa Einar podieľal a pýtať si ich ako prídavok, z čoho si opäť urobil fór: ,,Čože? Čo som to počul? Britney Spears? Myslím, že to bolo ono.“ Po pobavení následne poďakoval nielen predkapelám, ale aj crew, bez ktorej by sa koncert nezaobišiel a duplovane nie v týchto ťažkých časoch, kedy je podľa Einarových vlastných slov obtiažne sa vôbec dostať na turné. No a čo dav? Ďalej kričal. A Einar? ,,Možno, keď konečne sklapnete, tak vám aj zaspievam ďalšiu pesničku,“ poznamenal pobavene.

Potom nás v rýchlosti zasvätil do príbehu o Ragnaroku, zániku sveta, ktorý je iba cyklom zániku starého a zrodenia nového. A nakoniec so smiechom dodal: ,,Okej, teraz už sklapnem aj ja a zaspievam vám. Toto je Völuspá.“ Lenže kapela neprišla naspäť. Namiesto toho nám Einar naservíroval skaldickú verziu tejto úžasnej skladby iba s jeho spevom v doprovode lutny, ktorej struny si rozozvučal sám.

Toto bolo treba zažiť. Len rozprávať o mágii dokonalého okamihu je nič v porovnaní s tým, keď to človek môže precítiť. Výborný zvuk, ešte lepšia akustika miesta, ktorá niesla každú skladbu do diaľky. A, samozrejme, bolo vypredané, takže o to viac bola umocnená atmosféra. Hlavne počas Wadruny bolo fascinujúce sledovať podľa všetkého niekoľko tisíc ľudí, ako si užívajú každú sekundu každej skladby. Skoro ako by sme boli súčasťou akéhosi rituálu či obradu z čias starého severu. Koniec koncov, svojím spôsobom sme i boli. Organizátorom veľmi kvitujem zvolené miesto, určite to malo podstatne lepší efekt, ako keby sa koncert konal v Refinery Gallery, kde mal byť pôvodne. Jediná vec, ktorá bola trochu slabo doriešená, bolo občerstvenie. Jeden stánok s niekoľkými výčapmi nestíhal a neustále tam boli aspoň stometrové rady, preto mnohí šancu na čokoľvek na pitie vzdali alebo to riešili pitnou fontánkou. Všetko ostatné však bolo jedným slovom dokonalé.

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Tak to musíme zapiť!

→Klikni a ideme
spolu na pivo←