Dosiahli Helloween s novinkou na legendárnych strážcov? (recenzia)

Zdieľať

Je dosť možné, že žiadna tohoročná hudobná novinka nebola tak veľmi a túžobne očakávaná, ako nový eponymný album od HELLOWEEN. Powermetalisti po celom svete sa modlili k veľkej oranžovej tekvici a prosili ju, aby to kapela, jednoducho povedané, neposrala. Očakávania boli veľké a napätie sa dalo krájať. Konečne nastal deň „D“.

Tak ako vlastne chutí najčerstvejší tekvicový prívarok Helloween? Úvod Out For The Glory silno zaváňa ako úvod z albumu South Of Heaven od Slayer. Po krátkom štartovaní sa však motor roztočí na správne otáčky a som si istý, že hneď, ako sa ozval hlas Michaela Kiskeho, si niektorí fanúšikovia utreli aj slzu z líca. Melódia a rýchlosť. Šéf tekvicovej záhradky Michael Weikath ešte stále vie, ako na to a jeho rukopis je nezameniteľný. Klenutý refrén len podčiarkuje jeho skladateľské kvality. Tak sa to robí!

Fear Of The Fallen z pera Andiho Derisa pokračuje v nastavenom tempe. Oba hlasy sa tu krásne dopĺňajú v typických harmóniách, ktoré sú pre Helloween poznávacím znamením už pekných pár dekád. Aj keď vo vzduchu cítiť jasný kalkul, vôbec ma to nehnevá. Práve naopak. Na mňa to funguje dokonale.

Môj sen o majstrovskom albume sa však zrútil už v tretej Best Time. Už začiatok bol podozrivý. Sloha v štýle Billy Idol mi nesadla vôbec a refrén náramne pripomína Exceptional od Unisonic. Navyše v oboch spomenutých piesňach spieva Kiske, čo tú podobnosť len stvrdzuje. Aby toho nebolo málo, autorom originálu je co-producent tekvicovej novinky Denis Ward. V tomto prípade mi tá vypočítavosť už vadí.

Za zmienku stoji ešte temná a hustá Angels, kde sa gitarista Sascha Gerstner snaží aspoň trochu vykoľajiť rozbehnutý vlak. K ničomu to neviedlo. Všetky tromfy kapela vytiahla hneď v úvode albumu a tak zvyšok, aj napriek veľkej skladateľskej dispozícii, pôsobí trocha sterilne, rozpačito a zaostáva.

Prakticky všetky pesničky idú iba jedným smerom. Polohitové spevné refrény, kde sa speváci predbiehajú, ktorý z nich vytiahne vyššie. Gitaristi sa naháňajú po hmatníkoch a basgitarista Markus Grosskopf sa tu a tam prezentuje výletom mimo stanovenú linku. Iba bubeník Daniel Löble sediaci za bicou súpravou nebohého Inga Schwichtenberga stále drží paličky pevne v rukách. Jeho výkon by sa dal najlepšie opísať ako sympaticky štandardný.

Posledné eso vtiahol z rukáva Kai Hansen. Ten sa postaral o prvý singel a zároveň aj najväčšiu pecku albumu. Záverečná Skyfall je všetko v jednom. Majestátna a obrovská skladba s najtekvicovejším refrénom platne. Tento kolos vystrieda niekoľko polôh a kotrmelcov, otestuje všetkých spevákov a skončí v grandióznom finále. Verný svojej rebelskej povahe si Kai neodpustil niekoľko skrytých odkazov na svoju minulú tvorbu a posledná veta určite vyčarila úsmev na perách nejednému fanúšikovi Gamma Ray.

Tak si to zhrnieme. Je tento album na úrovni Keeperov? Vôbec nie. Tým myslím aj Legacy. Rozhodne však patrí medzi to lepšie, čo tekvice natočili. Je to album, ktorý budete milovať a nenávidieť zároveň. Taký pretlak nostalgie a exhibicionizmu. Nejde o nič, čo by sme ešte nepočuli. Na druhej strane, je to Helloween. Toto je ich hudba. Ich štýl. Oni sú tu doma.

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Tak to musíme zapiť!

→Klikni a ideme
spolu na pivo←