Budete sa s Inner Fear báť? (recenzia)

Zdieľať

Tento rok sa v mojom zornom poli, predovšetkým vďaka umelkyni Snovonne, z čista jasna objavila koreňmi brnianska metalová formácia INNER FEAR. Extreme symphonic/gothicmetalový projekt vznikol už v roku 1997 a odvtedy sa na scéne sem-tam znenazdajky objaví s novým počinom. Personálne obsadenie sa okolo gitaristu, ktorý si hovorí Khopec, a bubeníka Marthusa (ktorého poznáme aj z kapiel Cradle Of Filth, Titanic a Lunatic Gods) popri posledných nahrávkach dosť mení. No keď si, s prihliadnutím na najnovšiu nahrávku, k týmto dvom persónam českej metalovej scény prirátate ešte basáka Krustyho (Forgotten Silence, ex-Sax) a vokalistu Tomáša „Chymusa“ Hanzla (Pačess), začne sa črtať ozaj zaujímavá partička. Pridajte melodické vokály v podaní našej famóznej Snovonne Drake (Snovonne, The Designs) a gitarové sóla v réžii Mikea Weada (King Diamond) a máte na svete unikátnu superkapelu.

V tejto zostave Inner Fear vydali najnovší, v poradí piaty dlhohrajúci album Cäzilia. CD vyšlo 24. júna u Black Barn Music a obsahuje dvanásť skladieb. Okrem kratších inštrumentálnych predelov trvajú jednotlivé piesne od päť a pol po osem a pol minúty, takže celkový hrací čas tohto veľdiela je hodina a desať minút. Je to na jeden album celkom dosť, ale jeho príbeh je veľmi pútavý, takže má potenciál do seba vtiahnuť poslucháča veľmi hlboko.

Áno, príbeh. Ide o koncepčné dielo a navyše čerpá zo skutočných a poriadne temných udalostí. Inšpiráciou pre album Cäzilia sa stala šesťnásobná vražda na bavorskej farme v roku 1922, ktorá nikdy nebola objasnená a napriek mnohým podozrivým nebol páchateľ potrestaný. Obete mali od 2 do 72 rokov. Dve z nich – iba sedemročné dievčatko a jej babka – sa volali Cäzilia. Už na tomto mieste musím vyzdvihnúť autora textov. Príbeh do nich zasadil ozaj majstrovsky a prelínanie growlu, spevu a naratívov dodáva nahrávke na ešte väčšej epickosti.

Album otvára intro s rozprávkovým názvom Once Upon A Time. Avšak disharmonická muzika sprevádzajúca zborové spevy a organový zvuk naznačuje, že o rozprávku, veru, nepôjde. V ďalších skladbách sa prelínajú energické pasáže s rýchlymi, ale nesmierne nápaditými bicími (takmer pochodová pasáž v The Voices je ozaj vydarená) a pomalšie časti, v ktorých sú často bicie vynechané. Napätie sa strieda s uvoľnenejšou harmóniou. Veľmi veľa majú na svedomí vokalisti. Mužský growl sa raz so ženským melodickým vokálom striedajú, inokedy napredujú spoločne. Čo sa týka frázovania, raz sa jeden v druhom zrkadlí, inokedy sa úplne rozchádzajú. V The Bodies sa dokonca krásny melodický spev rozlieva úplne nezávisle od rýchleho rytmu bicích. Okrem toho tu nájdete veľmi veľa hovorených či šepkaných textov, čo dokáže v tejto muzike atmosféru neuveriteľne vygradovať. Napríklad v The Night, v závere The Voices či v A Man In The Forest, kde naratív podfarbuje zvuk elektrického piana.

Veľmi sa mi páči, že autori nenechali nič na náhodu a každú jednu skladbu prešpekulovali do posledného detailu. Imponuje množstvo a kvalita použitých klávesových zvukov. Je počuť, že Marthus nie je len fenomenálny bubeník, ale aj talentovaný klávesák a komponista. Staccatové sláky v The Night mi vyrazili dych. Sláčiky, ktoré melodicky podporia gitarové sólo v The Voices, boli tiež výbornou voľbou. Zvuk detského xylofónu v úvode piesne Maria vzhľadom na tému albumu podčiarkuje hororovú atmosféru. Elektronický zvuk zas neskôr skvele kontruje gitarovému riffu. Páči sa mi aj ako v tejto skladbe udržiavajú klávesy náznak melodiky, aj keď ostatné nástroje demonštrujú svoju surovosť.

Symbióza funguje aj naopak. Napríklad v The Bodies je klavírny part a v The End zas príjemný klávesový pad šikovne podporený rytmickými gitarami. V niektorých skladbách je zas do tvrdej muziky zakomponovaná gitara s čistým zvukom. Najvýraznejšia je asi v The Farm. O majstrovských gitarových sólach ani nehovorím. Vyzdvihnem azda aspoň tie v The Farm, MariaThe End.

Hodina s Inner Fear a ich novinkou Cäzilia ubehne ako voda. Keď sa človek odpúta od reality a nechá sa strhnúť nahrávkou, často nevie posúdiť, či mu zimomriavky naskakujú z temného príbehu, z dokonale prepracovanej muziky alebo z výkonu vokalistov – hlavne z hlasového prejavu nežnejšej z nich. Výkony Snovonne a Marthusa (ako za bicími, tak aj za klávesmi) sú miestami nadľudské. Toto koncepčné dielo u mňa prekonalo všetky metalové opery, na ktorých som odchovaný a všetky koncepčné diela, ktoré som si doposiaľ mohol vypočuť. Ponurý príbeh dokonale obsiahnutý v textoch a atmosfére hudby sa dostane pod kožu a napriek minutáži som mal ihneď chuť otočiť CD ešte raz. Nahrávke, ktorá kombinuje takéto kompozičné umenie a personálne obsadenie, jednoducho nemám čo vytknúť.

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Tak to musíme zapiť!

→Klikni a ideme
spolu na pivo←