V nitrianskom Hideparku sa v sobotu poriadne lomozilo

Zdieľať

Neviem ako vy, ale my sme neboli na koncerte od februára a už sme mali celkom absťáky. Keď si človek zvykne na časté vystrájanie pri živej hudbe, potom mu to chýba. Aspoň čiastočné uvoľnenie opatrní ohľadom podujatí vyhnalo aj nás na jednu z ponúkaných akcií. V sobotu 18. júla sme zakotvili na LOMOZE v nitrianskom Hideparku.

Zabaviť ste sa tu mohli prísť v príjemnom prostredí pod holým nebom, takpovediac v rodinnej atmosfére. Samozrejme, všetko prebiehalo podľa stanovených pravidiel. Hneď pri vstupe na vás čakala dezinfekcia rúk a odmeranie teploty. No a ďalej vás už privítal nielen stánok s dosť bohatým výberom piva či s výbornými limonádami, ale aj stánok s občerstvením v podobe vegánskeho guláša alebo vegánskeho burgera.

Akciu otvorila okolo ôsmej alternatívno-rocková banda OTRAS z Čadce. Názvy aj texty pesničiek týchto pánov navádzali na poriadny punk, keďže sa medzi nimi objavili mená ako Bota či Popolnica, ktorú od nich vraj dokonca prevzali aj Chiki Liki Tu-a, ako nás poučil spevák zostavy Peter Varso.

Lenže ono to pri názvoch končilo. Tie sa totiž vôbec nehodili k tomu, čo v konečnom dôsledku od skupiny odznelo, hoci prevedenie sa tiež miestami ponášalo na poriadny punk a možno to bolo len mojimi ušami, ale minimálne jedna skladba mi pripadala takmer až popová. Napokon to ani nemuselo byť až také nepravdivé, keďže v alternatíve nájdete naozaj prvky snáď všetkého.

Celkovo však musím priznať, že ma táto zostava nijako extra nezaujala. Ich vystúpenie bolo statické, pred každou skladbou bolo niečo povedané o tej nasledujúcej, ale spevák to podával takým spôsobom, až to pôsobilo, akoby sa sám nudil alebo prišiel do Nitry zahrať za trest. Okrem toho takmer všetky skladby mi pripadali hrané v rovnakej tónine, na zhodnej hranici a línii, ktorá pôsobila príliš fádne, monotónne. Možno keby sa do toho trochu opreli a naozaj nepôsobili, akoby sa im tam ani nechcelo hrať, potom by všetko bolo oveľa lepšie. Alebo by mohli presedlať na punk, to by im išlo. Ako punk by som totiž túto skupinu vedela prijať na fajn úrovni garážovej kapely.

Po nich sa na malé pódium vytvorené z veľkého plechového kontajnera postavila trojica MY O VLKOCH. A hoci prvá skupina iba pripomínala punk, toto už naozaj boli punkáči. Chalani sa dostali na rad krátko pred deviatou a poriadne to rozbalili, čoho dôkazom bol aj fakt, že dokázali pritiahnuť pod pódium o niečo viac ľudí ako štartovacia zostava.

Hlas hlavného vokalistu mi pri niektorých skladbách v určitých polohách neskutočne pripomínal Borisa z Catastrofy. No to zrejme bolo len mojimi ušiskami. Okrem toho, že pokiaľ nespievali a nehrali, tak pri pauzách sprevádzaných rozprávaním ich nebolo poriadne počuť, išlo o solídny punk, pri ktorom si nepochybne prišiel na svoje každý prítomný milovník tohto hudobného žánru.

S nadchádzajúcou kapelou sa však poriadne pritvrdilo. To sa totiž na pódiu začali chystať Liptáci ATARAXIA. Akurát ich však sprevádzali prvé najväčšie problémy so zvukom, ktoré vystrkovali rožky už skôr, no nie až v takej miere ako pri týchto chalanoch. Hodnú chvíľu trvalo, kým sa dostali do takého štádia, že konečne mohli začať hrať. Lenže aj počas setu ešte dolaďovali nejaké detaily.

No i napriek týmto trablom skupina podala skvelý výkon. A keďže boli prví, ktorí hrali poriadne po zotmení, už používali i hmlu a hru s farebnými svetlami. Chalani zo seba dali von všetko ako vždy. Ich vystúpenie bolo živelné, spevák Gabi sa zase ani na chvíľu nezastavil a neustále poskakoval hore-dolu po pódiu ako na pružinkách.

Štvorica Nitre servírovala nekompromisný hardcore grind so skladbami ako Cesta zatratenia, Možnosť voľby (ktorá je antifašistická, čo spevák zdôraznil aj tým, že povedal, aby sme sa nikdy nedali na stranu zelených), Virtuálny raj, Obžerstvo či Čierny dážď, ktorým všetkých prítomných isto potešili. Pretože, ako sme sa dozvedeli, v Hideparku ešte nikdy doteraz nehralo nič takéto tvrdé. Ale raz sa museli prelomiť ľady, no nie? A bolo fajn, že sa tak stalo práve s touto skvelou ružomberskou mlátičkou.

Zvukové problémy, ktoré vyvrcholili u Ataraxie, o niečo navýšili časový posun line-upu. Preto sa crustoví DISTAX postavili na pódium namiesto o 22:30 až tesne po dvadsiatej tretej hodine. A ešte aj im kde-tu zablbol mikrofón, takže technika hnevala ďalej.

Napriek tomu jedna dáma a štyria páni nikomu nedali vydýchnuť. Plynule nadviazali v besnení tam, kde Ataraxia skončila. Rovnako servírovali nekompromisné tvrďárne, čo uši väčšiny prítomných veľmi ocenili. Zo skladieb od tejto bandy odzneli napríklad Raj, Eurofa, Saboteurs, Living At The Expanses Of Others a ďalšie.

Predposlednou zostavou večera boli grindcoreoví HUMAN HUMUS. Pre nás boli však poslednou, keďže kvôli pokročilému času a faktu, že nás ešte čakal presun domov, sme sa rozhodli vypustiť záverečnú skupinu THE PUBLIC. Snáď nám odpustia.

Títo grindcoreáci sa dostali k slovu tesne po polnoci a opäť skvelo nadviazali na tvrdú šnúru nastolenú predchádzajúcimi dvomi skupinami. Dalo by sa povedať, že snáď boli živým prevedením vlastného názvu. Ale v dobrom zmysle slova.

Je však škoda, že na akcii vzhľadom na veľkosť areálu bolo relatívne málo ľudí. Na druhej strane, udržalo sa to v takej rodinnej atmosfére. Odhliadnuc od problémov so zvukom, ktoré viseli vo vzduchu nad každou kapelou ako Damoklov meč a kde-tu ich ostrie tejto zbrane i zasiahlo, išlo vcelku o vydarenú záležitosť.

Komentujte

PÁČIL SA TI ČLÁNOK?

Podpor nás na Patreone, aby sme ti mohli prinášať stále viac kvalitného čítania.
A dostaneš za to aj odmenu!

→Klikni sem←