ČAD vydáva nový album! Čarovnú formulku „do roka a do dňa“ si obľúbení slovenskí thrashmetalisti pozmenili na do dvoch rokov a do mesiaca. Presne toľko totiž ubehlo od vydania predošlého počinu Zabi ma. V poradí ôsma doska Medvede obsahuje dvanásť skladieb. Jej mix a mastering majú na svedomí Daniela Bergstranda a Lawrence Mackrory, teda tí istí páni, ktorí sa postarali o zvuk nahrávky Bastard (2017).
Album vyšiel v elektronickej podobe a v blízkej dobe určite dorazia nadšeným fanúšikom do schránok aj fyzické CD nosiče s pridanou hodnotnou v podobe dvanástich ilustrácií a päťdesiatstranového bookletu s poviedkou nemenej apokalyptickou než samotný obal. O grafiku (vrátane ilustrácií) sa opäť postaral Valér a o texty (vrátane poviedky), samozrejme, Pišta. A niekedy v novom roku by sme sa mali dočkať aj platní.
A prečo medvede? Pretože tých sa každý bojí. A ako hovorí kapela samotná: „Často máme pocit, že aj našej muziky sa ľudia boja a pritom je to radosť… S vycerenými zubami.“ A aby sa dostalo tomuto symbolu ešte väčšieho zadosťučinenia, kapela pre najväčšiu šelmu slovenských hôr dokonca nahrala ódu. V meste sú medvede je veľmi rytmická pieseň, v ktorej ma zaujali predovšetkým tlmené gitary v slohách plynule prechádzajúce do hutných refrénov.
Ale povedzme si na rovinu, radosť s vycerenými zubami u ČADu často znamená aj poriadne nasraný thrash metal. A tak to má byť. Ani na novinke nechýbajú typicky „čadovské“ kúsky. Nepriateľ, Surovec či Dostal som od otca sekeru sú presne tie skladby. Besné bicie, divoká basa, revúce gitary a tie texty. To sa nedá s ničím zameniť. To dokáže len a len endemit slovenskej hudobnej scény – ČAD.
Tým nechcem povedať, že zvyšné skladby nemajú ich typický smrad. Len by som v nich rád vypichol aj niečo navyše. Napríklad vokály v refrénoch Ku dnu sú nepatrným detailom, ktorý v muzike urobí úžasnú atmosféru. Alebo koncepčné prepojenie dvoch posledných skladieb Loď bláznov a Stroskotanec do jedného veľkolepého opusu, ktorý prechádza z ponurejšej časti do napätého finále. Apropo, v skladbe Stroskotanec stoja za povšimnutie predovšetkým melodické gitary v pozadí a vokál plný priam zúfalého kriku.
Keď sme už pri speve, rovno spomeniem aj pieseň Buldozér. Pišta tu svoj hlasový prejav posadil hlbšie než obvykle. A keď k tomu pripočítate Valérov dvojkopák imitujúci motor nezastaviteľne sa valiaceho buldozéru, dostanete decentnú deathmetalovú skladbu so zaujímavou kontrastnou časťou, kde zaujmú príjemne disharmonické gitary.
Miesto na albume získali aj dve pomalšie skladby. Alebo, lepšie povedané, pochmúrnejšie. Koniec-koncov náladu naznačujú už ich názvy Démon smútku a Chýbaš priateľ môj. Pištove texty sú vždy skvelé. Niekedy priamočiare, inokedy obalené do vtipných inotajov. Vždy majú myšlienku. Ale Chýbaš priateľ môj je podľa môjho názoru to najlepšie, čo kedy napísal. Je to skutočná (metalová) poézia.
Na koniec som si schválne nechal piesne Železný mejdan a Urážanie hudby. Ako povedal Pišta na nedávnom koncerte v košickom Collosseu: „Železný mejdan, to je akože napi*u preložený Iron Maiden.“ Ďalší z jeho vyššie vtipných inotajov (ktorý pre istotu vysvetlil). Je to pocta metalovej scéne a tvrdej metalovej muzike, ktorá formovala mladých ešte za čias Československa. Preto je táto skladba naspievaná v češtine. Törr, Root, Debustrol, Krabathor a ďalší, ktorých v nej ČAD oslavujú, si to totiž zaslúžia. A Urážanie hudby? Nie je to titulná pieseň, ale stala sa prvým zverejneným singlom. Refrén, hymnický spôsobom vlastným iba tejto formácii, musí zlanáriť na spev každého fanúšika doma, v aute aj na koncerte.
ČAD a ich Medvede sú dôkazom toho, že kapela má stále čo ponúknuť. Opäť výborné texty, dravá muzika a, samozrejme, aj Valérovo kúzlenie za bicími. K tomu štipka harmonických vokálov a melodickejších gitár. A predovšetkým tá „radosť s vycerenými zubami.“ Presne to z albumu sála a nič výstižnejšie na jeho opis neexistuje. Medvede u mňa zosadili z doterajšieho piedestálu aj doposiaľ nepokoreného Bastarda. Nech žijú Medvede!
HODNOTENIE
