Po troch rokoch od posledného albumu prenasledovaného megalomanským turné sa opäť hlási o slovo metalovo-rocková AVANTASIA. Tobias Sammet znova povedal, že to bude najlepší album a rovnako ako predtým si znova zavolal plejádu spevákov a hudobníkov. To všetko len preto, aby očaril poslucháča a dodal jeho ušiam tak potrebný a blahodárny odvar power metalu a hard rocku. Je tu A Paranormal Evening With The Moonflower Society.
Po úvodnom čisle Welcome To The Shadows, ktoré obsahuje všetky poznávacie znaky Tobiasovho rukopisu, som ostal rozčarovaný. Refrén je síce košatý a nadýchaný, ale nejako si ani na tretíkrát neviem zapamätať melódiu. Úvod do druhého dejstva príbehu, ktorý sa začal na Moonglow, ma vôbec neoslovil.
Nasledujúca The Wicked Rule The Night je však presným opakom. Agresívna skladba s Ralfom Scheepersom za mikrofónom. Jeho hlas je ako supersonická strela. Ten chlap by mal mať na svoj vokál zbrojný pas. Scale Of Justice z The Wicked Symphony sa prekonať nepodarilo len o nostalgický chlp.
Kill The Pain Away by istotne slúžila ako filler. Vďaka fenomenálnej Floor Jansen, ktorá aj z piesku postaví snehuliaka, je táto skladba zážitkom. Bez akéhokoľvek porovnávania hlasových kvalít tu Tobi ťahá za kratší povraz. Floor využila šancu a ukradla si pozornosť pre seba. To isté sa prakticky udeje v náladovej Misplaced Among The Angels.
Ešte pred tým však zaznie The Inmost Light. Tu sa dá s istotou tvrdiť, že Michael Kiske to opäť raz zaklincoval. Jeho hlas je etalónom powermetalového vokálu. Tu ani nie je o čom ďalej diskutovať. Povinná jazda v podobe powermetalovej rýchlovky úspešne zvládnutá.
Vyzdvihnúť je treba určite popri titulnej skladbe aj Paper Plane. Hlavne v tej druhej dominuje rýchlo zapamätateľný refrén a nielen to. Utešené, melodické a atmosférické pasáže prebíjajú ten pocit, že toto tu už raz bolo. To je presne to, čo zvyšok albumu už nedokáže.
Viacero momentov budí dojem, že nosné melódie sú recyklované a ani výmena speváka tento jav nezvláda prekryť. Presne ako pri úvodnej piesni, tak aj pri ostatných mám pocit, že som to už raz počul a znelo to oveľa lepšie. Niekde viac a inde zas menej. Toto déjà vu však ťahá celú snahu smerom dole.
Dlhokánska Arabesque, ktorá uzatvára album, sa na úvod „nečakane“ pochváli škótskymi gajdami. Netreba však robiť paniku. Všetko sa rozbehne úplne iným smerom a hromové koncertné chorály prebíjané Kiskeho vokálom v temnejšom tóne tak trochu paradoxne pôsobia sviežo.
Kabaretnejšia atmosféra tejto nahrávke naozaj pristane. Samozrejme, tu sa bavíme o smotánke a hudobníkoch z prvej ligy, takže o výkonoch si pochybovať nedovolím. Drahá produkcia a zvuk sú už dlhé roky zárukou kvalitnej nahrávky. Album šľape ako hodinky. Všetko je do milimetra nadávkované a pritom to pôsobí vzdušne a dynamicky.
Novinka bodovala v otváracom týždni na skvelom treťom mieste v domácej nemeckej hitparáde. Hoci si oproti predchodcovi pohoršila o dve miesta, predsa len túto platňu nesprevádzalo až také masívne promo, aké obvykle Avantasia má.
Nakoniec ešte predsa len jeden osobný postreh. Tobias je skvelý, talentovaný skladateľ a fantastický spevák, ale niekedy jeho nahrávky trpia jeho vlastnou prítomnosťou. Človek by rátal s tým, že mu časom dôjde, že nie každý refrén mu sedí a miestami to znie skôr ako trápenie. Na druhej strane rešpektujem, že je to jeho projekt a môže si robiť, čo chce.
Nový album obsahuje silné momenty, ale aj trochu prepálené. To by sa dalo povedať, samozrejme, o viacerých počinoch Avantasie, ale tu mi chýba to špeciálne korenie. To, čo by spravilo túto dosku výnimočnou.
HODNOTENIE