JOHN WOLFHOOKER: Stále sa držíme v akejsi schizofrénii, či sme tvrdá kapela alebo nie

Zdieľať

Hviezda česko-slovenského zoskupenia JOHN WOLFHOOKER svieti najmä na českej scéne už 10 rokov a je stále jasnejšia. Partia troch Slovákov a jedného Čecha má na konte viacero nahrávok, ku ktorým v apríli tohto roka pribudol najnovší album The New Past. Nielen to bola dobrá príležitosť vybrať sa za kapelou na ich koncert vo Vidinej, čo je rodný kraj väčšiny kapely a kde sa vrátili odpáliť svoju šou po naozaj dlhej dobe.

Pred koncertom nám spevák Martin Čupka a basgitarista Filip Vlček rozprávali okrem albumu aj o vegánstve, pohostinných nemeckých kluboch, „náckoch“ aj o tínedžerských komédiách. V priebehu rozhovoru sa k nám pridal aj gitarista Rony Janeček, aby vysvetlil napríklad aj „kult“ okolo čísla 313.  

Aké to je po veľkých koncertoch v Česku či Nemecku vrátiť sa do malej rodnej obce na Slovensku na takúto milú malú akciu?

Martin: Je to roztomilé. Naposledy sme v Lučenci hrali 8 rokov dozadu a vôbec nevieme, akú veľkú fanúšikovskú základňu tu máme. Takže sme sami zvedaví, ako to celé dopadne.

Filip: Tá atmosféra je ako hovoríš – milá. Deti tam hrajú futbal, do toho rinčia gitary a rock. Je to pekné, užívame si to.

Ako sa z chlapcov z Lučenca a okolia stali také hviezdy českej scény?

Filip: Neviem, či sa o nás dá povedať, že sme hviezdy.

Martin: Určite to nie je niečo, čo sa stalo zo dňa na deň. Skôr je to kontinuálna práca a posúvanie sa krôčik po krôčiku. Možno to na niekoho môže pôsobiť, že je to z ničoho nič, ale určite si o sebe nemyslíme, že sme nejaká veľká slávna kapela.

Krôčik po krôčiku ste sa dostali až ku štvrtému albumu The New Past, ktorý ste vydali nedávno a ktorý ste označili, že je pre vás krok vpred. K čomu teda kráčate? Čo vás tam čaká?

Filip: Čo nás tam čaká? To asi nevieme povedať. No ten krok vpred beriem v tom, že stále sa držíme v akejsi schizofrénii, či sme tvrdá kapela alebo nie. Keď si ten album vypočuješ od začiatku do konca, tak opäť oscilujeme medzi melodickejšími, poprockovejšími gitarovými vecami a niektoré veci sú tvrdý metalcore s tvrdšími vplyvmi.

Martin: Je to krok do neznáma.

Filip: V poslednej dobe sa mi zdalo, že by už bolo dobré si vybrať. Či sme kapela, ktorá robí spevavejšie pesničky, stráviteľnejšie pre viac ľudí, alebo či sme tvrdá kapela, ktorá sa bude snažiť o miesto na festivale typu Brutal Assault. Ten krok do neznáma alebo krok vpred spočíva v tom, že pokračujeme v tejto ceste, kde nás baví robiť oboje a stojíme si za tým, že toto by mala byť naša cesta. 

Tento album vám vydáva Warner Music, rovnako aj posledné EP 626. Do akej miery má toto vydavateľstvo vplyv na výslednú podobu vašich nahrávok?

Filip: Oni sa starajú vyložene len o digitálnu distribúciu. To je jediné, čo má tento album spoločné s Warner Music. Nemajú vôbec žiadny vplyv na nahrávku.

Nielen na The New Past máte viacero vydarených spoluprác mimo svojho žánru, napr. s Redzedom alebo Benom Cristovaom. Máte vysnívané alebo už dohodnuté aj ďalšie spolupráce, ktoré sa zatiaľ nepodarili? Aj Redzeda ste mali dohodnutého veľmi dlho predtým, ako prišla tá správna pieseň, kde by sa hodil.

Martin: Nápad na spoluprácu s Redzedom prišiel dva-tri roky dozadu, ale ten song, pri ktorom sme si povedali, že by sa tam hodil, sa objavil z čista-jasna až teraz na jar. Predtým sme to tak necítili, že by sa niekde konkrétne hodil.

Filip: Potenciálne spolupráce by sme radšej nemenovali, nosí nám to smolu. Ale máme ich pár.

Rozumiem, nechceme to zakríknuť. Vaša hudobná aj audiovizuálna produkcia je na vysokej úrovni. Financujete si to všetko sami?

