Sú umelci, ktorí sú vďaka svojej cieľavedomej a tvrdej práci predurčení k úspechu. Ak majú navyše nadelené aj čo sa týka talentu, charizmy a výzoru, asi je už všetko jasné. Mladá americká speváčka a skladateľka Adrienne Cowan všetkými týmito kvalitami priam prekypuje a pre pódium sa očividne narodila. Množstvo spoluprác v poslednom čase vystriedalo väčšie upriamenie pozornosti na jej domovskú kapelu SEVEN SPIRES. Všeličo o tejto kapele, o živote umelkyne na cestách a mnohom ďalšom nám Adrienne ochotne porozprávala pred svojím koncertom v Zlíne.
Prvý raz sme spolu robili rozhovor pred šiestimi rokmi. Bolo to v Bratislave, keď si tam bola v roku 2019 na turné s kapelou Avantasia.
Šesť rokov? To je šialené!
Veru, veľa sa odvtedy zmenilo. Keď sa obzrieš do minulosti, ktorý moment sa ti javí za tých uplynulých šesť rokov ako najzásadnejší?
Najzásadnejší moment za posledných šesť rokov? To je dobrá otázka. Myslím, že možno… Neviem. Myslím, že keď sa svet zastavil počas korony. Musela som úplne zmeniť svoj život. To malo na mňa veľký dopad. Samozrejme, bolo nesmierne smutné prísť o niektoré naše turné. Mali sme koncertovať s Amaranthe a tiež s Insomnium. Na turné s Insomnium sme odohrali len jeden koncert a potom nás všetkých poslali domov.
Boli sme doma v podstate dva roky, lebo ako koncertujúci muzikanti sme nemohli robiť nič. Preto som si založila Patreon. Začala som tráviť viac času s fanúšikmi, spájať sa s nimi a hlavne som im dovolila pochopiť mňa ako osobu. Myslím, že to zásadne zmenilo spôsob, akým pristupujem k hudobnému priemyslu a k role umelca.
Boli to tiež dva roky, kedy som sa mohla sústrediť len na tvorbu. Prinútilo ma to stať sa lepšou speváčkou a lepšou skladateľkou. Nebolo sa na čo vyhovoriť. Buď ten čas využijem rozumne, alebo sa do sveta vrátim bez akéhokoľvek progresu. A ja sa rada zlepšujem.
V minulom rozhovore si spomínala svoje úplne prvé vystúpenie. Mala si tri roky a bolo to v kostole. Povedala si mi, že si detaily veľmi nepamätáš. Zaujímalo by ma ale, či existuje iné vystúpenie pred tvojou profesionálnou kariérou, ktoré ti utkvelo v pamäti z nejakého zvláštneho dôvodu až dodnes.
Niekoľko mi ich napadá. Bola tu jedna školská talentová súťaž, keď som mala deväť alebo desať rokov. Spievala som s kamarátkou pieseň Love Shack od THE B-52. Je to, samozrejme, veľmi vhodná pieseň pre deväť- až desaťročné dieťa. A aj keď to bolo veľmi jednoduché, bolo to strašne zábavné.
O rok neskôr som bola na tej istej súťaži s inou skupinou kamarátov a musela som ísť na pódium bez mikrofónu, pretože… Neviem, málo času, nejaký zmätok v zákulisí. Toto vystúpenie mi utkvelo v pamäti dodnes, viac než dvadsať rokov, pretože som sa strašne hanbila. Nebola to moja chyba, že som nemala mikrofón, ale spievala som zo všetkých síl, aby som to vykompenzovala. A bola to dosť veľká sála s balkónom a tak. Takže to je niečo, na čo si pamätám.
Minule si tiež hovorila, že pracuješ na novom materiáli s Winds Of Plague. Aký je aktuálny stav tej kapely? Stále s nimi spolupracuješ?
Myslím, že posledných pár koncertov hrali buď bez klávesáčky, alebo s ich pôvodnou klávesáčkou. Ale žiadne napätie medzi nami nie je. Myslím, že líder kapely vie, že som veľmi zaneprázdnená a že som stále na turné. Občas sa rozprávame, ale už sme spolu dlhšie nič nenahrali.
V tom čase ste práve podpísali zmluvu s Frontiers. Čo okrem väčšieho množstva koncertov ti to ako umelkyni ponúklo?
