Šialené júnové horúčavy už, zdá sa, odzneli, no albumy, ktoré počas uplynulého mesiaca vyšli, majú nejeden obrovský potenciál znieť v ušiach ešte mnoho mesiacov. Tentokrát sme sa zamerali viac na melodickú odnož a v tej, veru, bolo čo počúvať.
EVANESCENCE by si mohli užívať svoj status legendy, aj keby už nikdy nič nové nevydali. Americká banda s ikonickou speváčkou Amy Lee sa zjavne ani dvadsaťtri rokov po megaúspešnom debute Fallen nikam neponáhľa. Aktuálna novinka Sanctuary je ich ešte len šiestym albumom a úprimne, v porovnaní s prvým albumom sa nezmenilo prakticky nič. Gitary sú stále primerane tvrdé, produkcia znie adekvátne ku gotickej nálade hudby a Amy je stále rovnako úchvatná. Zaujímavosťou je, že pod viacerými songami je ako skladateľ a producent podpísaný Jordan Fish, niekdajší klávesák metalcoreových chameleónov Bring Me The Horizon.
A treba povedať, že na Sanctuary odviedol kusisko roboty, pretože najlepšie kúsky sú práve tie „jeho“. Tell Me When You’ve Had Enough má dokonca čosi ako breakdown, čo je určite osviežujúcim prvkom v, povedzme si úprimne, pomerne jednotvárnej tvorbe Evanescence. Veľmi slušná singlovka Who Will You Follow dá spomenúť na dávny hit Call Me When You’re Sober, krehká, na klavíri postavená balada How Do I Heal zas na úžasnú My Immortal.
Čo je potešiteľné, je, že aj keď sa človek miestami chtiac-nechtiac porovnaniam s najväčšími peckami kapely nevyhne, nové skladby z toho vôbec nevychádzajú zle. Taká Self Destruct by sa dokonca mohla bez hanby stať novodobou klasikou, svojou metalovou tvrdosťou v slohách rozhodne z albumu vyčnieva. Škoda toho hnusného AI obalu aj určitej konzervatívnosti, ale z celkového pohľadu budú fanúšikovia určite spokojní. Tí, rovnako ako skupina, neočakávajú od Sanctuary druhý vrchol popularity, ale ten už dávno nepotrebujú.
Ten ale môže nastať pri novinke ďalšej dámy – ikony, ktorou je TARJA Turunen. Na Frisson Noir čakali priaznivci suverénne najdlhšie (album prerábok vianočných kolied z 2023 nerátam), za tých sedem rokov však Tarja zjavne nabrala také množstvo inšpirácie, že iným by nápady, ktoré sa nachádzajú na novej fošni, vystačili na celú kariéru. Speváčka poňala Frisson Noir naozaj megalomansky. Výpočet hostí zahŕňa Marka Hietalu, Daniho Filtha, Apocalypticu, Chada Smitha a viacero klasicky vzdelaných fínskych muzikantov a výsledok je dych berúci.
Titulka je tvrdá, dramatická delovka hneď na úvod, do ktorej anjelský (mezzo)soprán na prvé počutie až tak nezapadá, ale s každým ďalším vypočutím je samozrejmejšou súčasťou hudby, čo platí pre celý album. Aj to, čo sa spočiatku zdá ako monotónny, nedynamický a chladný operný spev, je v skutočnosti precítený a neskutočne charizmatický prejav profesionálky, ktorá definitívne vie, čo v hudbe chce a ako to dosiahnuť.
Ťažko vyberať vrcholy albumu, ale jedným z nich bude bez pochybností desaťminútová At Sea, kde sa vystrieda snáď každá poloha, ktorej je Tarja schopná, pričom v každej jednej je uveriteľná. Piesne nemajú striktný začiatok a koniec, prelievajú sa jedna do druhej na spôsob Pink Floyd, takže nech vám ani nenapadne počúvať album inak ako v celku. Ôsma položka Tango so spomínanou Apocalypticou akoby vypadla z albumu Trans Siberian Orchestra, nasledujúca Anemoia, kde hrá prím klasická gitara, má zas v sebe neodolateľnú a inými ako fínskymi kapelami nenapodobiteľnú severskú melanchóliu. Mierne (ale naozaj len mierne) nepatrične pôsobí predposledná I Don’t Care, ktorá je duetom s Danim Filthom, ktorá akoby nevedela, čím chce byť, ale odhliadnuc od nej ide spoľahlivo o jednu z najlepších nahrávok melodického metalu tohto roka.
