Máj bol z pohľadu noviniek známych kapiel v melodickom rangu prekvapujúco slabý, preto sme v tohtomesačnej časti cyklu minirecenzií museli siahnuť aj po menej tradičných žánroch, kde bolo toho na počúvanie o niečo viac. Napokon sa čo-to urodilo, no niektoré ovocie bolo riadne kyslé.
Horúcim kandidátom na nepísaného kráľa prúserov všetkých druhov je bez pochýb Wes Scantlin. Spevák kedysi ikonických PUDDLE OF MUDD, jednej z tých lepších partií post-grungeového boomu zo začiatku storočia, sa na stredne staré kolená konečne vykašľal na drogy a alkohol a vrátil sa k písaniu hudby. Tretí album za posledných šesť rokov, ale ešte len siedmy v dlhej kariére kapely, dostal názov Kiss The Machine.
Život bez návykových látok má zjavne pozitívny vplyv na Wesovu kreativitu, pretože novinka znie v porovnaní s predošlými dvomi albumami prekvapivo sviežo. Piesňam nechýbajú chytľavé nápady (Beautimous), rafinované produkčné nuansy (Back Against The Wall) ani notná dávka seattleskej nostalgie (Everything). Scantlinove hlasivky sú, žiaľ, nenávratne v ťahu, ale s tým málom, ktorým disponuje, narába zručne.
Puddle Of Mudd zjavne nepovedali posledné slovo. Ešte pred piatimi rokmi by na nich nikto nestavil ani deravý groš, na čom sa zas tak veľa s novinkou asi nezmení, ale to húževnaté a zatiaľ úspešné škriabanie sa z dna je navýsosť sympatické.
Na vrchole sú, usudzujúc podľa počtu mesačných poslucháčov na Spotify, Angličania SLEEP TOKEN a ja akosi nerozumiem prečo. Dosť pravdepodobne jedna z najväčších rockových kapiel súčasnosti do značnej miery ťaží zo svojho záhadného imidžu. Na koncertoch medzi skladbami nerozprávajú, ich identitu nikto nepozná a neposkytujú rozhovory. Hudobne balansujú na hranici moderného progu a lá The Contortionist, djentu a elektroniky, ale aj indie popu. Ak vám to znie ako nefunkčný mačkopes, tak máte aj nemáte pravdu.
Netuším, nakoľko je aktuálny album Even In Arcadia reprezentatívny pre celkovú tvorbu, no mne to príde viac ako produkčné cvičenie než cieľavedomo skladaná hudba. Skladby sú výhradne v pomalom tempe, snažia sa navodiť snovú atmosféru, čo sa raz darí, raz nie. Neprimerane vysoký podiel majú nevkusné elektronické beaty, ktoré zabíjajú do zeme aj to málo zaujímavého, čo sa v hudbe deje.
Spevák, známy len ako Vessel, má príjemný civilný prejav, ale nesmierne iritujúcu výslovnosť a lá horúci zemiak v ústach, čo je vzhľadom na jeho pôvod (Londýn) dosť zvláštne. Ťažko vyberať nejaké vrcholy, všetko sa to akosi zlieva dokopy. Krehký spev na pozadí naťukaných bicích v slohách, výrazný a miestami výborný refrén (napr. piata Caramel) sú typické pre skoro každý song a v nejednom sa odnikiaľ privalí až smiešne tvrdý djentový breakdown (napr. Look To Windward). Toto rozhodne nie je pre mňa.
Jedni z mála zástupcov ako-tak melodického metalu, ktorí vydali nový album v máji, sú nemecké gothicmetalové legendy CREMATORY. Tri roky po poslednom záseku Inglorious Darkness sa kvintent na čele s nezameniteľným Felixom Stassom vracajú s neuveriteľným sedemnástym albumom Destination a tu by sa recenzia mohla skončiť. Česi majú príslovie Ševče, drž se svého kopyta a ak sa ho niekto až urputne drží, sú to Crematory. Ale môže im to mať niekto za zlé?
Nemci sú zárukou toho, že dostanete presne to, čo očakávate a o nič viac, ale ani o nič menej. Na chytľavých refrénoch postavené jednoduché kompozície robené podľa nemennej šablóny fungujú aj na milióntykrát. Felix chroptí ako o život, jeho partnerka Katrin ho dopĺňa veľmi vkusnými, miestami až nebeskými klávesovými plochami – The Future Is A Lonely Place ich má famózne – a istí to nekomplikovaná, no spoľahlivá rytmická sekcia.
Nejaké výčitky ale treba spomenúť. Prvou je nepodarený zvuk bicích, ktoré sú často prehlušené klávesmi a vokálmi (tým trpí hlavne úvodná titulka) a druhou úplne zbytočná coververzia hitu My Girlfriend’s Girlfriend od kultových Type O Negative. Felixov growl úplne pochováva erotickú atmosféru originálu a celkové prevedenie nepridáva nič nové.
Melodické suchoty ma prinútili vypočuť si aj nových BEHEMOTH, za bežných okolností žánrovo mne absolútne vzdialených. Plus, neuveriteľne infantilný názov novinky The Shit Ov God robil všetko preto, aby ma od toho odradil (sorry, Schnaps!). Ale to čitateľa nezaujíma, takže hor‘ sa do toho a, čuduj sa svete, ono to vôbec nie je zlé!
Platňa zvukovo balansuje na delikátnej hranici medzi vyleštenosťou a špinou, ktorú si black/death vyžaduje, atmosféra je hustá ako na Jupiteri a Nergalov skvelý zrozumiteľný vokál neúnavne deklamuje svoju nehynúcu lásku k cirkevným inštitúciám a náboženstvu. Zatiaľ ma najviac baví veľmi oldschoolovo poňatá Lvciferaeon so speedovým úvodom a magicky jednoduchým tremolovým riffom. Príjemná dĺžka albumu, neprekračujúca 38 minút, neponúka možnosť nudiť sa, ale treba spravodlivo povedať, že Behemoth nám na to ani nedávajú dôvod.
Po vlažne prijatých I Loved You At Your Darkest a Opvs Contra Natvram prichádzajú s niečím, čo starých fanúšikov rozhodne nenaserie a má veľmi slušný potenciál prilákať nových. Je to bezchybne zahraný, starostlivo skomponovaný a s hrdosťou michelinského šéfkuchára naservírovaný kusisko zhudobnenej temnoty. A ja, napriek počiatočnému skepticizmu, to žeriem a ešte aj na sedláka vylížem tanier.
