V piatok 16. októbra zavítal do Nitry so svojou šou Stratovarius Classics gitarista a skladateľ TIMO TOLKKI. My sme mali možnosť po koncerte sa s ním na chvíľu stretnúť a opýtať sa ho pár otázok. Timo bol veľmi srdečný, milý, otvorený a bezprostredný. Rozprávali sme sa o aktuálnom turné, o jeho autorských počinoch a na konci nám prezradil aj niečo o vzťahoch s členmi kapely Stratovarius.
Ako vznikla myšlienka projektu Stratovarius Classics?
V Južnej Amerike takto hrávam už približne päť rokov. Naposledy som podobný projekt realizoval v Európe asi pred desiatimi rokmi. Tentoraz ma oslovili chlapci z Talianska. Ozvali sa oni mne.
Na tomto turné ste už odohrali dva koncerty a dnešný bol tretí. Aké je to po rokoch opäť hrať tieto skladby naživo v Európe?
Pre mňa je to ako dýchať vzduch. Robím to už asi štyridsať rokov, takže tie skladby sú pre mňa úplne prirodzené. Nie je to nič nové. Dôležité však vždy je, ako na ne reaguje publikum a či sa ľuďom páčia. To dokážem vycítiť. Ako som už povedal, venujem sa tomu naozaj dlho.
Si zatiaľ s týmto turné spokojný?
Áno, naozaj veľmi. Nevedel som celkom, čo môžem od toho očakávať, ale všetky koncerty boli skvelé. Myslím, že so Stratovarius som tu naposledy hral niekedy v roku 2003, takže som si nebol istý, aké to bude dnes večer. O to viac ma potešilo, keď som videl publikum. Ľudia si stále tie skladby pamätajú a poznajú ich.
Ako si pristupoval k výberu piesní pre toto turné?
V podstate ide o výber toho najlepšieho. Premýšľal som len nad tým, čo by ľudia chceli počuť.
Mávaš pri hraní starých skladieb chuť niečo zmeniť na pôvodných aranžmánoch?
Ani nie. V zásade fungujú tak, ako sú. Niekedy však urobím aj niečo, čo sa kapele až tak nepáči. Napríklad zahrám skladbu, ktorú vôbec nečakajú. Mám rád túto nepredvídateľnosť na pódiu. Kapela to však neznáša, pretože nikdy nevie, čo príde.
Ako napríklad dnes skladba L’Italiano?
Presne tak. To vôbec nečakali.
Už niekoľko rokov sa potýkaš s poruchou rovnováhy a pred týmto turné si fanúšikom oznámil, že budeš vystupovať posediačky. Ako si sa s týmto stavom vyrovnával ako hudobník? Je to pre teba náročné?
Je to veľmi ťažké, pretože v metale musí byť všetko dokonalé. Je pre mňa do istej miery ponižujúce, že toto je jediný spôsob, akým môžem koncerty odohrať. Nakoniec som si však povedal, že to jednoducho urobím. Nie je to ľahké, aj preto som to dopredu ľuďom napísal. Keď však môžem sedieť, nemám problém. Tie skladby dokážem hrať zo srdca. Zahral som ich už azda tisíckrát, takže po hudobnej stránke to pre mňa vlastne nie je žiadna výzva.
Napísal si aj veľmi osobné knihy ako Loneliness Of A Thousand Years a Hymn To Life – názov tej druhej sa ani nebudem pokúšať vysloviť vo fínčine. Bolo pre teba náročné takto sa otvoriť a podeliť sa s čitateľmi o svoje skúsenosti?
Vôbec nie. Povedal som si, že budem písať o veciach tak, ako naozaj sú. Ľudia mi potom hovoria, že sa v mojich príbehoch spoznávajú a nachádzajú v nich vlastné skúsenosti. Mnohí mi píšu o svojich depresiách a podobných problémoch. Myslím si, že keď vidia niekoho, ako som ja, a to, čím som si prešiel, môže im to dodať odvahu a nádej. Vlastne všetko, čo robím, je spôsobom, ako vyjadrujem sám seba; či už prostredníctvom hudby, alebo literatúry. V tomto sa pre mňa nič nemení.
