Aj keď jún nepriniesol až také albumové hody ako predošlý mesiac, stále sa nemusíme obávať totálnych suchôt. Niektoré legendy sa stále snažia preskúmať nové chodníčky, iné sa uspokoja s tým, čo robia už roky. Jedno je však isté – vždy to spôsobí nemalý rozruch.
Takí BON JOVI si s novátorstvom hlavu nelámu. Načo aj? Kapela si užíva status nesmrteľných, ktorý im zabezpečili predovšetkým albumy z ôsmej a deviatej dekády minulého storočia a posledné vybočenie zo zabehnutých koľají v podobe country nasiaknutou fošňou Lost Highway už má 17 rokov a napriek tomu (či práve preto?) stále plnia arény. Nič na uvedenom nezmení ani novinka Forever, ktorá je opäť plná vkusných melódií, ktoré nebude problém zahrať v akomkoľvek komerčnom rádiu. Principál Jon Bon Jovi už dávno nie je rebel z čias You Give Love A Bad Name, je to pán v rokoch, ktorý si už je vedomý svojich vokálnych limitov. Living Proof sa snaží evokovať ducha starých čias, ale darí sa jej to len polovične.
Bon Jovi sú v súčasnej dobe najviac uveriteľní v pomalších, majestátnych kusoch. Ten sláčikový motív v Seeds ste už možno niekde počuli, ale to nič nemení na tom, že by sa skvele vynímal v nejakej hollywoodskej marvelovke. Samozrejmosťou ako dýchanie sú na albumoch Bon Jovi aj krásne, sem-tam gýčové, no vždy úprimné balady. Kiss The Bride si už len názvom koleduje o to, aby to do pár rokov bola tá najsprofanovanejšia skladba pre tanec nevesty s otcom. I Wrote You A Song je o čosi intímnejšia, no obe patria k tomu lepšiemu, čo Forever ponúka.
Bolo už lepšie, ale bolo už aj horšie. V podstate môžeme byť radi, že po spevákových vážnych hlasových problémoch vôbec nejaká novinka ešte vyšla. Cítiť, že to nie je materiál zložený z povinnosti, čo sa o štyri roky starej 2020 povedať nedalo, takže ostáva len uznanlivo kývnuť hlavou.
Dôvodov na takéto gesto ponúka novinka nestarnúceho LENNYHO KRAVITZA povážlivo menej. Blue Electric Light je albumom dvoch diametrálne odlišných polovíc, pričom tá prvá neponúka okrem singla TK421 prakticky nič, čo by stálo za nejakú pozitívnu zmienku. Aj keď je Lenny stále vo všeobecnosti považovaný za rockového muzikanta, kariéru postavil práve na tom, že sa rozťahoval aj mimo tejto už beztak benevolentnej škatuľky. To by problém, samozrejme, nebol, keby ponúkal na novom albume silné skladby, no nemastná-neslaná soulová Honey či Human, ktorá znie ako treťotriedni Depeche Mode, na dobrom dojme nepridávajú.
Úplné dno Kravitz predvedie v Let It Ride, kde už naozaj dochádzajú slová a človek rozmýšľa, či ten chlap len netestuje, čo mu ešte u fanúšikov prejde. Kvalita nastupuje s emotívnym pianom a slákmi podporenou Stuck In The Middle, ktorá akoby vypadla z niektorého z prvých albumov od Seala. Hravá Bundle Of Joy ukazuje Lennyho ako hudobného chameleóna, ktorému nič nie je sväté a zmieša aj nezmiešateľné. Vrchol v podobe Spirit In My Heart vyvoláva spomienky na to najlepšie z 90. rokov a nepredvídateľná melódia v refréne baví aj na desiatykrát. Záverečná minimalistická titulka dáva príjemnú bodku za albumom, ktorý z celkového pohľadu až taký príjemný nie je. Obsahuje výborné kusy, ale aj skladby, za ktoré by sa pred dvoma dekádami Lenny Kravitz hanbil.
Hanba je to posledné, čo by mali pociťovať švédski melancholici EVERGREY. Tí nás najneskôr od roku 2014 zásobujú bez výnimky prvotriednym temným power/prog metalom a v tomto úctyhodnom trende pokračujú aj na Theories Of Emptiness. Kapela to rozbalí hneď v úvodnej Falling From The Sun, obsahujúcej všetko, čo máme na Evergrey radi. Podladené gitary, refrén, za ktorý by ostatné kapely podobného rangu zabíjali a nezameniteľný emotívny hlas Toma Enlunda. Čo do vokálneho vyjadrenia pocitov, najmä bolesti, straty, túžby po nedosiahnuteľnom a iných príjemných vecí, je na metalovej scéne bezkonkurenčný. Podobne dôležitou súčasťou tohto kvintetu sú aj atmosferické klávesy Rikarda Zandera, ktorý má na konečnom výsledku leví podiel. Nikdy nestrháva pozornosť zbytočne na seba, pracuje pre celok a aj preto je nový album taký zážitok – jeho mimoriadna súdržnosť nie je práve bežným javom dnešnej progovej scény.
Vypichovať jednotlivé skladby je trochu zbytočné, v každej sa dá nájsť niečo, čo by ju mohlo pasovať za creme de la creme, ale nespomenúť Cold Dreams s hosťovačkou Jonasa Renskeho z Katatonie si nedovolím. V nej si človek uvedomí, v koľkých ohľadoch sú si tieto dve kapely vlastne podobné. Fajnšmekerská záležitosť.
Jeden z najťažších kalibrov symfonického power metalu RHAPSODY OF FIRE zásobuje fantasychtivých fanúšikov novou hudbou so železnou pravidelnosťou. Iba raz presiahol rozostup medzi albumami tri roky, aby následne Staropoli (a vtedy ešte aj Turilli) a spol. vydali v priebehu štyroch rokov ďalšie tri. Novinka Challenge The Wind pokračuje v trende krištáľovo čistého zvuku, o ktorý sa opäť postaral Sebastian Levermann z Orden Ogan. Niekomu to môže pripadať až sterilné, no mne vyhovuje, že všetky nástroje dobre počuť a energia pri tom ostala zachovaná. Tej majú títo Taliani na rozdávanie, najviac však zrejme spevák Giacomo Voli, ktorý, pri všetkej úcte k predchodcovi, dáva zabudnúť na „nedotknuteľného“ Fabia Lioneho. Má drajv, má výšky, má charizmu, má úplne všetko. Nie vždy však má k tomu pridelený aj adekvátny hudobný doprovod.
Kým vypaľovačky typu Challenge The Wind alebo A Brave New World sa môžu bez problémov stať trvalými súčasťami playlistov, pri Vanquished By Shadows s obludnou dĺžkou šestnásť minút akoby kapela nevedela odkiaľ kam. Majstrovské dielo to nie je, ale Rhapsody Of Fire stále strčia do vačku drvivú väčšinu dnešnej powermetalovej produkcie.
