Minulý rok sa svetom extrémneho metalu rozniesla veľmi smutná správa o odchode jedného z titánov melodického death metalu. Tomas Lindberg nás po ťažkom boji so zriedkavou formou rakoviny navždy opustil. Hoc bolo z reportu kapely potvrdené, že je novinka istá, tak bolo jasné, že odhliadnuc od toho, ako to celé dopadne, bude nahrávka niesť veľmi temný a smutný odkaz. Poďme ale k tomu, prečo sme tu a presunieme sa do doby 7 mesiacov po smrti, kedy novinka vyšla a každý mal možnosť počuť túto labutiu pieseň pravdepodobne celej kapely po prvýkrát…
Asi je fér povedať, že žiaden fanúšik AT THE GATES sa v ich diskografii nedočkal rovnakého albumu dvakrát. Stačí, že si porovnáme dvanásť rokov starý comeback At War With Reality a ikonický Slaughter Of The Soul z roku 1995. Rukopis tam je, ale treba aj štipku inovácie a nadhľadu, aby mohla skupina napredovať, a preto ani aktuálny počin nestojí na mieste.
Jedna vec, ktorú majú posledné nahrávky spoločné, je atmosféra. Neviem, čím to je, ale od comebacku bola každá ďalšia vec čoraz atmosférickejšia. Nech sa so mnou háda, kto len chce, ale nikto mi nevyvráti tvrdenie, že to novinka The Ghost Of A Future Dead dotiahla do úplnej dokonalosti. V melodike počujem oveľa viac melanchólie ako kedykoľvek predtým.
Netreba sa však báť, že ATG spravili blasfemickú otočku alá Battles od príbuzných „V Plameňoch“. Páni sú verní svojim koreňom a to natoľko, že mimo vyššie spomínaného na vás za 43 minút stihnú vypustiť ozaj obrovskú lavínu riffov a groovov. A že ich tu je požehnane. Čím sa vlastne dostávame asi k najväčšiemu problému celého albumu. Rýchlosť a ťažoba nástrojov je síce plná energie, ale po určitej chvíli začína mať opačný účinok. Nájde sa veľmi málo miest, kde si človek vie vydýchnuť a užiť si maličkosti a detaily individuálnych nápadov. To kulminuje v zlievaní sa niektorých skladieb.
Niekto by mohol protestovať s akustickou inštrumentálkou ku koncu albumu, ale to už sa dávno nachádzame za tridsiatou minútou a načerpať sily by možno nezaškodilo hoc aj o dve či tri skladby skôr. Alternatívne by prichádzala do úvahy kratšia stopáž. Bolo by však hriechom hovoriť o katastrofe. Aj napriek občasnej monotónnosti je nutné uznať nápaditosť jednotlivých motívov a precíznu prácu s ich intenzitou. Kiežby sa dali vymenovať konkrétne miesta, ale nájdete ich doslova všade. Síce si trochu protirečím, ale možno aj práve to patrí k dôvodom, prečo ide minimálne o tretí, ak nie hneď druhý najzásadnejší album v existencii ATG. Bez ohľadu na okolnosti.
Mimochom, zaujímavým faktom je (mimo toho, že vokály boli nahraté deň pred operáciou), že pôvodný názov novinky znel The Dissonant Void. Po smutnej diagnóze sa Tomas rozhodol spraviť trochu dlhšiu, no zásadnú zmenu a dostali sme pomenovanie, ktoré je odrazom celého stavu a potvrdením, že unikátne názvy a texty plné životných filozofií budú jednoducho navždy jeho podpisom a odkazom.
Čo viac si k skvelej produkcii, zvuku a hlavne grafike (obzvlášť maľbám vo videách) priať? Možno ozaj tú kratšiu stopáž. No na druhej strane to zrejme treba brať tak, ako to je, lebo je takmer isté, že sa už žiadnej radovky od ATG nedočkáme. Jednoducho táto legenda na nás vytasila pravdepodobne svoj úplne posledný materiál vo svojej existencii a je len fér, že páni Jonas Björler, Anders Björler, Martin Larsson a Adrian Erlandsson vyložili všetky karty na stôl. Veď napokon ako lepšie si uctiť pamiatku celoživotného priateľa a spoločnej histórie?
HODNOTENIE
