Len málo kapiel na Slovensku má také meno ako ČAD. Niektorí ich milujú, iní ich príliš v láske nemajú. Ale aj to patrí k statusu rockovej ikony. Tejto formácii sa však nedá odoprieť ich schopnosť rozpútať neviazanú zábavu doma i v zahraničí a naplniť kluby. Všetky od tých najmenších až po MMC.
Koncom roka 2019 vydali ČAD svoj ôsmy štúdiový album Zabi ma. A náš rozhovor nebude len o ňom, ale aj o Vandaloch, spolupráci s Catastrofy, viere či mnohostrannom využití talentu charizmatického frontmana Pištu Vandala.
Nový album Zabi ma je vonku už nejaký ten čas. Aké sú zatiaľ ohlasy fanúšikov?
Ohlasy sú veľmi dobré. Nájdu sa, samozrejme, hlasy, ktoré povedia, že „starý Čad bol lepší…“, ale tie sa ozývajú vždy. Je to náš najtemnejší a najosobnejší album. Má svojráznu atmosféru. Prvýkrát od roku 1998 hrá v ČADe iný basák ako Baška. Kňeží, ktorý sa na túto úlohu podujal, je fenomenálny basák, má klasické hudobné vzdelanie, je muzikológ, učí na vysokej škole. Hudbu vníma inak. Tým, že sme len traja, každá aj najmenšia zmena je počuť. On hrá prstami na čistom zvuku. Baška hrala brnkátkom cez distoršnom. Tým, že sme Kňežího nechali tvoriť, objavili sa v našej hudbe nové harmónie a nová dynamika.
Z rôznych strán prichádzajú názory, že nech je nový album akokoľvek vydarený, predsa len o krok zaostáva za predošlým počinom Bastard. Ako to vidíš ty?
Makali sme na ňom ako draci. Neodflákli sme ani tón. Bastard, zdá sa, drží viac pokope, bol k nemu aj príbeh, ale ani z Bastarda neprežili všetky pesničky. Pre mňa je Zabi ma náš najlepší album. Hudobný publicista Rudi Rus ma zásobuje kvantom muziky z domova i zo sveta. Je tam veľa kvalitných kapiel, no mnohé sa nedajú od seba rozoznať. V tomto sa nám podarilo nájsť si vlastnú tvár. Začnú prvé tóny hocakej našej skladby a vieš, že je to Čad. Toto je vec, ktorú považujem za úspech.
Máš nejaký obľúbený album spomedzi počinov kapely Čad?
Ak sa mám priznať, Čad nedelím na albumy. Čad vnímam podľa koncertných playlistov. Ten obsahuje songy, ktoré prežili desať, pätnásť rokov a sú zo všetkých albumov, ktoré nabúchal Tornád. Vieme vystavať koncertný set, povedzme dvadsať vecí, a ľudia ich všetky poznajú a vedia zaspievať. Čiže môj najobľúbenejší album je náš živý koncert.
Dočkáme sa ešte nejakého klipu k niektorej skladbe z albumu Zabi ma?
Zrejme už nie. Nemá zmysel robiť klipy na songy, ktoré už sú vonku a ľudia ich poznajú. A je to aj veľmi veľa roboty. Má to na starosti Valér Tornád a môže sa chudák zblázniť. Robil klip ku skladbám Zbojnícke móresy, Mŕtvi okolo mňa a tiež k Ľudia smrdia.
Spomenul si skladbu Zbojnícke móresy. Na dosku sa dostala aj táto spolupráca s pánmi z kapely Catastrofy. Máte za sebou aj nejaké tie úspešné turné a je zjavné, že ste si hudobne aj ľudsky navzájom sadli. Odkiaľ ale vlastne vzišla táto spolupráca? Kde a kedy sa to začalo?
Už pred rokmi, keď sme išli prvé turné s Catastrofy, sme rozmýšľali, že by sme mohli urobiť nejakú „srandu“. Buď splitko, teda spoločné CD, LP, na jednej strane oni, na druhej my. Lenže urobiť ucelenú nahrávku je dosť náročné a je to proces minimálne dvoch rokov. Nakoniec sme teda zľavili z nárokov a urobili sme jednu poriadnu spoločnú skladbu. Ale trvalo to tiež, tuším, tri roky. Dostala sa na album Zabi ma a je to asi jediný song, ktorý má pozitívne vyžarovanie. Na koncerte si to ľudia pýtajú. Nie vždy však hráme s Catastrofy, tak na turné s Rozporom to dali chalani z Rozporu, inde ľudia z publika. Je to hlavne o radosti.
Mikulášska tancovačka je dávno za nami. Verím, že dopadla podľa predstáv. Catastrofy už zverejnili dátum Besnenia zbojníkov. Vynára sa ale otázka: Budú toho roku lietať aj valašky a budzogáne?
Mikulášska tancovačka bola super. Z tej v roku 2018 existuje aj videozáznam v super zvukovej kvalite. Má to hodinu a štvrť a vyše dvadsaťtisíc vypočutí. To je veľká sila a veľmi nás to povzbudzuje. Besnenie zbojníkov bude veľká zloba, apokalypsa a skaza. Budú lietať pivá, nealká a valašky, smartfóny aj buzogáne. (Besnenie zbojníkov sa presunulo na október, pozn.red.)