Tou bude isto pre mnohých aj Architects Of A New Weave, neuveriteľný pätnásty album švédskych EVERGREY. Partia okolo Toma Englunda, speváka disponujúceho asi najemotívnejším hlasom na powerprogovej scéne, si prešla tohto roku výraznou a vážnou zmenou v zostave. Tú opustil Henrik Danhage, ktorý bol v kapele so štvorročnou prestávkou od roku 2000. Obavy zo zmeny výrazu u časti fanúšikov boli teda oprávnené a čiastočne sa na novinke aj naplnili.
Nie, že by sa z Evergrey stali druhí Freedom Call, ale určité „spozitívnenie“ hudby, ktorá bola vždy charakteristická skôr temnou a pochmúrnou náladou, je evidentné, čo najväčšmi dokazuje singlovka Leaving The Emptiness, kde tú radosť kapele skoro až nežeriete. Netreba však biť na poplach, taká titulka spĺňa všetky atribúty zlomených a depresívnych Evergrey, pre ktoré ich tak máme radi.
Dá sa povedať, že to hudobné presvetlenie je vlastne logickým posunom skupiny, ktorá nás už skoro tridsať rokov zásobuje takmer bez výnimky prvotriednym materiálom. Ten ale už bolo načase trochu pozmeniť, s čím prišli Evergrey v ideálnom momente, a zároveň si zachovali svoju tvár.
Presne v to človek dúfal pri albume, ktorý mal byť bombou minimálne tejto sezóny, žiaľ, namiesto nej sme sa dočkali skôr petardy. Roland Grapow je meno, ktoré má v európskom power metale ešte stále cveng, u slovenských fanúšikov tobôž, keďže tento gitarista žije dlhodobo na Slovensku. V jeho štúdiu nahrávala album nejedna nádejná kapela, čo pre mnohých bolo zárukou svetového zvuku.
Čo sa teda muselo stať, keď novinka Metalmorphosis jeho kapely MASTERPLAN znie ako od okresnej zábavovky? Zvuková guľa, v ktorej sa lead gitary strácajú za stenou kopákov a klávesov, sterilné a nepriebojné spodky, rytmičák ako naklikaný v počítači, skrátka des. Ale okej, to by sa dalo odpustiť, ani poslední Helloween nemajú dobrý zvuk. Majú však výborné skladby, ktorých je na Metalmorphosis ako šafranu a hľadať ich treba výhradne v druhej polovici nahrávky. Prvých päť skladieb je dobre zahraná a zaspievaná zúfalá nuda, ktorú umocňuje séria troch po sebe nasledujúch pomalých vecí Shadow Man, Bound To Fall a Pain Of Yesterday.
S titulnou skladbou sa dostávame do teritórií, v ktorých to Masterplan vždy pristalo najviac. Rýchla a energická skladba s chytľavým, ale nie banálnym refrénom úplne mení upotenú a znudenú náladu platne a skvelá Through The Storm túto zmenu umocňuje a dáva spomenúť na fantastický druhý album Aeronautics spred dvadsiatich rokov. Predposledná The Call má síce tak o dve minúty viac, než by sa patrilo, ale jej skvostný refrén tento neduh vyrovnáva. Patrilo by sa povedať aj niečo k spevu. Rick Altzi je naživo a vo videoklipoch možno maximálne necharizmatický frontman, ale jedno mu treba nechať; spevák je to vynikajúci a na Metalmorphosis veľakrát zachraňuje riť albumu, od ktorého som trinásť rokov od poslednej radovky čakal podstatne viac.