Dobrá otázka. Myslím, že to zmenilo aj môj pohľad na hudobný priemysel. Viac chápem niektoré veci. Napríklad, či je to naozaj také dôležité byť pod labelom. Čo je skutočný prínos, čo si dokážem spraviť sama… A nehovorím tým nič zlé konkrétne o Frontiers, ale keď vidíš, aké zmluvy niektorí ponúkajú alebo aké ponuky dostávajú tvoji kamaráti, vybuduješ si lepší radar. Vieš triezvejšie posúdiť, čo je akceptovateľné správanie a čo už nie. Takže keď príde čas hľadať nových partnerov, nebudem, nechcem povedať rovno nemilosrdná, ale určite budem oveľa menej naivná ako predtým. Aspoň v to dúfam.
Počas minulého rozhovoru bol druhý album v podstate hotový. Myslím, že vonku ešte ale neboli žiadne single ani názov. Teraz už máte so SEVEN SPIRES štyri štúdiové albumy. Kde vidíš najväčší rast ako skladateľka a textárka medzi debutom Solveig a albumom Fortress Called Home?
Skvelá otázka. Myslím, že najväčší rast, ak sa pozrieme od Solveig k Emerald Seas, od Emerald Seas ku Gods Of Debauchery a potom na Fortress, je obrovský. Najväčší rozdiel vidím medzi Emerald Seas a Gods Of Debauchery; je to, ak môžem o svojom diele takto hovoriť, ako deň a noc. Predsa len, Gods Of Debauchery bol album, ktorý sme tvorili počas dvoch rokov pandémie, keď sme nemohli koncertovať. Ale myslím, že ten najvýznamnejší rozdiel je medzi prvými troma albumami a materiálom, ktorý sme napísali na Fortress. Posledný album je podľa mňa emocionálne najotvorenejší a najúprimnejší, aký sme doteraz vydali. Nehovorím, že ostatné nie sú úprimné, ale Fortress je svojím jedinečným spôsobom dušu odhaľujúci a srdcervúci. Som veľmi hrdá na mnoho skladieb na novom albume. Napríklad na Love’s Souvenir.
Tá skladba je fakt skvelá. A zároveň s tebou úplne súhlasím. Na novom albume cítim ešte silnejšiu prítomnosť tých veľkolepých, dramatických melódií s množstvom zvratov a emócií. Znejú veľmi náročne. Baví ťa takto posúvať svoje hranice?
Áno, milujem posúvať hranice. Niekedy ma ale hranice tlačia. Napríklad na tomto turné hráme Love’s Souvenir a nedávno som trochu ochorela. Asi to aj počuť, ale už nie som infekčná. Dnes som si spravila test na kovid a je negatívny, takže sa nemusíš báť, keď tu takto spolu sedíme pri stole.
Táto pieseň je extrémne náročná. Sú tam šialené screamy, veľmi jemný čistý spev, operný štýl spevu a obrovské časti v plnom hlase. Je tam vysoké A, ktoré takmer nikdy naživo nedám, lebo je to tretia pieseň od konca v sete. Takže áno, tá pieseň ma poriadne skúša. Rada posúvam hranice, ale niekedy ony posúvajú mňa.
A ako dlho ti zvyčajne trvá napísať takú zložitú vokálnu linku ako v Love’s Souvenir, kým si s ňou spokojná?
V podstate nie dlho. Väčšinou je vokálna linka hotová za deň. Ako som ti možno povedala už pred šiestimi rokmi, melódie aj texty prichádzajú z pocitov. Keď myslím na emocionálnu stavbu vety „…behold the gallery of Love’s Souvenir“, chcem, aby dôraz bol na prvej časti slova behold. To ti hovorí, že behold by malo ísť nahor. Potom sa môžeš hrať s melódiou. Ako rýchlo či pomaly, ako vysoko či nízko sa bude pohybovať. Všetko podľa toho, aký emocionálny dopad chceš. Keď vieš, čo pre teba text znamená po emocionálnej stránke, melódia sa napíše takmer sama.
To je naozaj zaujímavé. Viem, že píšeš všetky texty, vokálne linky, orchestrácie aj klávesy. Ale kto tvorí nápaditý vizuálny svet, teda obaly albumov a merchandise?