Martin: My máme tú výhodu, že v kapele máme dvoch producentov, ktorí sa tým živia. Jeden z nich je Filip, druhý je Rony. A Aďo sa stará o všetok vizuál kapely.

Filip: Rony mal na starosti 99% zvuku albumu, mixu. Ja tomu hovorím heavy lifting. Aďo robí všetky plagáty, obaly, grafiky, videoklipy, strihy. Takže si to financujeme sami, ale financujeme to primárne časom. Ale potom neostáva čas na prácu v tomto odvetví, respektíve je ho menej, pretože to treba rozdistribuovať medzi Wolfhooker a ostatné projekty, ktorými sa všetci živíme. Warner Music nám čiastočne pomohol s EP 626, inak je to financované nami.

Možno aj vďaka tomu, že nepôsobíte tak typicky česky, ste sa dostali do zahraničia. Máte za sebou turné v Nemecku a aj ďalšie koncerty v tejto krajine, ktorú ste označili za ideálny trh pre váš žáner. Ako vás prijalo nemecké publikum? Je iné ako české alebo slovenské?

Martin: V rámci tvrdšej gitarovej hudby je Nemecko reálne najväčší trh. Pre nás to bolo super. Išli sme tam s neistým očakávaním, pretože sme robili predkapelu celkom tvrdej metalovej kapele, oproti ktorej sme boli Backstreet Boys, takže sme sa báli, ako nás prijmú fanúšikovia. Preto sme si spravili aj špeciálny setlist, kde sme hrali naše najtvrdšie veci. Hlavný rozdiel, ktorý som si všimol, bolo, že sú zo začiatku akoby hanbliví, takže to najskôr pôsobí, že ich to nebaví. Ale potom po koncerte prídu, pochvália a nakúpia si viac vinylov a merchu ako v Česku. Boli sme milo prekvapení.

Filip: Krásny rozdiel, ktorý sa týka skôr zákulisných informácií, je fungovanie nemeckých klubov. Nemecké kluby sú nejakým spôsobom spolufinancované štátom, takže nemajú taký tlak, aby urobili toľko ziskových akcií. Dramaturgicky vyberajú akcie tak, aby to bavilo ľudí v danom klube, aby to sedelo k ich imidžu a nemusia riešiť, či na tom zarobia. Od toho sa odvíja aj to, ako sa starajú o kapely. Každý klub mal malú kuchyňu a niekto z klubu uvaril jedlo. Pre nás uvarili vegánske bezlepkové jedlo, čo je dosť špecifické a často to môže byť problém. Tam je to bežná vec, napríklad vegánske bezlepkové cupcaky. Také „hroty“, ktoré ani nepotrebujeme, ale pre nich to nie je problém. V každom klube sme sa cítili veľmi dobre a bolo o nás postarané. Je možné, že sme mali šťastie a narážali len na dobré kluby. Ale my sme vďační za každú akciu, ktorú hráme, aj keby sme dostali list šalátu.

Vravíš, že ste vďační za každú akciu, a predsa ste tento rok zrušili svoju účasť na Rocku pod Kameňom kvôli Danielovi Landovi a jeho xenofóbnym výrokom. Bolo toto rozhodnutie neísť na RPK jednoznačné hneď, keď ste sa dozvedeli, že tam bude aj Landa, alebo ste o tom rozmýšľali dlhšie?

Filip: Budem úprimný. Dostali sme niekoľko upozornení od známych, ktorí tam hrali alebo hrajú, že je tam niekoľko vecí, ktoré usporiadatelia údajne nesplnili. A keď prišlo info o Landovi, tak sme si povedali, že to už je jasné. Nie je nám sympatické spájať sa s akciami, kde je podporovaný niekto, kto má extrémistické názory. Aj keď je pravda, že zrovna u Daniela Landu by sa o tom dalo polemizovať, či je nácek alebo nie je.

Martin: Ale potom sme na neho našli ďalšie veci, pri ktorých sme si povedali, že fakt sa s týmto nechceme spájať.

Ktorí interpreti by pre vás boli tiež takíto neprijateľní, s ktorými by ste nechceli hrať na jednej akcii? Respektíve ktoré témy sú pre vás natoľko zásadné, že by ste neváhali odmietnuť koncert?

Martin: Určite Ortel, Zóna A,… Neviem, ako sa volajú tie ďalšie extrémistické kapely, až taký prehľad v slovenskej nacistickej scéne, našťastie, nemám.

Filip: Ide o tie tematicky vyhrotené veci. Logicky sa s tým nechceme spájať, pretože s tým nesúhlasíme.

S vami sa spája téma vegánstva, s touto témou ste vydali aj skladbu Inferno. V kapele ste traja vegáni a Filip je vegetarián. Navzájom ste sa v tomto smere ovplyvnili alebo na to každý prišiel nejako sám?

