Prečo je nový Ramchat iný? (recenzia)

Zdieľať

Obľúbená martinská metalová formácia RAMCHAT vydala tento mesiac svoj tretí dlhohrajúci štúdiový počin Znelo lesom. Pokiaľ do diskografie ich štúdioviek počítate aj kompiláciu mini albumov BesKarpaty, tak, samozrejme, štvrtý. Toto dielo vydali na CD v jewelcase aj digipak verzii a tiež na vinyloch. Nechýba ani digitálna verzia. To, čo však ocenili najmä zberatelia, sú dva single prislúchajúce k novému albumu. Dávnejšie vydaný Jastrab je už síce beznádejne vypredaný, ale ak sa poponáhľate, Lož a žlč na sedmičkovom vinyle môže byť ešte stále váš.

Novinka z dielne kapely Ramchat je krásnym príkladom toho, že by človek nemal staviť len na prvý dojem. Keď vám do uší udrú prvé tóny úvodnej V čase popadaje, budete mať pocit, že kapela oproti predošlým nahrávkam akosi pritvrdila. Skladba je surovejšia a naliehavejšia, než si pamätám. Ešte aj pri nasledujúcej Ľadová pláň vo mne pretrvával pocit, že tento album bude podstatne blackmetalovejší.

Kapela si síce zachovala dobrý zvyk pútavo prerývať growl pasážami s naráciou, ale je ich čoraz menej. Okrem spomínaných dvoch piesní sa ešte rozprávač mihne v záverečnom vyše sedemminútovom opuse Bogyňa a tiež v skladbe Spanšteli sme. Ubudlo aj melodických vokálov. Ženský hlas zaznie v pozadí piesní JastrabSpanšteli sme a kratučké sólo si užije v spomínanej Bogyňa, ktorá je ako jediná obohatená aj o klavírny zvuk. No aj napriek všetkému vymenovanému, Znelo lesom neapeluje na najsurovejšiu nahrávku Ramchatu. A hneď si prezradíme prečo.

Surovosť ako pojem ostáva kapele cudzia. Je až neuveriteľné, ako kapela tohto druhu (teda kapela hrajúca black metal, extrémny metal alebo akokoľvek to už chcete nazvať) dokáže pracovať s emóciami. Či už cez vydarené riffy piesní Lož a žlčJastrab, pútavý rytmus v Spanšteli sme, široký a naliehavý refrén piesne Cesta, alebo cez harmonické postupy, kde treba spomenúť hlavne gitarový úvod piesne Bogyňa.

Niektoré zo spomenutých skladieb plynú vo veľmi miernom tempe, vďaka ktorému dýchajú priam doommetalovou tajomnosťou. Ale schválne som vynechal dve, ktoré svojou emočnosťou o čosi vyčnievajú.  

Prvá z nich je Neodpúšťam! s tajomným melodickým úvodom a miernym tempom. Keď sa do tejto piesne započúvate, musíte pocítiť, ako je pretkaná smútkom. Smútkom a ľútosťou. Podobne ako Matka ZEM, kde sa ale tieto emócie rinú na povrch predovšetkým cez text. Ten je v tejto piesni najvydarenejší z celého albumu. Navyše musím na tomto mieste pripomenúť, že Walkimu je zreteľne rozumieť každé jedno slovo a to si u growlujúcich spevákov vždy vážim.

Pri viacerých skladbách z predošlých nahrávok som cítil Hiraxov rukopis v takej miere, že som stále určité piesne porovnával s tvorbou Lunatic Gods a hlavne s ich albumom Vlnobytie. Ale tentoraz to neprišlo. Ani pri jedinej skladbe. Ani na okamih. Ako fanúšik síce stále viem v tejto muzike identifikovať nezameniteľné Hiraxove gitarové postupy, ale nikam už pri nich myšlienkami neodbočujem. Nikam inam ma to neťahá.

Aj napriek tomu, že mi na novinke Znelo lesom chýba aspoň pár folkových elementov v hudbe, mám pocit, že toto je zvuk Ramchatu. Kapela urobila ďalší veľký krok vpred. Ich hudba sa síce oproti predošlým albumom o čosi zmenila, ale stále je postavená na silnej emócii. Stále v nej identifikujete Ramchat. A hlavne Ramchat stále jednoducho rozoznáte od iných kapiel.

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

PÁČIL SA TI ČLÁNOK?

Podpor nás na Patreone, aby sme ti mohli prinášať stále viac kvalitného čítania.
A dostaneš za to aj odmenu!

→Klikni sem←