Tvoju hudbu vždy charakterizovali výrazné melódie a určitá dávka melanchólie. Odkiaľ pramení táto emocionálna stránka tvojej tvorby?
Určite z detstva. Mal som dosť hrozné detstvo a všetko, čo som vtedy prežíval, som pretavil do hudby. Čo viac k tomu povedať? Všetko sa začalo práve tam.
Na ktorú svoju skladbu si ako autor najviac hrdý, bez ohľadu na to, pre ktorú kapelu si ju napísal alebo aká je populárna?
Možno by som povedal Key To The Universe.
Prečo práve táto?
Pretože má v sebe veľmi silný cit, niečo výnimočné. Ľudia mi píšu, že im pomáha a že ich uzdravuje. Dokonca aj Michael Kiske, ktorý tú skladbu spieva… Jej nahrávanie trvalo tri dni, počas ktorých mal žalúdočné problémy. Keď ju však dokončil, problémy zmizli. Možno je v tej skladbe niečo také, neviem. Ja len píšem piesne. Ale táto možno má aj určitú liečivú schopnosť.
Keby si sa mohol vrátiť v čase a dať svojmu mladšiemu ja jednu radu týkajúcu sa skladania hudby, aká by to bola?
Aby som bol pokojný a bral veci s nadhľadom, pretože všetko bude v poriadku. To by bolo ono.
Vraciaš sa ty sám niekedy k starým albumom Stratovarius?
Ani nie. Väčšinou počúvam klasickú hudbu. Počúvam aj hudbu reiki, ktorá sa spája s liečením a relaxáciou. Vlastné skladby si nepúšťam.
A máš obľúbeného klasického skladateľa?
Mám rád Bacha, Vivaldiho a Beethovena. Skrátka tie veľké mená.
Koncepčné albumy a metalové opery sú dôležitou súčasťou power metalu. Aj ty sám si pracoval na viacerých koncepčných albumoch a hudobných projektoch postavených na príbehoch. Ktorý z príbehov, ktoré si sám vytvoril, je tvoj najobľúbenejší?
Zo svojej tvorby mám rád albumy Elements od Stratovarius. Pokiaľ ide o metalové opery, dnes ich robí prakticky každý. Páči sa mi napríklad to, čo vytvára Toby Sammet. Je to môj dobrý priateľ. Mám však pocit, že mnohí sa snažia na popularite metalových opier iba priživiť, pričom výsledok často ani nestojí za veľa.
Keď už hovoríme o metalových operách, od posledného albumu projektu Avalon uplynulo päť rokov. Plánuješ ďalšiu kapitolu?
Myslím si, že nie. V tejto časti hudobného priemyslu dnes potrebuješ na nahratie albumu veľa peňazí. Musíš dať dokopy príbeh, nahrať všetky skladby a potom ich zmixovať. So Stratovarius sme kedysi míňali na jeden album približne 200 000 eur. Dnes si už niečo také jednoducho nemôžeš dovoliť. Nie sú na to peniaze. Celý hudobný priemysel je teraz hore nohami. Možno je preto lepšie vydávať jednu či dve skladby naraz, napríklad na Spotify alebo iných platformách. Treba sa prispôsobiť dobe a zmeniť spôsob, akým človek funguje.
Počas svojej kariéry si spolupracoval s množstvom rôznych hudobníkov a umelcov. Ktorá spolupráca bola pre teba najprínosnejšia a ktorú si najviac ceníš?
Najviac si asi cením obdobie Stratovarius a spoluprácu s Kotipeltom, ale aj so všetkými ostatnými chlapcami. Boli sme skvelý tím. Každý ďalší album bol väčší a mali sme pocit, že sa neustále posúvame ďalej a rastieme. A som veľmi rád, že dnes môžem povedať, že sme stále priatelia. So všetkými chlapcami.
