Marec bol pre fanúšika metalovej hudby úplným požehnaním. Novinky vydali žánrové legendy aj mladé dravé šťuky a vypočuť si všetko, čo by si vypočutie zaslúžilo, bolo tento mesiac úplne nemožné. Tieto minirecenzie sa pozerajú iba na úplnú špičku ľadovca kvalitných či kvalitu predpokladajúcich nahrávok, ktoré sa na konci prvého štvrťroka urodili.

DESTRUCTION sú inštitúcia, zaslúžilí veteráni thrashu, ktorí už dávno nemusia nikomu nič dokazovať. Aj keď jediným pamätníkom legendárneho debutu Infernal Overkill je ikonický frontman Schmier, na osemnástej radovke Birth Of Malice to kapele mastí, akoby spolu hrali už štvrťstoročie. V tomto spolku niet priestor na experimenty, jediný z roku 1998 skončil úplnou katastrofou.
Album po povinnom (a zbytočnom) intre síce začne trochu rozpačito so smiešnou ódou na samých seba, ale od skladby Cyber Warfare sa vyučuje vysoká škola teutonického thrashingu. Jeden štipľavý riff strieda druhý, Schmier kričí ako o život a plynový pedál je takmer nonstop na podlahe. Spomalenie príde až v siedmej A.N.G.S.T, v ktorej to však kvartetu až tak nepristane. Čo pre niekoho môže byť dynamizujúci prvok, pre iného bude pôsobiť ako päsť na oko. Vec vkusu, rovnako ako melodický spev v ďalšej ťažkotonážnej skladbe Evil Never Sleeps s hosťujúcou Jennifer Gruber. Koho Destruction doteraz nezaujímali, toho zrejme nepresvedčí ani Birth Of Malice, ale fanúšik musí byť výsostne spokojný, pretože táto banda je jednoducho v skvelej forme.

Takéto tvrdenie by bolo podstatne kontroverznejšie v prípade Tobiasa Sammeta. Ten v podstate od roku 2008, kedy so svojím milovaným dieťaťom AVANTASIA vydal album The Scarecrow, ktorým sa výraznie vzdialil od powermetalových klenotov Metal Opera I a II, točí jeden a ten istý album dookola raz s lepším, raz s biednejším výsledkom.
Po tristnom A Paranormal Evening With The Moonflower Society prichádza po obligátnej trojročnej pauze s o niečo lepším Here Be Dragons. Dalo by sa povedať, že je opäť všetko tak, ako je fanúšik zvyknutý – hostia sú luxusní, ich výkony takisto, piesne sú chytľavé a v duchu tradície, ktorú Tobi žmýka už takmer 25 rokov. A presne to je ten problém. Moment prekvapenia neexistuje, sterilná a opäť o niečo väčšmi uhladená produkcia od Saschu Paetha je už spoľahlivo zdrojom posmeškov, a tak namiesto zážitku z uceleného strhujúceho diela si opäť raz musí poslucháč len vyberať hrozienka, ktorých, našťastie, nie je málo. Medzi ne patrí malmsteenovskou rýchlosťou a melodikou ošetrená The Moorlands At Twilight, vznešená, osemdesiatkovou pompou nasiaknutá Bring On The Night so stálicou Bobom Catleym a úžasný rýchlik Against The Wind s fenomenálnym Kennym Leckremom (H.E.A.T), ktorému táto speedová poloha neskutočne pristane. Druhé Ghostlights či Moonglow sa nekoná, ale tých 50 minút zbehne rýchlo.