Príbeh a celý koncept pochádzajú z mojej hlavy. Niekedy spolupracujem s Jackom. Tento svet teda vyvíjame spoločne. Keď ide o obaly, väčšinou mám základnú predstavu a komunikujem so samotným umelcom. Napríklad pri Emerald Seas som povedala, že chcem mať atmosféru tuláka, ktorý je nad morom hmly. Vyšlo to trochu viac do anime než som čakala, ale obal mám aj tak veľmi rada. Spravil ho umelec, ktorý sa špecializuje na Castlevania štýl, čo je tiež super, pretože Castlevaniu milujeme. Väčšinou teda dodávam nejaký základ ja, chalani tiež niečo pridajú a spolu to prekonzultujeme s umelcom, ktorý tvorí samotnú grafiku.
A čo videoklipy? Odkedy ste u Frontiers, máte so Seven Spires, myslím, desať videí plus ďalšie dva klipy z doby predtým. Podieľala si sa aj na písaní príbehov týchto videí?
Tých dvoch predtým, alebo všetkých?
Vo všeobecnosti.
Vo všeobecnosti áno. Pri skladbách z Fortress Called Home sme spolupracovali s Chrisom Kellsom, ktorý hral v kapele The Agonist na basu a zároveň je výborný videografer. Dali sme si videohovor, povedala som mu texty, emocionálny náboj a čo pre mňa pieseň znamená, aby pochopil pointu. Hovorili sme aj o nejakých vizuáloch, aby sme sa vyhli nezmyselným nápadom. Teda aby sme napríklad nemali zombie video, keď to skôr chce byť upírske video. A tak podobne.
Chris do toho priniesol veľa kreatívneho smerovania a všetci sme si ten proces užívali. Má iný pohľad na tvorbu, čo bolo osviežujúce. Navyše vyriešil všetko. Zarezervoval lokalitu, dokonca navrhol niekoľko miest a pýtal sa nás: „Môžeme skúsiť toto? Páči sa vám to?“ A my na to: „Áno, super.“ Prišiel prosto s nápadmi, ktoré by nám nikdy nenapadli, pretože nikto z nás v tomto smere nemá skúsenosti. To bola dosť dlhá odpoveď, prepáč.
Nevadí, čím dlhšie, tým lepšie. A natáčanie ktorého klipu ťa bavilo najviac?
Neviem, či to môžeme nazvať zábavou, ale keď sme natáčali video k Architect Of Creation, bola neskutočná zima. Bolo to v januári v Montreale alebo kúsok za Montrealom. Myslím, že bolo -16 stupňov Celzia. Nie, možno Fahrenheita. No… Neviem. Prosto bola fakt hrozne zima. V tom klipe som pripevnená na kríži. Mám zviazané ruky, topánky s tenkými podrážkami, tenké koženkové nohavice, plášť, pod ktorým nemám tričko a telo natreté farbou. Nič viac.
Bolo to hrozné, ale zároveň úžasné, pretože video dopadlo super a navyše prežiť takú mrazivú polonahú situáciu ma naučilo, aké je dôležité mať mysľou prevahu nad telom. V jednom momente som si povedala: „Prežila som toto, prežijem čokoľvek.“ Aj na turné s Avantasiou som stála vonku. Bolo tam zima a jediný zdroj tepla bola pyrotechnika za nami. A vtedy som si povedala: „Uvoľni sa, prežila si niečo horšie, toto zvládneš. Tri hodiny tu odstojíš.“
Po natáčaní sme šli dovnútra a mňa strašne oziabali ruky. Dala som si ich do teplej vody a pokožka mi strašne sčervenala. Som rodená Texasanka, takže s mrazom nemám skúsenosti. Peter, ktorý lezie na hory pre zábavu v extrémnych podmienkach, mi povedal: „Nikdy som nevidel takú farbu kože. Som rád, že si nažive.“ Takže aj keď to bolo drsné, je to jedno z mojich obľúbených natáčaní.
Poďme teda k niečomu hrejivejšiemu. V roku 2023 vydali Seven Spires vlastnú kávu. Ako vznikla spolupráca s BlakHartCoffee?
Streamovala som na Twitchi hodiny spevu a Vicky z The Agonist, ktorá tiež streamuje, už spolupracovala s BlakHartCoffee. Myslím, že práve ona ma odporučila. Môj Patreon sa volá The Coffee Cult, takže káva mi je blízka.
Spolupráca sa rozvinula a nakoniec je tam aj časť s gitarami. Jack má svoju gitaru od BlakHart. Zeus, tak sa volá, navrhol, že by mohli skúsiť aj čaje alebo kávu a mám od nich aj 8-strunovú gitaru, keď chcem niečo zložiť sama. Navyše, Zeus je tiež napoly Filipínec, takže sme sa tešili, že sme sa takto stretli, pretože v metale nás veľa nie je. Nadobudlo to teda celé akýsi ďalší rozmer spolupatričnosti.