Kam zmizli Vandali? Od albumu Synovia hromu v roku 2013 o nich nie je veľa počuť. Plánuješ/plánujete návrat tejto kapely alebo to budete naplno ťahať „len“ ako Čad?
Vandali spia. Nejdú nám tvoriť pesničky. Napríklad album Bastard sme začali pôvodne skladať ako nový album Vandalov. Ale vôbec nám to nešlo. Boli sme ako zabrzdená lokomotíva. Tak sme si povedali, že to odbrzdíme, roztrháme a zašpiníme, no a tak vznikol Bastard. Keď sa vráti Baška do kapely, ožijú možno aj Vandali. Chýba nám nežnosť.
Viem, že popri kapele máš mnoho najrôznejších aktivít. Bolo to Obludárium, relácia v rádiu, sem-tam sa niekde mihneš ako moderátor, prednášaš na univerzite, píšeš detské knihy… Veľmi ma bavil cyklus Božie domy s Vandalom. Odkiaľ prichádzajú tie nespočetné inšpirácie a stále nové uplatnenia tvojej výrečnosti a charizmy?
Ďakujem za milé slová. Všetko prichádza postupne a nejako nebadane. Mám takú vlastnosť, že za ničím nejdem nejako cielene. Robím veci, aby som z nich mal hlavne radosť. Môžem z nich mať stres aj strach, ale zase všetko je to iba hra, netreba sa báť. V mladosti som bol rozhodnutý nikdy nepracovať, nedávalo mi to zmysel. Preto robím nie to, čo ma prioritne baví, ale to, čo ma napĺňa a čo zmysel má. Čo sa týka rôznorodosti aktivít, mám takú podmienku: Aby som veci, ktoré robím zaplatené, chcel robiť aj zadarmo. Potom nemusíš robiť kompromisy a nemusíš sa nikomu podlizovať.
Ktorý zo spomínaných projektov (mimo Čadu) najviac baví alebo bavil teba?
Natáčanie dokumentárneho cyklu Božie domy s Vandalom. Tam som robil aj scenáre. Tiež moja talkshow Obludárium, tá však už nie je. Ale aj práca v rozhlase, kde ľuďom ponúkam pekné veci. Rozrástlo sa to tak, že rozhovory o duchovných veciach, ktoré vysielam v nedeľu ráno už piaty rok na vlnách Rádia Slovensko, majú takmer polmiliónovú počúvanosť. To je veľká vec! Veľkou skúsenosťou bolo moderovať anketu Najväčší Slovák a byť pri vývoji a realizácii diskusnej televíznej relácie Do kríža, ktorá sa teraz začala vysielať.
Čo pokladáš za najväčší úspech minulého roku? A čo by si chcel dosiahnuť v novom roku?
Bol to pestrý rok. Nahrali sme album, natočili tri klipy, hrali sme vyše tridsať koncertov, podarilo sa natočiť deväť hraných dokumentárnych filmov, v ktorých účinkujem ako moderátor. Popri tom som robil rozhlasové vysielanie. Plány mám, ale méty si nedávam. Baví ma tvoriť, robiť, hrať, pýtať sa a dostávať odpovede. Keď sa podarí dopísať knihy, ktoré mám rozpísané, bude to fajn. Ak nie, no tak azda neskôr. Veď nehorí.
Určite sa ťa to pýtajú mnohí, no i tak by som sa chcel opýtať, či sa ešte stretávaš s nepochopením kombinácie veriaci-metalista. Ak áno, z ktorej strany viac? Od metalistov alebo veriacich?
Pomerne často. Vysvetľoval som to mnohokrát a zrejme to budem musieť vysvetľovať stále. Hodnotím to však pozitívne. Kým sa ľudia zaujímajú, kým sa konfrontujú, kým sa rozprávajú, je to v poriadku. Keď sa uzavrú do bublín, bude zle. Je taká modlitba sv. Františka, v ktorej sa píše: Pane, urob ma nástrojom tvojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku tam, kde panuje nenávisť. Odpustenie, kde sa množia urážky, atď. Taký by som chcel byť.
Niektorí veriaci sa ma pýtajú, či sa spovedám z tvrdej hudby, niektorí vyznavači tvrdého kovu ma obviňujú, že sa spreneverujem metalu či punku. Komunisti nadávajú, že som kapitalista, liberáli, že som konzerva, feministky, že im chcem uprieť právo na potrat, atď. Ak by som mal napĺňať ich predstavy o mne, tak sa zbláznim. V tomto prípade ide o mňa, aby som nepremrhal svoj život. Oni nech si žijú, ako chcú. Život preverí každého a smrť ti položí také otázky, pri ktorých sa ti zatočí hlava.
Spája sa ti s touto témou aj nejaká zábavná životná príhoda?
Áno. Teraz bol s Čadom rozhovor v kultovom českom časopise Pařát. Pýtali sa ma tam na náboženstvo. Rozhovor to bol veľký, hutný, ale nudný. Keď začneš odpovedať rozumne, zrazu to nikoho nezaujíma… Zaujímavé, nie?
Chcel by si na záver niečo odkázať našim čitateľom a vašim fanúšikom?
Nebuďme svine!
