Čistokrvný black metal, na rozdiel od jeho folkových, atmosferických či deathom prešpikovaných odnoží, nezažíva v súčasnosti na Slovensku práve boom, ako tomu bolo zhruba do polovice nultých rokov tohto storočia. Medzi niekoľko statočných, ktorí držia prápor tohto nihilistického žánru nad hlavou aj v tretej dekáde, patria banskobystrickí Solipsism, Cresset z Bratislavy a hlavné hviezdy tohto textu, Prešovčania SINEDEUS. Túto formáciu sme už rozoberali vďaka ich minuloročnému EP From Fire And Ashes.
Prakticky na rok presne prichádzajú s druhým zásekom No God Where I Am a za ten čas sa toho vo formácii čo-to zmenilo. V prvom rade, z dvojčlenného projektu je regulérna kapela. Nihila (vokály a gitara) a Zeusa (bicie) doplnili Attar (gitara) a Arion (basgitara) a razom je z toho formácia schopná koncertovania. Naviac, pribudli aj štýlové masky. Najpodstatnejšia je však nová hudba a tu je, dá sa povedať, všetko po starom.
Rozdiely sú na prvý pohľad kozmetické. Zvuk je možno o štipku dynamickejší a minimálne v prípade úvodnej Omnipresence sa dá hovoriť aj o väčšej košatosti kompozícií (aby nie, keď má takmer deväť minút), ale inak je to dvojča predošlého EP. Aj naďalej íde o tradičný surový black metal bez príkras, kde nie je núdza o striedanie tu pomalších vybrnkávaných pasáží, tam „klasických“ agresívnych klepačiek. Nihilov prejav je naďalej skôr hlbšie položené havranie krákanie, ktoré má svoju neodškriepiteľnú charizmu.
S pribúdajúcimi vypočutiami však treba uznať, že k určitému posunu predsa len došlo. V minulosti som formácii vyčítal príliš náhle zmeny motívov, aktuálne (opäť len) dve skladby sú však v tomto smere omnoho kohéznejšie a plynulejšie. Už nemáte pocit, že sú to len vedľa seba nasekané riffy, ale že sú to skladby ponúkajúce príbeh.
Homo Homini Lupus pôsobí kompaktnejšie, akoby na nej štvorica našla ideálnu rovnováhu medzi množstvom nápadov a ich opakovaniami. Ide o zábavnú skladbu, kde sa predvedú všetci členovia v tom najlepšom svetle a kde všetko je na svojom mieste. Gradácia, dramatické spomalenia, neodolateľná vyhrávka v poslednej štvrtine, blastbeaty aj náhly koniec – paráda.
Rovnako ako pred rokom, žiadna revolúcia sa nekoná, a to ani v rámci kapely. Skôr evolúcia, aj keď nenápadná. Vďaka dobrému zvuku ide o hudbu stráviteľnú aj pre iných ľudí než len žánrových fanatikov, takže viac než slušný potenciál tu naďalej drieme a nabudúce by sa už mohol v plnej sile prebudiť. Kapela chystá na budúci rok plnohodnotný album, verím teda, že je sa na čo tešiť.
HODNOTENIE
