Po trochu predĺžených zimných prázdninách sa vraciame s poslednou várkou minirecenzií albumov vydaných v roku 2025. December bol už tradične na novinky veľkých mien v rockovom a metalovom svete uhorkovou sezónou, avšak to neznamená, že by sa neurodilo vôbec nič, čo by stálo za pozornosť. Koľko jej budete venovať nasledujúcim albumom, je len na vás, faktom však je, že toto kvarteto noviniek z konca roka istý potenciál nezaprie.
Pre našinca bude asi najznámejším pojmom belgická blackmetalová hydra ENTHRONED. Zaslúžilej formácii, ktorá vždy hrala skôr druhú európsku ligu, slúži ku cti, že sa už tri dekády až s fanatickou húževnatosťou drží svojho štýlu a novinka Ashspawn túto skutočnosť podčiarkuje. Stručne a jasne, na dvanástom záseku títo neznabohovia opäť servírujú agresívny, žánrovo čistý a atmosféru nepostrádajúci materiál, ktorý vody black metalu nijak extra nerozvíri, ale rozhodne ani nebude vytŕčať ako smiešny nepodarok.
Skladbám nechýba dynamika, surovosť, nezriedka z nich vylezie zapamätateľný motív a ako celok pôsobí veľmi sústredeným dojmom. Niektoré skladby by síce potrebovali nožnicovú kúru (taká Basilisk Triumphant mohla byť fenomenálna, keby bola tak o minútu až dve kratšia), ale celkovo ide o sympatické dielo, ktoré poteší všetkých, ktorým srdce bije pre Marduk, 1349, ale aj takých Dark Funeral.
Pri extrémnej muzike ešte ostaneme, ale presunieme sa na sever, presnejšie do Nórska, kde síce black metal dominuje, no výraznú stopu tam má aj death metal, a to aj vďaka matadorom BLOOD RED THRONE. Ani táto partia nie sú žiadni holobriadkovia, debut Monument Of Death oslávi tohto roku štvrťstoročnicu, no my sa pozrieme na zúbok čerstvej platni Siltskin, ktorá vás za 45 minút rozseká na vlásočnice. Nijak zvlášť brutálny, ale ani nijak prehnane technický death metal je tu zahraný s bravúrnou sebaistotou. Samozrejme, nejde o žiadne primitívne mlátenie do nástrojov, istú úroveň zručnosti tento žáner potrebuje.
Mimoriadne pestré skladby neponúkajú priestor na nudu, majú dynamiku, cítiť z nich zápal pre vec a aj keď to znie divne, počúvanie tohto albumu je príjemné. Siltskin je taký manifest death metalu. Nie je ničím prekvapujúcim, ale zároveň obsahuje všetko, čo na žánri máte radi. Thrash/deathovú rýchlosť v Husk In The Grain, floridskú brutalitu v Anodyne Rust aj neodmysliteľný severský groove v záverečnej Marrow Of The Earth. Popri skvelom zvuku a stopercentných výkonoch je čerešničkou na torte parádny zrozumiteľný growl Sindreho Johnsena. Sám som prekvapený, ako ma tento album baví a som si istý, že ma bude sprevádzať aj minimálne celý nasledujúci rok.
Rovnako som prekvapený aj z debutového albumu Talianov JESTER MAJESTY, žiaľ, nie tak úplne v pozitívnom duchu. Úplne fantastický obal sľuboval výbornú zábavu v power/progových mantineloch, avšak do posledného detailu dotiahnutý cover neodzrkadľuje muziku, ktorá ostala tak nejak stáť v polovici cesty. Infinite Measure, Finite Existence mohla byť veľmi slušná žánrová jednohubka. Rozdiel medzi „je“ a „mohla byť“ spočíva predovšetkým v speve, ktorý obstaráva hlavný skladateľ a viac-menej otec celého projektu Alessandro Gargivolo.
To, že nedisponuje žiadnou charizmou, by sa dalo odpustiť, rovnako ako sotva priemerný rozsah. Problémom však je, že častejšie ako nie spev akoby vôbec nepasoval do hudby.
Zúfalo jednoduché a napriek tomu nijak chytľavé vokálne linky sú k tým gitarovým nasilu nalepené a namiesto dopĺňania muziku načisto rozbíjajú. Smutným dôkazom nech je úvodná Human Vs. Machine. Keď Alessandro konečne zavrie ústa, kompozične premyslený song má zrazu odpich, nápady aj štýl – tie akustické gitary sú parádne… Do momentu, keď sa ozve spev. A to platí o každej z ôsmich piesní (plus intro a outro) – solídna a zvukovo veľmi slušne ošetrená nahrávka trpí tým, čo malo byť jej hlavnou devízou. Ak nabudúce Jester Majesty angažujú schopného speváka, ktorý si vie zložiť melodické linky, bude to hostina. Takto je to len oschnutý obložený chlebík.
A napokon trocha exotiky. S tretím albumom totiž na konci roka vyrazila dobyť doommetalový svet čilská štvorica s frajerským názvom KING HEAVY. Atlantic Reborn je ich tretí album a prvý s Jorgem Jonesom. Prečo padla voľba práve na tohto človeka, mi je trochu záhadou, pretože čo do schopnosti zložiť si spevovú linku, ktorá sa usadí v hlave, je na tom podobne ako vyššie zdrbaný Gargivolo. Oproti nemu má však o dvadsať rokov starší Jorge jednu nespochybniteľnú výhodu – jeho vokál má ksicht. Je to viac štekanie ako teatrálne vzlykanie charakteristické pre doom metal, ale ten prejav je taký sebavedomý, že po chvíli máte pocit, že nič iné sa tam nehodí.
Kam tam? Do pomalej, ale sakramentsky heavy muziky, ktorú síce vydláždili už v osemdesiatych rokoch Candlemass, Trouble či trochu neskôr Solitude Aeturnus, ale ktorá pri tých správne zvolených tónoch na hmatníkoch gitár a úderoch na bubny má stále rovnako ničivú silu. Nero Megaton bude asi pre mnohých vrchol albumu, ale nejde o žiaden monolit v rámci náhravky, len je skrátka o čosi energickejšia, aj keď v prípade hudby King Heavy je energickosť veľmi relatívny pojem. Ak máte radi v ušiach hudobnú depresiu, zmar a sabbathovskú okultnosť, s Atlantic Reborn netrafíte vedľa.
