Jar je v plnom prúde rovnako ako vydávanie nových albumov našich obľúbených legiend, ale aj nádejných želiezok v ohni. Tento mesiac mali hody predovšetkým milovníci tých mäkších odnoží, ale kto chcel, našiel si aj fantastické albumy v deathovom či blackovom rybníku. My sa pozrieme na tieto štyri novinky.
Áno, viem, čerstvý zásek melodeathového božstva Arch Enemy vyšiel ešte koncom marca, ale nebolo by fér si ho nepripomenúť, pretože pán Amott a jeho družina s nezameniteľnou Alissou White-Glutz na čele sú na trinástom albume Blood Dynasty zjavne pri chuti. Kapela to na posledných albumoch s brutalitou nijak zvlášť nepreháňala a na aktuálnej platni sa na tom, samozrejme, nič nemení, no tentokrát je ich veľmi melodicky poňatý death metal, nezriedka až s powermetalovými presahmi, akosi zábavnejší, chytľavejší. Kamarát vtipne poznamenal, že súčasní Arch Enemy sú uveriteľnejší Iron Maiden než sú samotní Iron Maiden a pri vypočutí si titulnej skladby alebo klipovky Paper Tiger vám bude jasné, o čom to točí.
Čerpá sa ale aj zo studnice Judas Priest (Liars & Thieves) či dokonca Helloween (The Pendulum), čo ale v žiadnom prípade nemyslím ako výčitku. Pozornosť na seba po väčšine stopáže strháva neprekvapivo Alissa, ale aj tak by som rád vypichol baladu (!) Vivre Libre, ktorú energická modrovláska s neuveriteľnou gráciou spieva nádhernou francúzštinou (!!). Ide o cover verziu kedysi slávnej kapely Blaspheme z roku 1985 (!!!). Veľmi príjemný šok, rovnako ako kvalita viac-menej celej novinky.
Do istej miery ma šokovala aj Epica so svojou novinkou Aspiral. Kapela, ktorá je dnes už spolu s Nightwish a Within Temptation synonymom žánru symphonic metal, po megalomanskom a vynikajúcom Omega prichádza s hodinovou porciou veľkolepej muziky, ktorej formálne nič nechýba, ale mne z nejakého dôvodu s výnimkou úvodnej Cross The Divide absolútne nesadla. V polovici albumu má človek dojem, že ho točí už tretíkrát, skladby akoby nevedeli, kedy majú skončiť a naozaj zapamätateľné momenty treba hľadať lupou. Samozrejme, nájdu sa, ale fakt, že namiesto toho, aby udreli do uší, ich človek musí vyhrabávať spod masy balastu a nezáživných motívov, je, povedzme si úprimne, smutný, pretože Epica vie stvoriť fascinujúcu muziku. Hviezdna konštelácia však tentokrát nebola ideálna.
Za zmienku stoja okrem spomínanej prvej skladby groovom nasiaknutá T.I.M.E., v slohách veľmi silno inšpirovaná Panterou (a netvrďte mi, že nie) a zaťažkaná Appartition s najlepším refrénom na albume. Zvyšok má svoje momenty, ale to je ten problém. Sú to momenty a nie celé skladby. Niektorí recenzenti však album vychvaľujú do nebies, takže určite stojí za to dať Aspiral aspoň šancu.
Šancu by mal dať nováčikom BEHÖLDER každý, komu sa vztýčia anténky na ušiach pri menách ako Sorcerer, Crypt Sermon alebo Candlemass. Doommetalovo pomalé tempá, powermetalové melódie a heavymetalový vokál speváka Johna Yellanda (Judicator) sú základné poznávacie znaky tohto amerického kvintentu. Naozaj zriedka človek počuje už na prvom albume tak skvelú súhru všetkých elementov, ktorými je kapela charakteristická. Až také nečakané to zas v tomto prípade nie je. Chlapi majú priehrštie skúseností z iných, v undergroundových kruhoch uznávaných kapiel.
Napriek tomu, že hudba Behölder sa nikam neponáhľa, powermetalové pozadie všetkých členov (námatkovo Power Theory, Dire Peril, Noble Beast) je dobrým indikátorom toho, že svoje si tu nájdu aj fanúšikovia, ktorým doom metal bežne až tak nevonia. Hudba na In The Temple Of The Tyrant totiž prekypuje takým množstvom melodických nápadov, že iným kapelám by stačilo na tri albumy a nepotrebujú na to dvojkopáky v tempe 180. Organický zvuk je len čerešničkou na torte, toto je jedno z doterajších najpríjemnejších prekvapení roka.
To najlepšie na koniec? Ťažko povedať, či najlepšie, ale v celosvetovom meradle rozhodne najočakávanejšie. GHOST na Skeletá pokračujú v trende komercializácie. Predtým, než so smútkom v duši zalomíte rukami, vám však odporúčam vypočuť si novinku a vypustiť z mysle to, že to nahrali títo retro-okultisti. Jasné, pri započutí charakteristického (aj keď tentokrát akosi nosovejšieho) hlasu majstra Tobiasa Forgea to nie je úplne jednoduchá požiadavka. Skladby na tomto albume sú všetko, len nie temné, aspoň hudobne nie. Akoby The Night Flight Orchestra vymenili speváka, je to krasojazda všetkými možnými aj nemožnými klišé z prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov a funguje to spoľahlivo ako švajčiarske hodinky.
Úprimne povedané, menovať skladby tu skutočne nemá zmysel, pri každej si môžete byť istí, že každý tón má svoje miesto aj dôvod, prečo práve vtedy a tam má byť zahraný. Každá má absurdne chytľavý refrén, ktorý si budete spievať už pri prvom opakovaní. Zmysel nemá ani očakávať druhý Opus Eponymous alebo Infestissumam – fanúšikovia prisahajúci výhradne na prvé albumy Ghost už nad nimi dávno zlomili palicu a tí noví sa budú pri Skeletá opäť hrnúť v zástupoch. Najlepšie na tom všetkom je, že kalkul tu má len minimálne zastúpenie, v tých skladbách človek jednoducho počuje, že toto je naozaj to, čo Forge a jeho bezmenní ghúli chcú robiť. A ak znie ich úprimnosť takto, nie je najmenší dôvod na tom čokoľvek meniť.
