Ako dopadol multižánrový experiment Korpiklaani? (recenzia)

Zdieľať

Niektoré skupiny neustále niečo menia. Iné naopak zostávajú väčšinu kariéry či rovno celú verní mantinelom, ktoré si určia na začiatku. Avšak, aj u takýchto zostáv často dochádza ku zmenám členov a s novou krvou obvykle prichádza nový impulz do tvorby. Toto sa teraz stalo u fínskej folkmetalovej klasiky KORPIKLAANI. Ale ktovie, či len kvôli novému bubeníkovi.

Až doteraz bola táto banda čisto folkmetalovou záležitosťou (ak teda berieme do úvahy roky, odkedy sú Korpiklaani a nie Shamani Duo), avšak pri aktuálnej novinke Jylhä prvýkrát došlo ku zmene a urobili ju multižánrovú. Okrem typického zvuku Korpiklaani tu teda počuť napríklad stopy power metalu, reagge, ska a thrash metalu. A keďže množstvo žánrov sa v niektorých prvkoch kryje, možno tam vaše citlivé uši zachytia aj čosi ďalšie.

Niektoré skladby síce nesú stopy experimentovania, iné sú však rýdzo typické korpiklaanovské. Väčšina je veselá, hravá a s chytľavými refrénmi – pokiaľ si teda pri speve nezlámete jazyk, lebo, ako vždy, sú v ich rodnej fínčine.

Počas trvania niečo vyše hodiny vás trinásť skladieb prevedie veselosťou, ale aj smutnejšími, pochmúrnejšími fázami či drsnými momentmi, pri ktorých budete mať pocit, že ani nepočúvate Korpiklaani. Tie energickejšie, obzvlášť s prímesou reagge, miestami pripomínajú až ľudové piesne, čo je ostatne aj typický prvok tvorby kapely vzhľadom k tomu, akými tematickými okruhmi sa v skladbách zvyčajne zaoberajú.

Korpiklaani 2020

Napriek tomu, že žánrové experimentovanie súvisiace hlavne s rýchlym, silno powermetalovým štýlom bubnovania nového bubeníka Samuliho Mikkonena zakomponovali do svojej tvorby výborne a opäť sa posunuli v kvalite o niečo ďalej, mohli sa s tým ešte viac vyhrať. Viaceré piesne do veľkej miery znejú rytmicky na jedno kopyto. A vnímate to, aj keď nemáte dané piesne prehraté bezprostredne za sebou, ale sú medzi nimi predely tvorené žánrovo odlišnými vecami. Čo im však veľmi kvitujem, dokázali, že folk metal a reagge je ideálne sa k sebe hodiaca kombinácia.

Zmenou v hudobnej rovine boli aj na mnohých miestach výrazne iné gitarové riffy než používajú zvyčajne. Táto zmena je veľmi citeľná napríklad pri skladbe Miero, ktorá začína gitarovým sólom skôr sa hodiacim do old school thrash metalu. Zaujímavé je aj to, že pokiaľ v skladbe, a netýka sa to len Miera, počuť v popredí výraznejšie bicie a gitaru, potom harmonika a husle ustupujú do úzadia a neprerážajú dopredu ako inokedy. Aj podľa tohto znaku viete rozoznať, kde došlo k výraznejšiemu experimentovaniu.

Okrem týchto prvkov ma zaujali momenty, kedy niektoré skladby naberali nábeh na podstatne tvrdšie žánrové mixy. K tým mi už kde-tu chýbalo len to, aby Jonne začal growlovať či screamovať.

Jylhä je po hudobnej stránke tak výrazne iný album od ostatnej tvorby Korpiklaani, že už pri úvodných tónoch niektorých skladieb som miestami nadobúdala pocit, akoby ani nepočúvam ich. A nebolo to len kvôli bicím. Napríklad záverečná pieseň albumu Juuret začína drsným gitarovým sólom úplne atypickým pre Caneho, čo bolo rovnako šokujúce ako drsné pasáže Jonneho spevu.

Novým prvkom je však venovaná približne polovica albumu a tá druhá je ovenčená klasickým puncom Korpiklaani. Tematicky zostali pri svojej klasike ,,vyrozprávania“ príbehov z ich kultúry či využívaní prírodných prvkov. A keďže nie všetky sú veselé, preto tu narazíte aj na skladby takmer až baladového charakteru.

Ak máte teda chuť na trochu experimentovania v podaní Korpiklaani, určite siahnite po tejto ich novinke. Jednoznačne stojí za vypočutie a nesklame vás ani pokiaľ ste ich zarytým fanúšikom.

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Tak to musíme zapiť!

→Klikni a ideme
spolu na pivo←