Hudba je terapia. Priznám sa, trochu kajúcne, že aj preto v poslednej dobe veľmi nepočúvam nové albumy. Nie nutne preto, lebo by som nechcel, ale preto, lebo už mám nejakú zbierku a v nej je kopec hudby, ktorej som nevenoval toľko času, ako by si zaslúžila.
Ešte prednedávnom som počúval cez 200 noviniek ročne a viedol si excelovskú tabuľku. To nie je urážka hudby? Preto spomaľujem. Samozrejme, mám panický strach, že to takto ostane a ja budem onedlho ten otravný tatko, ktorý sa zasekol v čase, keď boli Sleep Token ešte mladá kapela. Ale pre mňa je terapeutické hrabať sa v archívoch. Hrozí síce riziko straty kontaktu s realitou a pocit, že sú stále osemdesiate roky (“Ahojte, rockeri!”), avšak zdravú mieru nostalgie priam potrebujeme. Videli ste v poslednej dobe správy?
Prednedávnom som pozeral dokument o Jimim Hendrixovi a jeho ceste od mladosti cez armádu až do stavu nadčasovej rockovej a hudobnej ikony. Miesili sa vo mne myšlienky o tom, aké jednoduché to v 60. rokoch muselo byť – ak mal človek talent, stačilo sa nechať inšpirovať a jednoducho hrať, skladať, tlačiť sa a nejaký odvážny label ho jednoducho vydal. Zatiaľ čo dnes je album investíciou a kapela sa môže zodrať, aby si niekde zahrala za cesťák. A to s nimi môže hrať aj Hendrixova reinkarnácia.
Druhá myšienka, ktorú som pri sledovaní dokument mal, bola, že ďalší Woodstock nebude (čo je dobre, však vieme, ako dopadol ten pokus v roku 1999). Mám pocit, že v roku 2024 už hudba nespája tak ako kedysi – však keby niekto zorganizoval gigantický koncert najväčších hviezd na svete, výsledkom nebude svetový mier, ale milióny instagramových príbehov, státisíce zarobené na predraženom pive a desaťtisíce ľudí hádajúcich sa v komentároch. Deti kvetov sa majú čo učiť.
Takže svet je mizerný, nikam nevedie, ale, našťastie, tu máme nostalgiu. Nechcem tým ale tvrdiť, že sa máme vrátiť do roku 1969. Nie som taký naivný. Stačí sa vrátiť 10 rokov do minulosti. Schválne, ktorý bol váš obľúbený album roku 2014? Tiež si nepamätáte? Namiesto naháňania sa za novým Hendrixom je fajn vrátiť sa, aspoň občas a na chvíľu, do svojich trochu mladších rokov. Je to pripomenutie nielen toho, koľko ste odvtedy zažili a na čo ste zabudli. Spomalenie v časoch, keď majú všetci zníženú pozornosť, môže mať aj podobu toho, že si zasa raz pustíte Pale Communion od Opeth alebo The Satanist od Behemoth a trochu si užijete časy, keď vás ešte pri headbangovaní nebolel krk a kríže.
Možno vám bude dokonca aj jasnejšie, čo všetko budete potom hľadať naspäť v súčasnosti. Lebo jedna možnosť je pustiť si tú (ehm) novú Tublatanku čisto kvôli menu a matnej spomienke na zlaté časy alebo si presne pripomenúť, ako zneli veci pred 10 rokmi a ako asi znejú dnes, resp. čo sa z nich vyvinulo. Občas sa ťažko zabúda, že ten spomínaný Woodstock bol už pred viac než 50 rokmi. Ak ste vtedy boli na svete, dnes už by ste namiesto festivalov mali chodiť na preventívne kolonoskopie. Čo je stále lepší program, ako sa hádať v komentároch s fanúšikmi Taylor Swift, ale aj tak… Nič príjemné. Čas jednoducho plynie a veľa dobrého nám uchádza. Kvôli dôležitým veciam nemáme čas na tie, ktoré sú ešte dôležitejšie.
Hudba je terapia. Bola, keď Hendrix hral americkú hymnu na Woodstocku a je aj teraz, keď vám na Spotify hrá úplne zadarmo pieseň, ktorú nepoznáte. Ale na terapiu musí byť človek prítomný a vnímavý, či už žije mentálne v roku 2024, 2014 alebo 1969. Kľúčová je naša pozornosť. Načo nám je nový, starý alebo akýkoľvek Hendrix, ak bude hrať do pozadia. Alebo ak si ho nejaké plešaté vemeno len zapíše do excelovskej tabuľky. Takže ešte raz… Čo ste robili v roku 2014, keď v meste hral Hendrix za cesťák?