V minulom rozhovore sme sa rozprávali o tvojej bohatej hudobnej dráhe a spoluprácach s rôznymi umelcami. Ale odvtedy sa viac do popredia dostala práve tvoja kapela Seven Spires. Mali ste šnúry s množstvom zvučných mien zo svetovej scény. Keby si si musela vybrať len jedno turné, ktoré by si označila za najlepšie?
Z turné Seven Spires by som povedala to s Twilight Force v roku 2023. Asi to nebolo najväčšie turné, čo sme kedy mali, ale bolo to najpríjemnejšie turné z hľadiska atmosféry. Cítila som, že môžem byť sama sebou a že som tam vítaná. Každý večer sme po koncerte nastúpili do busu, dali si drink a bolo to úžasné. Prajem si, aby každé turné bolo také.
Hneď potom sme šli na turné s Eluveitie a Omnium Gatherum — a ja fakt milujem Omnium Gatherum. Som veľký fanúšik Markusa Vanhala ako gitaristu a skladateľa. Opäť to bolo turné s úžasnými ľuďmi. Áno, bol to skvelý rok na koncertovanie.
Hrali ste aj na mnohých festivaloch. Ty si vystupovala na Wackene niekoľkokrát, ale tento rok to bolo vaše prvé vystúpenie so Seven Spires a, mimochodom, bolo to fantastické.
Bol si tam?
Áno a z publika to bol naozaj zážitok. Aké to bolo ale z opačnej strany? Najmä v porovnaní s vystúpeniami Avantasie?
Som americká hudobníčka a Wacken je taká legendárna, skoro mytologická udalosť. Keď vyrastáš v lokálnej scéne, je sen vôbec sa tam dostať. Prvý raz, čo som tam hrala, som tam zároveň bola po prvý raz. Myslím, že sme tam headlinovali, takže to bolo neuveriteľné. S Avantasiou sme tam hrali niekoľkokrát. Hrala som tam dvakrát aj s Masters Of Ceremony a nakoniec prišiel rad aj na Seven Spires.
Bolo to veľmi výnimočné. Také výnimočné, že prišli aj moji rodičia. Wacken sa o nás veľmi dobre postaral a na každom kroku som stretávala nejakých priateľov. Reakcie fanúšikov boli výborné. Mnoho ľudí v prvých radoch som spoznala z Patreonu alebo sme ich stretli na iných koncertoch. A veľa ľudí, ktorí nás nepoznali a išli okolo, zostali. Bolo to úžasné.
Aj napriek tomu, že počasie bolo otrasné a mnoho ľudí festival opustilo skôr, my sme mali skvelú účasť. Mala som síce malé problémy s in-ear monitormi, ale nakoniec sa to opravilo. To je jediná malá výčitka. Takže na 99,9 % to bol úžasný zážitok a na 0,1 % by som chcela, aby som zaspievala lepšie.
Nedávno ste mali turné v Británii so Sonata Arctica, teraz idete Európou s Ad Infinitum a ty sama čoskoro smeruješ do Japonska, Mexika a Južnej Ameriky s Avantasiou. Aké to je byť toľko mimo domova? Ako to fyzicky a mentálne zvládaš? A čo tie rýchle presuny medzi časovými pásmami?
Byť na turné mám rada a myslím, že podľa toho, ako som vyrástla, viem fungovať v chaotických situáciách. Tiež som zvyknutá byť stále s novými ľuďmi. Vďaka tomu mám kamarátov, ktorí nespia v každom časovom pásme. Takže sa nikdy necítim úplne sama. To je veľmi fajn.
Čo sa týka fyzickej a mentálnej stránky, byť dlho preč od domova je ťažké, ak necítiš, že niekam patríš. Ja cítim, že patrím do autobusu. A to je super. Trávim veľa času aj v Lufthansa lounge vo Frankfurte a už aj tam sa cítim trochu ako doma. A hlavne, naučila som sa nosiť domov v sebe a tiež nachádzať ho v ľuďoch, ktorých pravidelne stretávam. V kolegoch z kapely alebo v členoch Avantasie. Napriek tomu som niekedy veľmi vyčerpaná.
