Čím kratší mesiac, tým väčšie rockové a metalové hody. Minimálne pre tohtoročný február to platí mierou vrchovatou. Na svoje si museli prísť fanúšikovia asi každého možného aj nemožného žánru, my sme sa tento mesiac pristavili pri týchto štyroch intenzívne očakávaných novinkách.
Najväčšiu bombu odpálili ešte pred vydaním giganti prog metalu DREAM THEATER, ktorí sa po trinástich rokoch opäť pobratali so zakladajúcim členom, bubeníckou legendou Mikeom Portnoyom. Necelé dva roky spoločnej práce vyústili do novinky Parasomnia, albumu, ktorý náladou vôbec nekorešponduje s radostnou atmosférou vo vnútri kapely. Materiál na čerstvej platni je veľmi temný, a to ako hudobne, tak textovo. Niečo podobné vydali naposledy snáď pred 22 rokmi, keď vyšiel drsný Train Of Thought.
Vyriešme si najprv slona v miestnosti; áno, Portnoyov návrat jednoznačne mal zmysel, počuť to v každom údere, jeho charakteristický groove je niečo úplne iné ako profesorská a prísne technická hra jeho predchodcu Manginiho. Poteší výborný refrén v singlovej Night Terror, rock n‘ rollová medzihra v nasledujúcej A Broken Man aj prekrásna balada Bend The Clock s neskutočne emotívnym Petrucciho sólom v závere, ktoré by bolo viac gilmourovské iba vtedy, ak by ho hral Gilmour.
Ďalším príjemným prekvapením je upozadenie Rudessových klávesov na úkor gitár s grandióznym zvukom, zdôrazňujúc tak metalovú podstatu kapely (vrchol v tomto ohľade je refrén Midnight Messiah). LaBrie je vokálne v maximálnej pohode, takže ako starí, tak aj novší priaznivci jednoducho musia byť spokojní. Akurát tá dvadsaťminútová obluda The Shadow Man Incident mohla ostať v zásuvke, na Octavarium či A Change Of Seasons sa nechytá.
Po tragickej smrti gitaristu a hlavného mozgu retro senzácie THE NIGHT FLIGHT ORCHESTRA Davida Anderssona ostalo nad týmto spolkom niekoľko otáznikov. Budú pokračovať? Mali by vôbec? Budú mať dostatok nápadov, aby na prípadnej novinke dokázali konkurovať predošlým platniam? Áno, áno, chvalabohu – áno.
Give Us The Moon pokračuje vo vysokokvalitnej línii osemdesiatkového AOR nastavenej najneskôr na albume Amber Galactic. Samozrejme, mierna únava materiálu je už miestami cítiť. Aby nie, úzke mantinely, ktoré si kapela nastavila už na začiatku kariéry, niet veľmi kam rozširovať, ale povedzme si pravdu – to bol problém badateľný už aj na dvojici albumov Aeromantic I a II. Na druhej strane, skladby ako Stratus, cválavá Like The Beating Of A Heart alebo nádherne gradovaná (tam sa núka až slovko geniálna) Paloma sa môžu bez problémov zaradiť do zlatého fondu tejto partie.
Björn Strid sa tentokrát drží viac pri zemi, gitara sa tiež práve nejde pretrhnúť čo do výrazu, to však absolútne nevadí. Klávesák John Lönnmyr sa totiž tentokrát naozaj predviedol a jeho kreatívne aranžmány, energická hra a horko-sladko nostalgické zvukové registríky odvádzajú obrovský kus práce. Nič nové pod slnkom (to by mohol čakať len blázon), ale opätovné potvrdenie, že medzi kapelami úmyselne hrajúcimi retro momentálne TNFO nemajú konkurenciu.
To môžem s čistým svedomím povedať aj o Tommym Johanssonovi a jeho dieťati MAJESTICA, akurát s tým rozdielom, že v tejto kuchyni sa varí ten najtradičnejší power/speed bez akýchkoľvek zbytočných ingrediencií ako prog či melodeath. Túto kapelu sledujem už od čias, keď sa volali ReinXeed a ak som sa za ten čas niečo naučil, tak je to skutočnosť, že aj taký prevarený žáner, v ktorom všetko podstatné povedali už Helloween svojimi Keepermi, dokáže byť fascinujúci, zábavný a inšpirujúci. Stačia na to „len“ schopnosť napísať chytľavé melódie, poskladať ich do nejakého zrozumiteľného celku a šialený rozsah speváka.
To všetko Majestica spĺňa aj na treťom albume Power Train. Trochu silený humor ku kapele patril vždy, no to nič nemení na fakte, že napriek názvom songov ako No Pain, No Gain, Megatrue alebo My Epic Dragon tu opäť máme dočinenia s materiálom disponujúcim toľkými nápadmi, že iným kapelám by stačili na štyri fošne. V porovnaní s debutom tu dobre obstála aj pomalá skladba – spomínaná Megatrue je evidentnou poctou (alebo paródiou?) Manowar a je vlastne škoda, že Johanssonovi chlebodarcovia Sabaton nikdy nenabrali gule využívať jeho skladateľský talent častejšie, lebo do ich tvorby by tento song bol zapadol úplne prirodzene. Pre nás, rýchlomelodikov, to je len dobre, aspoň nemusí riediť svoje nápady medzi dve kapely.
Najsilnejší sú Majestica ale, samozrejme, v speedových pretekoch, ktoré si tu fanúšik užije ako málokde inde. Či už je to šibnutá titulka, famózna Battle Cry alebo klipová A Story In The Night, v jednom sa dá na tento kvartet spoľahnúť – tempo ich rýchlych songov nikdy nie je samoúčelné, tou besnou muzikou skrátka žijú a takto má podľa nich znieť. Ešte, že tak. Paráda.
O tom, že svojou hudbou žijú, som si bol pôvodne istý aj pri dnes už kultovom talianskom spolku LACUNA COIL, aj keď v čase viac-menej poprockových albumov Karmacode a Shallow Life sa o tom dalo vážne pochybovať. Posledných najmenej desať rokov je však z hudobného hľadiska opäť všetko v poriadku a kapela okolo gotickej femme fatale Cristiny Scabbii opäť hrá svoju svojho času originálnu kombináciu gothic, doom a alternative metalu. Na aktuálnom záseku Sleepless Empire však práve to môže byť pre nezainteresovaného poslucháča kameňom úrazu.
Podladené gitary, všadeprítomné dvojkopáky a pomalé refrény sú typické pre príliš veľa skladieb na to, aby sa v súčte nepodobali ako vajce vajcu. Samozrejme, občas niečo príjemne vyčnieva ako hitovka I Wish You Were Dead alebo strašidelne durová In Nomine Patris s výborným sólom, ale celkovo vzaté je poslucháčsky naozaj náročné prehrýzť sa celým albumom na jednu šupu. Zvukovo je všetko v najlepšom poriadku, muzikanti sú v Lacuna Coil predsa len starí harcovníci, takže ani na výkonoch niet čo kritizovať, akurát tie piesne. Je mi ľúto, ale miestami to fakt znie, akoby kapela predsa len nehrala to, čo by skutočne chcela. Dlhoroční fanúšikovia odpustia, ale k tomuto albumu nebudem mať dôvod vracať sa.
