Vytrhli sa klasici progu Nektar novým albumom zo zabudnutia? (recenzia)

Zdieľať

Pre mnohých rockových fanúšikov zosobňuje zvuk progresívneho rocku trojica Yes, Genesis a Pink Flyod. NEKTAR je jednou z mnohých žánrových kapiel, ktorá v sedemdesiatych rokoch ponúkala svoju vlastnú verziu progu, našla si svojich fanúšikov medzi fajnšmekrami, ale nikdy sa nestala tak masovo populárnou ako zmienená trojica hudobných gigantov. Britská kapela sa začiatkom ôsmej dekády síce rozpadla, ale od roku 2000 funguje s menšími pauzami na nádych a výdych až do súčasnosti.

Aktuálny album Other Side sa stal výnimočným tým, že ide o prvé dielo bez zosnulého zakladajúceho člena, gitaristu a speváka Roya Albrightona. Vlajku Nektaru hrdo držia dvaja jej pôvodní členovia, svieži sedemdesiatnici Ron Howden (bicie) a Derek „Mo“ Moore (basa), ktorí sa obklopili o generáciu mladšími hudobníkmi ctiacimi dedičstvo klasického progu. Obstojí novinka v kontexte klasických diel kapely ako A Tab In The Ocean či Journey To Centre Of The Eye?

Potešujúcou správou pre milovníkov progresívneho rocku je, že novinka reinkarnovaných Nektar znie ako zabudnutá nahrávka z klasickej éry kapely pred jej rozpadom. Na Other Side spokojný poslucháč nájde dlhé inštrumentálne plochy, nekonečné vrstvy organov, moogov a čo ja viem akých syntetizátorov, snový vokál a nádherné klenuté melódie a lá The Beatles. A nesmiem zabudnúť na čarokrásne pobublavajúcu basu, ktorá sa monumentálne rozlieha naprieč piesňami. Dajte si na slúchadlá alebo si pustite z poriadnej aparatúry Drifting a pochopíte, čo tým myslím.

Ako vraví staré indiánske múdro, nie je náročné nájsť niekoho, kto ti zahrá dlhé sólo na gitare. Zložiť dobrý song je to pravé umenie. A to sa vysmiatym progovým dôchodcom podarilo. Už zmienená pieseň Drifting je vydarený snový psychedelický kúsok s tonami staromilských klávesov, sól a dumiek nad bytím či vplyvu hašišu na stav mysle. Za vrchol albumu môžeme označiť sedemnásťminútovú progovú beštiu Love Is/Other Side, ktorá sa nesie na vlnách silnej a chytľavej melódie a retro progového pidlikania. Čistý orgazmus pre všetkých milovníkov dlhých piesní.

Zahanbiť sa nenechá ani úvodný heavy progový otvárak I Am On Fire, ktorý nakopne dosku sviežim štýlom. Ale nečakajte žiadne AC/DC. Miestami znie až „párplovsky“ nikdy nevydaná pieseň Devil’s Door vďaka výraznému organu, ktorá dokonca obsahuje nasamplovaný úvod so spevom a gitarou Albrightona. Milé gesto. Prepracované staré demo Skywriter zase zaujme beatlesovským refrénom a citlivou blackmoreovskou gitarovou hrou Rychea Chlanda. Druhá polovica albumu už nie je tak výrazná, ale v podaní skúsených matadorov nejde o žiaden prepadák či spadnutie reťaze. Silný dojem z autentického hudobného zážitku prevláda.

Na záver si pochvalu zaslúži kvalitný mix, ktorý znie úžasne na kvalitnejšej aparatúre. Organická produkcia vonia po časoch dávnych. Rovnako sa vydaril obal albumu, ktorý sa nesie v duchu najlepšej tradície surrealistických umeleckých obalov progových kapiel sedemdesiatych rokov.

Britskí progoví nestori Nektar nahrali na záver kariéry album, ktorý obstojí v konkurencii klasických diel kapely bez straty cti. Veľmi príjemné prekvapenie a jeden z najlepších albumov roku 2020.    

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

PÁČIL SA TI ČLÁNOK?

Podpor nás na Patreone, aby sme ti mohli prinášať stále viac kvalitného čítania.
A dostaneš za to aj odmenu!

→Klikni sem←