Napríklad tento rok koncom apríla. Skončili sme časť turné s Avantasiou v Európe, ja som na týždeň letela domov do Houstonu, potom späť do Európy na pár koncertov s Avantasiou. Potom do Chicaga hrať so Spires, potom do Brazílie, kde som hrala priamo v deň príletu s kapelou Kamelot a hneď nato v ten istý deň s Avantasiou. Deň na to som letela do New Yorku hrať so Spires ako predkapela formácie Epica, potom do Nemecka priamo na skúšku, pretože ďalší deň sme hrali na festivale s Masters Of Ceremony a deň na to so Seven Spires. To bola asi najhoršia vec, ktorú som kedy spravila svojmu telu. Ale zároveň veľmi napĺňajúca.
Ľudia sa pýtajú: „Nie si vyčerpaná?“ No jasné, že som. Niekedy neviem, aký je deň. Jediný dôvod, prečo viem, aký je dátum, je ten, že viem, že v tomto klube máme byť na Halloween, takže musí byť 31. októbra. Ale aký je deň, netuším. Aký je deň?
Je piatok.
Super! Piatok na Halloween! Bude to extra dobrý koncert. Niekedy sa cítim ako v paralelnom vesmíre. Keď sa potom zastavím u rodičov alebo v byte, ktorý mám prenajatý v Nórsku, mám taký obrátený kultúrny šok. Idem do… Vieš, čo je CVS? V podstate niečo ako DM drogéria. Ľudia sú tam normálne oblečení, nie sú v čiernom a nakupujú veci pre deti a ja sa len dívam, kde to som a čo sa to deje.
Alebo keď som si tak vyšla na zmrzlinu. Bol slnečný letný deň, decká sa korčuľovali. A ja som sa len prechádzala a plakala, pretože som si vravela: Takto vyzerá život? Už som úplne zabudla. Idem z turné na turné a na ďalšie turné. Potom na tri dni domov, koncert, štyri dni doma a zas turné. Nevídam deti korčuľovať pri tom, ako si zájdem na zmrzlinu. Vôbec. Niekedy je to zvláštne.
Všimol som si niečo, čo ma zaujalo. Keď si fanúšik kúpi meet & greet na vašom webe, je tam už jasne uvedený presný čas príchodu. A pri dohadovaní tohto rozhovoru som tiež hneď dostal presný čas. Vo svete hudby je veľa vecí strašne flexibilných. Máš rada všetko dopredu presne naplánované?
Snažíme sa, koľko sa dá. Je veľa vecí, ktoré sa môžu zmeniť. Môže sa hocičo stať. Ale ak sa dohodneme, že sa stretneme o 17:30 a všetkým to vyhovuje, tak to tak je. Máme dokonca aj aplikáciu, ktorá nám s tým pomáha. Viem, kedy máme prístup do klubu, kedy vykladáme, kedy je zvuková skúška… Funguje to tak takmer každý deň. Ak viem, že to bude viac-menej takto, viem si naplánovať deň. Veľmi si to cením, lebo ak neviem, čo sa kedy deje, som mrzutá.
A keď sme pri tom plánovaní, čo tvoje plány do blízkej budúcnosti? Uvažovala si niekedy nad nahratím sólového albumu?
Ako si povedal, dokončím toto turné a potom idem na ďalšie s Avantasiou. Budúci rok máme niekoľko koncertov s Royom Khanom, čo je úžasné, lebo je to môj obľúbený spevák. Budeme hrať ako jeho kapela, keď bude spievať piesne z The Black Halo. To je veľmi, veľmi super.
Čo sa týka sólových nápadov, mám na disku pár skladieb, ktoré sa k Seven Spires úplne nehodia. Sú to piesne v štýle takého ženského hnevu. Samozrejme, v Seven Spires sú mnohé nahnevané skladby a ja som žena, ale je rozdiel medzi tým a špecifickým ženským hnevom, rozumieš?
Áno, samozrejme.
Takže sú to skladby, kde som nasraná, lebo si uvedomím, že som si nechala robiť zle. Alebo také „nepozeraj sa na mňa takto“. Ten druh dievčenskej energie možno do kontextu Seven Spires úplne nepasuje. Keby som raz robila sólový projekt, znel by modernejšie, bolo by tam niečo, pri čom si človek povie: „Tá je teda nasraná!“ a možno by tam bolo aj trochu viac ženskosti. V Seven Spires to príliš nerobíme, lebo tá hudba je emocionálne náročná a asi by to bolo mimo kontext. Ale stále som žena a niekedy ma baví aj táto stránka. Takže áno, ak by som mala sólový projekt, asi by bol práve takýto.