Rony: Tak nejako oboje, pretože Maťo bol náš prvý kapelný vegán a všetci sme sa mu na začiatku smiali. Ale potom sme si o tom niečo načítali a vďaka nemu sme sa o tom začali zamýšľať. Po pozretí mnohých dokumentov a samoštúdiu o tom, ako fungujú niektoré veci, som si povedal, že to nechcem robiť a podporovať to. Najskôr som si povedal, že skúsim byť vegán a uvidím, aké to bude. A zistil som, že tak viem žiť úplne v pohode, takže mi nedávalo zmysel, prečo sa nesnažiť pomôcť, keď môžem.

Martin: Má to aj zdravotné benefity a určite nie je taký problém byť vegánom, ako to bolo 10-15 rokov dozadu. Určite sa to dá v pohode aj v menších mestách a dedinách.

Takže Martin bol impulz a potom to už išlo samo. No v dnešnej dobe asi každá téma nejako polarizuje spoločnosť. Nestalo sa vám, že by téma vegánstva bola medzi vašimi fanúšikmi polarizujúca?

Martin: Vôbec nie. Skôr sa ozývajú, že ich to inšpirovalo a že tomu dávajú šancu.

Filip: Buď pri tom zostanú, alebo nie. Nám sa zdá, že scéna, na ktorej sme, teda metalcore a veci okolo toho, tam je to dosť bežné. Je to s tým často spojené.  Mnoho fanúšikov sa k mäsu a živočíšnej strave nehlási , pretože vychádzajú z podobnej scény ako my. 

Okrem vegánstva máte spoločné aj tetovanie čísla 313. Hovorí sa, že kapela je ako manželstvo, takže toto je ako vaša obrúčka?

Martin: To je najlepšie vystihnuté.

Rony: Je to ako mať vzťah s ďalšími tromi chlapcami, z ktorých jeden je môj brat, čo je dosť divné. Veľakrát je to preto náročné, ale už sme sa potetovali a musíme držať spolu.

313 bolo číslo na dverách vašej bývalej skúšobne. Čo ale pre vás znamená dnes, po vydaní albumu aj singlu s týmto číslom, okolo ktorého sa v podstate vyvinul akýsi kult medzi vašimi fanúšikmi?

Rony: Je pravda, že si už predstavím oveľa viac vecí ako len jednu miestnosť.  Veľa ľudí sa s tým spojilo. Až doteraz sa nám takmer denne deje to, že keď niekto niekde uvidí 313, tak to odfotí a pošle nám. Napríklad niekto čaká na pošte, vytiahne si lístok 313, tak mi hneď príde fotka. Alebo má najazdených 313 kilometrov na aute. Ľudia si to nejako zobrali k sebe. Ale je to divné, pretože sa toto číslo deje, aj keď nechceme. Napríklad celý album 313 mal 31,3 minúty. A vôbec sme to tak nemysleli.

Filip: Celý album v zipe mal 313 MB. Ale naozaj to nebol zámer, vychádzalo to samé.

Martin: Ešte aj upútavka na túto akciu mala 3 minúty 13 sekúnd. 

Filip: Pre mňa jeden z dôvodov, prečo som si povedal, že by to bola dobrá kérka, a myslím, že sme sa na tom zhodli všetci, je, že album 313 je prvý album, za ktorým si stopercentne stojíme. Za celý ten čas, čo robíme hudbu. Pri tom som si prvýkrát povedal, že je to vec, na ktorú budem pyšný navždy. A baví ma na tom ešte jedna vec, že ciferný súčet 313 je 7 a 7 je podľa mňa vesmírne číslo, ktoré toho obsahuje fakt veľa.

Za prvými dvomi albumami si teda nestojíte?

Martin: Myslím si, že sme sa od vtedy veľmi posunuli hudobne, ľudsky, vkusom aj spôsobom, akým tvoríme hudbu. Už by sme to asi spätne nemenili, ale sú tam veci, ktoré by sme dnes nevydali.

V ktorej polohe sa cítite komfortnejšie – 313 alebo 1999?

Martin: Fúha… Keď hráme veľa tvrdých pesničiek, tak mi chýbajú tie mäkké a keď hráme tie mäkké, tak by som si rád zakričal.

Rony: Potrebujeme oboje.

Martin: Potrebujeme chaos.

1999 sa mi veľmi páči, znie ako soundtrack k nejakej americkej tínedžerskej romantickej komédii. Bol to zámer?

