Asi ste čítali, že poľská kapela Behemoth, známa svojím black/death metalom a satanistickou estetikou, pomocou predaja merchu zbierala peniaze na humanitárne účely. Pôvodne mali putovať miestnej odnoži humanitárnej organizácie UNICEF, ale čo sa nestalo… V Poľsku sa niektorí boja obrátených krížov viac, než chcú pomáhať deťom. Dôvodom bolo práve to, že Nergal a spol. naozaj nemajú radi katolícku cirkev. Našťastie, vyzbierané peniaze putovali do detskej nemocnice. Satanisti tak mohli pomáhať svojim blížnym.
Irónia a pokrytectvo tejto situácie sú výdatnejšie než catering pre Vincea Neila. Iste, Poľsko je výrazne katolícka krajina, ale časť zo mňa si myslela, že v roku 2023 už vieme, čo je populárna hudba. Čo mi poviete ďalšie, že Kiss sú démoni v dôchodkovom veku? Budeme lobovať, aby na Spotify vznikla funkcia počúvania piesní odzadu, keby sme náhodou hľadali okultné šifry? Alebo zavedieme komisie, čo budú posudzovať rockové kapely? Vlastne nie, počkať, to bola iná banda pokrytcov.
V istom zmysle je ale incident, ktorý sa stal Behemoth, pripomienkou, že sme na tom stále dobre. Keby nás, rockové a metalové hordy, vnímali tradičné inštitúcie nie ako zlo, ale iba ako zblúdilé ovečky, tak je naša scéna na tom zle. Trochu nepochopenia, zmätenia a strachu sa nám zíde. Toto, mimochodom, platí aj pre slovenskú skupinu Pentagramček. Vo vyvolávaní zmätku tkvie čaro moderného satanizmu* – nepochopia ho ľudia, ktorí potrebujú k životu iba jednu knihu. A nie je to Pán Prsteňov. Jednoducho povedané: pokiaľ sú ľudia, ktorí nechápu tvrdú hudbu, má tvrdá hudba proti komu rebelovať.
Ak sa presunieme z Poľska na Slovensko, viem si živo predstaviť, že keby niektorí naši verejní činitelia zhliadli koncert Behemoth, asi by mobilizovali inkvizíciu. A nebolo by ich málo. Dokonca by som si želal, aby naša scéna bola ešte silnejšia, len aby sme im mohli lepšie liezť na nervy. Ale nejde iba o náboženské, ale aj spoločenské provokácie. Zoberme si napríklad fantastický festival Punkáči Deťom, ktorý sa snaží pomáhať a zároveň je to o popíjaní piva a pogovaní. Nutné povedať, že akcií s týmto zameraním je na Slovensku viac. Hrozné, nie? Takíto strašní asociáli sa snažia pomáhať na rozdiel od rozšafných pánkov na bavorákoch (večne parkujúcich na blikačky), ktorí určite dávajú tretinu platu na nejaký útulok a vo voľnom čase varia polievku ľuďom bez domova.
Pointa tohto textu je vlastne veľmi prozaická – tvrdá hudba a ľudia, ktorí ju vyznávajú, majú často hĺbku. A tým nemyslím estetickú, ale myšlienkovú. Napokon, keď vieme v gitarovom zvuku, ktorý pripomína reťazovú pílu, nájsť krásu, tak hádam vieme nájsť očividnú dieru v argumentoch, nie? A čo má hĺbku, to bude vytáčať pokrytcov. Ak sa niekedy dostaneme do stavu, že tvrdá hudba nebude vyvolávať emócie, môže to byť z dvoch dôvodov: buď sme irelevantní, alebo zo sveta zmizli povrchní idioti, čo sa nechcú ani na sekundu zamyslieť. A iba prvý z tých dôvodov je reálnym rizikom. Tak sa snažme byť čo najrelevantnejší – v mene Satana a chorých detí.
*Pozn. aut: Kým ma dobrí občania ukameňujú… Mám na mysli sekulárny satanizmus – v zmysle organizácie ako napr. The Satanic Temple, ktorá neuctieva diabla, ako by sa mohlo zdať. TST používa koncept Satana na výsmech a ilustráciu dvojitého metra, zvýhodňujúceho kresťanstvo ako dominantné náboženstvo, prevažne v USA. Na druhej strane, ľudia, čo si potrebujú prečítať túto poznámku, si zrejme ani neprečítajú článok.
