Jún okolo nás preletel až desivo rýchlo a ani sme sa nenazdali a decká opäť raz majú prázdniny. Tie však nemajú vydavateľstvá rockových a metalových umelcov, ktoré aj tento mesiac vypustili von nejednu netrpezlivo očakávanú novinku. Niekde sa fanúšikovia môžu tešiť na hody, inde to bude skromnejšie.
Kanadská legenda NEIL YOUNG tohto roku oslávi osemdesiatku, ale to tohto barda nielen rockovej hudby zjavne nijako neobmedzuje a skladateľsky, ale aj štúdiovo je stále až nečakane aktívny. Pre novinku Talkin To The Trees, neuveriteľný štyridsiaty ôsmy album, dokonca zostavil novú sprievodnú kapelu Chrome Hearts, ktorej členmi sú aj dvaja synovia Willieho Nelsona. A čo na aktuálnej platni môžete očakávať? Akýsi prierez jeho cez šesť dekád tiahnucej sa kariéry je asi v tomto veku jediný zmysluplný počin.
Rozpačitý country úvod Family Life síce bohvieako nenavnadí, ale hneď nasledujúca frajerská bluesovka Dark Mirage napraví chuť, ktorá ostáva na jazyku počas celého trvania platne. Samozrejme, síl ubúda a Young nikdy nebol skvelý spevák, ale tá surovosť a uveriteľnosť v rockovo ladených položkách je natoľko intenzívna, že falošné tóny či neisté frázovanie radi odpustíte. Nedá sa nespomenúť nádhernú krehkú baladu Bottle Of Love s neodolateľnou nostalgickou atmosférou. Otázne je, ako prežije poslucháč čistokrvné country skladby, ktorých nie je málo a, úprimne, podobajú sa ako vajce vajcu.
Neil už vydáva hudbu v prvom rade pre seba a my všetci ostatní môžeme byť radi, že vôbec nejaká ešte vychádzaa. Talkin To The Trees je ale opäť raz natoľko osobná nahrávka, že vypočuť si ju vôbec nemusí byť len otázkou povinnosti.
Tou však tak trochu bolo opakované vypočutie si novinky Austrálčanov KING GIZZARD AND THE LIZARD WIZARD. Čo sa týka kadencie vydávania albumov, ide o ešte väčších magorov než je pán Young, keďže za 15 rokov existencie vydali 27 albumov a to, samozrejme, nerátame všakovaké remixy, kompilačky či EP-čká.
Jediné, čím si pri týchto chameleónoch môžete byť istí, je to, že si pri nich ničím nemôžete byť istí. O novinke Phantom Island to platí do poslednej noty. Kapelu mám zafixovanú ako novátorov experimentujúcich s všelijakými verziami garage, prog, space, ale i hard rocku. Tu sa však všetky tieto subžánre nachádzajú skutočne iba v stopových množstvách. Priestor tu dostáva teatrálna symfonickosť, naleštená produkcia a miestami dokonca aj jazzová hravosť, vlastnosti nie nepodobné tvorbe legiend Electric Light Orchestra.
Úvodná titulka je preto vskutku príjemným šokom. Salónne dychové nástroje, vkusné piano a všelijaké drobné nuansy. Pôsobí to ako soundtrack k sedemdesiatkovému filmu. Pokračuje sa v rovnakom duchu prakticky po celý album, čo je ale trochu problém. Od KGLW očakávam snahu posúvať hranice, čo sa mi vždy dostalo. Tentokrát sa však sextet rozhodol „iba“ hrať starú hudbu, ktorú sme počuli v minimálne rovnakej kvalite pred polstoročím už x-krát. Ak by to bola vydala iná kapela, asi by som bol s hodnotením miernejší, tu však mám naozaj pocit, že som dostal menej, než som očakával.
Naopak, úplne presne to, čo som chcel, mi nadelili šibnutí piráti ALESTORM a dokonca aj niečo pridali. Obchodné značky ako pirátska tematika, zábavne neohrabaný spev hlavného mozgu Christophera Bowesa či prihlúple (no dobre, sem-tam vtipné) texty ostali nedotknuté. The Thunderfist Chronicles však disponuje aj niečím, čo napríklad ani vysoko hodnotený No Grave But The Sea nemá – atmosférou. Tá vyžaruje už aj z obalu, ktorý je na pomery kapely nečakane fantastický. Ďalej tu máme aj občasný tematický odklon od radostí žitia a pirátstva (skvelá klipovka The Storm), aj keď, samozrejme, filozofické traktáty od Alestorm čakať nemôžeme. Čo od nich ale čakať môžeme a každý fanúšik si to žiada, sú silné refrény. Tu sa páni neflákali a hádžu jeden zapamätateľný chórus za druhým.
Mountains Of The Deep je tradičnejšie poňatá folková hulákačka, veľmi typická, no industriálne zvuky a metalcoreový rev v Banana (názov za sto bodov) sú typické už menej. Na záver sa Alestorm odhodlali na sedemnásťminútový opus s adekvátne opulentným názvom Mega-Supreme Treasure Of The Eternal Thunderfist s niekoľkými vokálnymi hosťami, pričom Russell Allen ma posadil na riť asi najviac. Songu nechýba štruktúra, gradácia, epickosť aj chytľavosť, čo sa dá povedať o celom albume. Parrrrrgháda!
Na konci mesiaca nás s novou platňou potešili aj veteráni poctivého nemeckého thrashingu SODOM. Hneď z fleku poviem, že ak by to mala byť súťaž medzi nimi a Destruction, ktorí vydali silnú novinku v marci, partia okolo Toma Angelrippera by mala navrch. V ich prístupe akoby bolo čosi špinavšie, undergroundovejšie, nasranejšie či punkovejšie, ak chcete. Každopádne, potenciál opakovaného vypočutia The Arsonist je gigantický. Či už je to vypaľovačka Battle Of The Harvest Moon so studeným pochodovým refrénom, neodolateľná speedovka Witchhunter či zlovestne šľapajúca Scavenger, pri všetkých si musíte dávať pozor, aby ste mali pred ich pustením poriadne rozcvičený krk.
Vokálne je Tom v maximálnej pohode a na rozdiel od Schmiera je podstatne dynamickejší, takže na rozdiel od Destruction nemáte dojem, že po skončení poslednej skladby budete mať vyvrešťanú dieru v reproduktore. Ani ostatní muzikanti sa nedajú zahanbiť, bicie majú príjemný oldschoolový zvuk, riffy majstra Franka Blackfire nie sú síce nijak objavné, ale fungujú spoľahlivo a bublajúca basgitara len dopĺňa kompaktný obraz, na ktorom akoby boli Sodom na vrchole síl. Klasika to asi nebude, na to je letopočet príliš vzdialený od osemdesiatok, ale tvrdenia o jednom z najlepších albumov Sodom vôbec neznejú ako úlet.