Ešte rýchlejšie však zbehne 57 minút trvajúca novinka Damnatio Eterna od stále populárnejších Talianov DEATHLESS LEGACY. Kapiel, ktoré si imidž stavajú na estetike sedemdesiatkového okultizmu, pribúda ako húb po daždi a v tomto ohľade kapela už fakt nemôže nikoho šokovať. Čím však vytŕčajú z radu, sú gotické a heavymetalové prvky, akoby ste skrížili Cradle Of Filth, Ghost a Powerwolf. No a potom je tu speváčka Steva, ktorá si opäť kradne celú šou pre seba. Nie, že by to bola nejaká vokálna gymnastka, práve naopak, jej rozsah patrí skôr k priemeru, ale to množstvo charizmy, ktorá z jej prejavu srší, by sa dalo naberať bagrom.
Charizma by jej však bola nanič, keby nebola podporená adekvátne kvalitnou hudbou. Tu sa však niet čoho báť, Deathless Legacy sú každým albumom lepší. Úvodná titulka aj nasledujúca Miserere sú poňaté skôr tradičnejšie, ale ten úchylný kabaret, ktorý sa odohráva v tretej Get On Your Knees, je úplne iný a úplne neodolateľný. Powermetalovú tvár ukážu v hojným množstvom dvojkopákov podporenej Oblivion, nečakajte však žiadne veselé popevky. Deathless Legacy majú schopnosť hrať sa na satanistov a nepôsobiť smiešne. Doplňte si to o umne zloženú, nie príliš tvrdú, ale ani príliš mäkkú hudbu a o zábavnú jazdu cez strašidelný zámok máte postarané.

Ani príliš mäkkí, ani príliš tvrdí – do bodky rovnaký prívlastok by sa dal použiť aj na fínskych mladíkov ARION. Pôvodne prísne powermetalová partia sa na štyri roky starom záseku Vultures Die Alone rozhodla nauknúť až kamsi do coreových teritórií. Tento odvážny výlet im však fanúšikovia nespravodlivo otrieskali o hlavu, a tak sa na novinke The Light That Burns The Sky poslušne vrátili ku konzervatívnejšie poňatému melodickému metalu.
V prípade Arion však nejde o žiadne rýchlostné preteky. Ich power metal má bližšie skôr k post-tolkkiovským albumom Stratovarius než ku Keeperom, dôraz je teda kladený na modernú produkciu a hojné využívanie orchestrálnych prvkov a klávesov. Obrovskou devízou skupiny je fantastický spev Lassiho Vääränena, ktorý svojím mlado znejúcim chrapľákom dokáže aj z priemernejších kompozícií vymodelovať poslucháčsky zážitok. Absolútne rešpektujem zamýšľaný úmysel znieť ostrejšie, zrejme ako protiváhu k orchestráciám, no predsa len je tých tvrdých, miestami až industriálne znejúcich gitár kopírovaných kopákmi občas priveľa. Arion na čerstvom záseku znejú opäť o čosi vyspelejšie a stavím sa, že je len otázkou času, kedy bude ich logo na festivalových plagátoch na lukratívnejších pozíciách.

Tie si za šialene krátku dobu vydobyla indická senzácia BLOODYWOOD. Keď pred šiestimi rokmi uploadli na Youtube svoju pieseň Jee Veerey, zrejme sami netušili, aká lavína udalostí sa tým spustí. Zo zameniteľnej skupiny parodujúcej popové hity sa prakticky cez noc stali tí, čo dali Indiu na metalovú mapu sveta. Mimoriadne svieža a neopočúvaná kombinácia nu metalu a indickej hudby hranej na tradičných nástrojoch, naviac so silnými posolstvami v textoch, okamžite spravila z Bloodywood žiadaným artiklom. Ich aktuálny druhý album nazvaný vtipne Nu Delhi pokračuje v trende započatom na debute Rakshak.
Opätovný wow efekt sa, pochopiteľne, nekoná, to však neznižuje kvalitu hudby samotnej, ktorá je opäť plná agresívnych, až djentových riffov, modernej elektroniky, exotických rytmov, rapu a monštruóznych refrénov. Vrcholom albumu sa pre mnohých zrejme stane Bekhauf, kde spojili sily s japonskými hviezdami Babymetal, ktorá však, paradoxne, najmenej pripomína štýl, ktorý robí Bloodywood tak originálnymi.
Medzi ďalšie vydarené momenty patrí Kismat, kde si tradičné nástroje človek užije asi v najvyššej miere. Navyše, pomalý refrén patrí medzi najlepšie na albume. Jednoduché riffy a iba málo variabilná štruktúra skladieb sa môžu síce časom zunovať, ale refrény, produkcia a už spomínaná originalita, európskymi či americkými kapelami prakticky nenapodobiteľná, tento nedostatok hravo prekrývajú.