Kapela John Wolfhooker nie je na českej a slovenskej scéne neznámy pojem. Keď sa však po odchode basgitaristu Filipa Vlčeka odmlčala, nikto nevedel, čo bude nasledovať. Po pár mesiacoch však jej spevák Martin Čupka ohlásil vznik svojho projektu MØNØDREAM. Čo s ním chce dosiahnuť? Akou hudobnou cestou sa vydáva? Martin nám všetko objasnil a prezradil aj, či to znamená, že s John Wolfhooker definitívne skončil.
Svoj nový projekt MØNØDREAM si predstavil rovno debutovým singlom a označuješ to za začiatok novej éry. Čo od tejto éry očakávaš?
Predovšetkým asi umeleckú slobodu a prejav bez kompromisov.
S myšlienkou vlastného projektu si sa pohrával už dlhšiu dobu. O akej asi dobe sa bavíme?
Nebol to dlhodobý mindset, skôr také občasné záblesky, ku ktorým väčšinou dochádzalo, keď som dostal nejaký nápad, ktorý nesedel do tvorby John Wolfhooker alebo sme mali nejaké, hlavne kreatívne konflikty.
Čo má spoločné vznik MØNØDREAM s odchodom Filipa z John Wolfhooker?
Dynamika vnútri v kapele sa začala meniť už predtým, ale Filipov odchod bol určite urýchľovač toho celého procesu. Chalani nechceli pokračovať v trojici a zároveň nechceli brať nikoho nového do kapely, takže sa zrušili všetky koncerty do konca roku a interne sme to nazvali pauzou na neurčito. Chalani majú kde hrať, vlastne všetci traja hrajú ako sprievodná kapela Grey256, takže chápem, že necítili takú potrebu to udržiavať pri živote, ale mňa to vtedy dosť položilo a nechcel som čakať, či sa kapela niekedy vzkriesi alebo nie, tak som sa rozhodol, že to je ideálny čas skúsiť to spraviť celé podľa seba.
Povedal si, že v John Wolfhooker sa energie postupne „vytrácali“. Čo konkrétne tým myslíš?
Začali sa nám meniť priority a keď už nemáš osemnásť a začínaš riešiť rodinu, kariéru a podobne, máš stále menšiu chuť robiť kompromisy. Myslím, že sme to tak mali všetci a tým, že sme všetci odlišní, tak to začalo postupne eskalovať a každý sme začali mať v niektorých veciach svoju pravdu.
MØNØDREAM podľa tvojich slov nie je len bokovka. Znamená to teda koniec John Wolfhooker?
To neviem povedať, možno ešte niekedy spolu niečo spravíme, ale cítim, že v najbližšej dobe to nebude.
Je to tvoj projekt, si jeho tvárou, ale už v debutovom klipe vidíme aj ďalších členov. Kto je teda súčasťou MØNØDREAM? A máme to chápať ako regulérnu kapelu alebo ako tvojich sprievodných muzikantov?
Pôvodná myšlienka bola, že chcem, aby to bol sólo projekt kvôli tomu, že som už nemal energiu zakladať kapelu v pravom slova zmysle a chcel som sa vyhnúť kreatívnym konfliktom, kompromisom a ďalším veciam, ktoré „kapelná demokracia“ spomaľuje a mať možnosť spolupracovať s rôznymi ľuďmi bez toho, aby bolo niekoho ego ranené – prosto spôsob, akým to robí mnoho popových interpretov. Uvedomujem si, že tento prístup so sebou berie aj veľa nevýhod, ale povedal som si, že toto je jediná cesta. Nahrávať mi prvé single pomáhali aj ľudia, ktorí v klipoch vidieť nie sú, napríklad Matěj Stross alebo Josef Stráník (Seeing Things), ale nejak sa tam prirodzene vytvoril super kolektív s veľmi dobrou ľudskou chémiou a s ktorým by som rád vystupoval naživo a aj tvoril.
V debutovej skladbe The Møurning After cítiť My Chemical Romance a ty sám sa netajíš pozitívnym vzťahom k emo hudbe a subkultúre. Pomohla vzniku MØNØDREAMu aj akási renesancia emo štýlu v poslednom období?
Na punk rocku a emo hudbe som vyrastal, je to žáner, ktorý ma asi najviac formoval hudobne a, dá sa povedať, aj ľudsky. Veľakrát som sa snažil tieto prvky tlačiť aj do John Wolfhooker. Čo sa týka tej renesancie, asi do nejakej miery áno, baví ma, že celkovo sa gitarová hudba znovu vracia do mainstreamu a objavujú sa noví interpreti, ktorí posúvajú hranice žánru, ako napríklad Jutes, KID BRUNSWICK alebo nothing.nowhere.
Je toto štýl, akým sa bude uberať aj ďalšia tvoja tvorba alebo si nebudeš dávať mantinely a bude to rôznorodejšie?
Mantinelom by som sa chcel ideálne vyhnúť úplne a nechať to plynúť tak nejak prirodzene, ale zatiaľ sa všetky zaznamenané nápady pohybujú niekde medzi mixom emo-rocku, metalcoreu a do nejakej miery aj rapu.
Autorom hudby aj textu na debute si ty. Bude to tak aj pri všetkých ďalších skladbách?
Rád by som spolupracoval s rôznymi ľuďmi a vyzerá, že tomu tak aj do budúcna bude. Aktuálne dokončujem ďalší song s Matyášom Linhartom z kapely a spolupracuje na ňom napríklad aj David Smetana zo Sweet Nothings. Zároveň moja priateľka Sára začala písať texty a máme niečo rozrobené aj s Josefom Stránikom (Seeing Things), takže už sa veľmi teším na veci, ktoré pôjdu von.
Predpokladám, že sa môžeme tešiť aj na celý album. Je už aj nejaká konkrétna predstava, kedy by mohol vyjsť?
Dávam tomu tak nejak voľný priebeh, ale minimálne EP by som v roku 2026 chcel vydať. Dovtedy mám ale v pláne vydávať single. Príde mi, že dnešná „short attention span“ doba si to vyžaduje, obzvlášť, keď si v podstate úplne nový interpret.
Ako vnímaš reakcie fanúšikov John Wolfhooker na vznik MØNØDREAM? Bojíš sa, že fanúšikovia budú porovnávať obidva projekty?
Vcelku pozitívne. Niektorým Wolfhooker chýba. Príde mi, že ale väčšina z nich chápe, že MØNØDREAM nie je dôvod, prečo John Wolfhooker nehrá, ale že naopak, vznikol kvôli tomu, že John Wolfhooker prestal byť aktívny.
Na sociálnych sieťach komunikuješ prioritne v angličtine. Chceš sa presadiť hlavne na medzinárodnej scéne?
Jeden dôvod je, že to chcem brať globálne a nekomunikovať len v slovenčine a češtine, aby MØNØDREAM nebol od začiatku zaškatuľkovaný ako lokálny projekt, chcem hrať aj v zahraničí. Neznamená to, že nechcem hrať u nás, ale príde mi, že dnes už každý anglicky aspoň do nejakej základnej miery rozumie a keď mám posty zamerané na Česko a Slovensko alebo mám live stream a vidím, že tam je väčšina „domácich“ a chodia otázky v češtine alebo slovenčine, tak hovorím po slovensky. Druhý dôvod je, že basgitarista Cameron je z USA, čo nás v pozitívnom zmysle núti hovoriť anglicky aj medzi sebou, keď sa všetci stretneme.
