Nezvykle dlho, ale, samozrejme, z pochopiteľných dôvodov sme čakali na novinku Evolution od kapely UNLUCKY MORPHEUS. Posledný album sa tešil popularite po celom svete a zabodoval aj v UK, Francúzku a USA. Nie každý prijal predošlý album Unfinished s nadšením. Po temnej jazde, akú predchodca nepochybne ponúkol, sa ozvali hlasy, že by bolo dobré vrátiť sa späť k symfonickému speed metalu.
Je pravdou, že za popularitu vďačia Unlucky Morpheus fanúšikom z radov „otaku“. Dôvodom bolo spojenie Shirenovej klasickej melodiky a temných fantasy textov o obľúbených postavičkách z videohier a mangy, ktorých autorom je sympatická speváčka Tenge Fuyuki (skrátene Fuki). Boli to jednoduchšie, melodické skladby so spevnými refrénmi, ktoré ich pretlačili na ich domáce pódia. Paradoxne dvere do sveta im otvorili až agresívnejšie, komplikovanejšie a brutálnejšie kompozície, kde gitaristom bolo už aj 7 strún málo. Očakávania po poslednom záseku boli naozaj obrovské.
Novinka Evolution od úvodného intra dáva jasne najavo, že tento album bude návratom ku koreňom. Nie som si celkom istý, či fanúšikovia rátali aj s takou to možnosťou. Najskôr je nutné zrovnať si fakty. Album je rozdelený na dve pomyselné polovice. Tá prvá sa snaží evokovať čerstvejšiu tvorbu a nejaký posun a tá druhá je odkazom na časom preverený (pre kapelu klasický) album Hypotetical Box a všetky jeho reinkarnácie.
Prvou skladbou je „M“ Anthem, ktorá plní úlohu povinnej jazdy. Powermetalový rychlík disponujúci spevným refrénom ako sa patrí. V niektorých momentoch melodika opustí Japonsko a ocitne sa až niekde v Európe. Dokonca pripomenie kapely z prelomu tisícročia, ktoré tvorili výkladnú skriňu power metalu na starom kontinente. Tu je nutné dodať, že spolu s predposlednou skladbou „M“ Revolution nadväzuje na song z predošlého albumu Top Of The „M“ (kde písmeno M odkazuje na najvyššiu ligu v stolovej hre Riichi mahjong).
To už neplatí o nasledujúcej Amaryllis. Tá spolu s Dare ga Tameni (čo v zjednodušenom preklade znamená „komu“) ide J-Rockovou cestou a priam sa vyžívajú v tradičných japonských melódiách. Do rozpakov ma však priviedla až Welcome To Valhalla. Nápaditá vec v strednom tempe. Tá by bola určite hitovkou, keby mi melodika nepripomínala orient. Nejak si to s tou Valhallou neviem pospájať.
Druhú polovicu albumu otvára krátka inštrumentálna Wer Ist Faust? Tu sa začínajú plniť všetky tajné priania skalných fanúšikov. Od tohto bodu sa kapela zavrela v hypotetickej krabici a odmieta odtiaľ vyliezť. Všetky postupy a dokonca aj zvuk strašne silno evokujú dávnejšiu, minulú tvorbu.
Aj keď je album nazvaný Evolution, jeho druhá polovica tento názov úplne popiera. Máloktorej kapele sa podarí vrátiť späť a vyplniť priania svojich skalných. Niektoré sa o to márne snažia už roky.
Rýchlik za rýchlikom sa valí a melodika ako keby z oka vypadla klasike. Gitaristi a huslistka sypú jednu neobarokovú stupnicu za druhou a každým tónom dokazujú svoje obrovské muzikantské kvality. Rytmická sekcia je pomerne monotónna, no tradične neomylná. Tomu všetkému vládne obrovský vokál očarujúcej speváčky Fuki, ktorá tentoraz ostala na mikrofóne bez growlujúceho gitaristu Shirena úplne sama.
Spomalenie prichádza až so záverečnou baladou Yume maboroshi (Snová ilúzia), ktorá dáva definitívnu bodku za albumom.
Aj keď názov albumu hovorí jedno, piesne hlásia niečo iné. Čo tým názvom myslela kapela, je teda aj po niekoľkonásobnom posluchu stále záhadou. Osobne mi návrat k priamočiarejšiemu štýlu až tak nevadí. Samozrejme, že sa ozvú fanúšikovia temnejších kompozícií a dajú najavo, že sa cítia ukrátení. Nedá sa však vyhovieť úplne každému.
S istotou viem povedať, že tento album svojho predchodcu nezdolal. Chýba mu odvaha. Dokonca sa mi zdá, že na pomery Unlucky Morpheus je to dosť veselá doska a to aj keby posledný album nebol taký temný náklad. To isté potvrdzujú aj rebríčky hitparád, kde novinka v otváracom týždni nezabodovala až tak veľmi, ako sa čakalo, ale prepadák to rozhodne nie je. V Japonsku za predchodcom zaostáva momentálne iba desať miest.
HODNOTENIE
