Hneď prvý mesiac v roku 2026 vytiahol na metalové bojové pole ťažké kalibre rozdeľujúce fanúšikovskú obec na dva tábory. Reč je, samozrejme, o novinkách Megadeth a Kreator, ale január ponúka viac zaujímavých albumov, ktoré stoja za pozornosť. Poďme sa teda na niektoré z nich pozrieť zblízka.
To, že bezmenná novinka thrashových titánov MEGADETH má byť ich labuťou piesňou, môže vyvolávať dojem, že recenzenti budú k Mustaineovi a spol. zhovievavejší, ale, úprimne povedané, práve táto štvorica to vôbec nepotrebuje. Album je možno klasickým dielom novodobej inkarnácie tejto legendy, ktorému chýba moment prekvapenia, ale inak tu je všetko, čo robí Megadeth svojskými. Fenomenálne hudobné výkony, solídny zvuk a tradičná porcia metalu, už dávno nie thrashovo besniaceho, ale stále poctivého, miestami rýchleho, miestami zadumaného.
Tipping Point je otvárak ako hrom a zosobňuje všetko, o čom Megadeth sú. Punkovica I Don’t Care si človeka napriek priblblému textu, ktorý Dave nespieva, ale deklamuje, ľahko získa vďaka skvelým gitarovým súbojom. Tak, ako na každom albume Megadeth, aj tu sa nájde vata, tentokrát v podobe príšernej Another Bad Day s primitívnym refrénom a zbytočného coveru Ride The Lightning. Celkovo ale možno bez hanby skonštatovať, že Megadeth sa lúčia so cťou.
Na dôchodok evidentne ani nepomýšľajú matadori KREATOR, ktorých 16. album Krushers Of The World opäť dokazuje, že thrashmetalová škatuľka im je pritesná. Nie každý to víta s nadšením, ale Kreator na aktuálnej fošni prestali s power metalom len koketovať a bez hanby sa doň naplno ponorili. Seven Serpents má orchestrálne zbory ako od Rhapsody, v Satanic Anarchy Mille veľmi slušne melodicky spieva a miestami máte dojem, že počujete nejakú gotheborskú legendu, kam si Mille len odskočil zahosťovať.
Rýchlymi tempami sa nešetrí (Psychotic Imperator je v tomto ohľade pecka medzi oči), Mille znie nasrane ako vždy, ale treba spravodlivo priznať, že aj keď mi tento prístupnejší materiál vyhovuje, nie je problematické pochopiť, prečo starým fanúšikom nie. Mnohým z toho smrdí kalkul a snaha osloviť čo najširšiu základňu potenciálnych fanúšikov, ale ak má kalkul znieť takto, tak ho pokojne do mňa hrňte celý rok.
S novinkou vyrukovali aj rakúski symfonici EDENBRIDGE. Dvanásty album dostal názov Set The Dark On Fire a opäť ide o neskutočne chutnú porciu neprvoplánových melódií, veľkolepých orchestrácií a vzhľadom na žáner až netradične ponurej atmosféry. Éterická Sabine Edelsbacher podáva opäť prvotriedny výkon a songy ako singlovka Where The Wild Things Are či baladická Bonded By The Light si jednoducho musíte spievať už po prvom vypočutí.
Prvá menovaná má v sebe naviac neodolateľný folkový nádych, a to aj vďaka množstvu ľudových nástrojov ako mandolína či buzuki, ktorými vedúci súboru Lanvall opäť raz prešpikoval veľmi umne vystavané piesne. Záver obstaráva štvordielna suita Spark Of The Everflame, ktorej druhá polovica síce už trochu stráca dych, no to nič nemení na fakte, že Set The Dark On Fire sa počúva náramne dobre.
Podobne príjemné prekvapenie prichádza od nováčika na scéne VENGER, v ktorých založení má prsty gitarista legendy Saxon Doug Scarratt. Ten si do kapely prizval ostrieľaných, ale nijak extra slávnych muzikantov, vrátane vynikajúceho speváka Franza Bauera z kapely Roadwolf. Ten odvádza na debute Times Of Legend polovicu roboty. Dočinenia tu máme so síce nijak objavným, ale s ohromnou gráciou a chuťou zahraným osemdesiatkovým heavy metalom, jemne líznutým powerom a s občasnými veľmi vkusnými klávesovými vsuvkami.
Skladby sa valia po väčšinu času v strednom tempe, ale majú v sebe toľko nápadov, že nedochádza k žiadnemu pocitu monotónnosti či, nedajbože, nudy. The Legend Still Remains zaujme skvelými akustickými pasážami a precíteným sólom, cválavá Séance strašidelnou atmosférou a la King Diamond a záverečná epická Tower Of Babel s hosťujúcim spevákom Mattom Mitchellom fenomenálnym veľkolepým refrénom. Times Of Legend je skvelý štart a už teraz sa teším na ďalší album. Túto štvoricu sa oplatí mať pod drobnohľadom.