Filip: No jasné, soundtrack do „prcičiek“. To vzniklo absolútnou náhodou. Jeden večer sme s Maťom mali v skúšobni nahrávať spevy do nejakého singlu, čo mal byť nasledujúci a hrozne sa nám nechcelo. Tak sme si povedali, že poďme urobiť najviac klišé poppunkovú sra*ku a len tak sme to napísali ako vtip. Z toho vtipu vznikol refrén, kde sa posadil ten text. Potom to rok ležalo a my sme boli, že: Chalani, poďme to urobiť, toto je dobré!

Rony: My sme to s Aďom strašne nechceli, ale nakoniec… Ta-dá. Ešte to začínalo Maťovým recitatívom: V roku 1999, Rúbanisko 2… Alebo také niečo tam bolo.

Filip: Vzniklo to naozaj ako vtip a zámer bol, že poďme sa odreagovať  a urobiť vec, ktorú sme už tisíckrát počuli. Ale ja som sa do toho zamiloval a to mi dalo silu to s Maťom presadiť pred chalanmi, ktorí nemajú taký dobrý vzťah s pop punkom ako ja s Maťom.  To je u nás ľahko polarizujúce, čo sa týka hudobných vplyvov. Kapela je rozdelená na polovicu, kde Rony s Aďom sú viac na metalovejšie veci ako Black Sabbath a Ozzy a ja s Maťom sme vyrástli na Green Day, Blink 182, My Chemical Romance. Ale vďaka tým vplyvom veľakrát vznikajú zaujímavejšie veci, než keby ich napísala len jedna polovica bez tej druhej.

A ktorú takúto tínedžerskú komédiu máte radi?

Martin: Sexbomba od vedľa. To je fakt pekný film, najkrajšia tínedžerská komédia. Alebo prvé Prci.

Filip: Ja si Prci vôbec nepamätám. Pozeral som to ako malý chlapec potajomky, keď to na Nove dávali po desiatej na malom televízore v spálni u nás. Moja najobľúbenejšia tínedžerská komédia sú Snowborďáci. Tam bol brutálny soundtrack.

Oslavujete 10 rokov fungovania kapely. Mali ste za tých 10 rokov aj také situácie, kedy ste reálne uvažovali sa na všetko vykašľať?

Rony: Tie chvíle nastávajú v poslednej dobe veľmi často. Teraz sme v tej fáze, ktorú musíme vydržať. To je taká kríza, ako v každom normálnom vzťahu. Vtedy sa ukáže, ako sme silní ako skupina, ako vieme riešiť problémy. Momentálne je to dosť horúca téma. Nemusí to mať ani konkrétny dôvod, pre ktorý tá kríza vznikne, ale vždy príde taká fáza.

Filip: Ja by som to podpísal. Desať rokov je dlhá doba a mať tak dlho vzťah s jedným človekom je náklad ako hovado, nie to ešte s tromi. To vystihuje všetko. Nejde o to, že by sme sa nesnažili alebo že by niekto zmenil osobnosť tak, že by sme si ostatní mysleli, že je úplný kretén. My sa máme stále radi aj mimo hudbu. Niektoré veci sa vyvíjajú, ale neznamená to, že chceme skončiť. Baví nás to ďalej, ale je vidieť, že celkovo záujem o živú hudbu, gitarovú hudbu a kapely ako také máličko klesá. Covid brutálne zmenil trh. Streamovacie služby v poslednej dobe extrémne otáčajú a ohýbajú hudobný trh a hýbe sa to takým smerom, že kapely sú znevýhodnené.  Alebo ani nie znevýhodnené, možno len nemajú toľko čo ponúknuť. Ten model, že sme štyria chalani a okrem toho, že robíme dobrú hudbu, tak máme ešte šťastie, že rozumne vyzeráme, to už nestačí. A okrem toho riešiť mraky iných vecí je energeticky a časovo náročné a náročné na uvedomovanie si priorít. Takže áno, občas o tom premýšľame, ale nemyslím si, že zatiaľ by bol na obzore nejaký zásadný dôvod, pre ktorý by niekto z nás prišiel, že: Hej, chalani, poďme rozobrať existenciu tejto kapely.

To znelo trochu pesimisticky, tak to na záver trochu odľahčím. Prečo vlastne máte v logu holuba?

Filip: Mne sa strašne chce vymyslieť okolo toho nejakú rozprávku.

Martin: Tak ju vymysli teraz.

Filip: Kde bolo, tam bolo, keď sa Maťo na tom Rúbanisku 6 v roku 1999 hojdal na hojdačke, holub mu pristál na hlave a zašepkal mu do ucha „hrkúu“. A Maťo z toho pochopil, že by raz mal mať kapelu. Ten holub priletel znovu na stanicu, kde sme sa všetci štyria stretli a urobil „hrkúú“. A my, že: Dobre, kámo.

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Páčil sa ti článok?

→Klikni a odmeň
nás pivom←