Horúce dni napriek dátumu v kalendári stále nie a nie ustúpiť a platí to aj o horúcich albumových novinkách na metalovej scéne. Z veľkých mien sa toho urodilo síce menej, no o to väčšiu pozornosť si tieto platne zaslúžia. Alebo nie?
Ak by existovala súťaž o prívlastok „AC/DC heavy metalu“, jedni z hlavných kandidátov na titul by boli určite švédske legendy Hammerfall. Títo neúnavní kovotepci zo svojho štýlu uhli za tridsať rokov prakticky len raz, kvalitným, no fanúšikmi nespravodlivo odmietnutým albumom Infected z roku 2011. Poučení neúspechom sa poslušne vrátili k drevnému heavy/power metalu a jeho čerstvú porciu prinášajú na trinástom albume Avenge The Fallen. A, žiaľ, je to rovnako tuctová nahrávka, ako bola aj predošlá Hammer Of Dawn.
Problém poslucháč šípi hneď v prvej, titulnej skladbe. Nevýrazná strednotempá kompozícia neponúka jediný záchytný bod, od ktorého by sa kapela odpichla k čomusi zábavnejšiemu. Nasledujúca speedovka The End Justifies má síce neskutočne priblblý text (aj keď sa netreba tváriť, že ich Hammerfall niekedy mali dobré), ale svižné tempo, vkusná atmosferická medzihra a spoľahlivo výborný Joacim Cans z toho robia najlepší song albumu. Takto na striedačku sa dá hovoriť o všetkých skladbách – tie pomalšie nudia, tie rýchlejšie trochu menej. Ani balada Hope Springs Eternal sa nijako extra nevydarila, pôsobí dojmom “nejaká musí byť”. Dronjak a spol. by zrejme mali porozmýšľať nad tým, či vydávať album za každú cenu každé dva-tri roky je tá správna cesta.
Inšpiráciou by im mohli byť napríklad DARK TRANQUILITY. Tí si s výnimkou začiatku kariéry doprajú medzi nahrávkami tri až štyri roky, a teda aj ich slabšia chvíľka, akou bola platňa Moments, je prinajhoršom solídna dávka melodeathu göthenburského strihu. Novinka Endtime Signals síce tiež pokračuje v štýle svojho predchodcu, teda mnoho atmosféry na úkor brutality, avšak od prvého tónu počuť, že piesne sú “odležané” a nepoužil sa vždy prvý nápad, ktorý prišiel na um. Príkladom nech je fenomenálna Not Nothing, ktorá začína (luxusným!) čistým vokálom Mikaela Stanneho, nasledovaným komplexným riffom zaváňajúcim snáď až metalcoreovými tendenciami.
Na prvom mieste je však vždy poriadna melódia a tých je na Endtime Signals celé priehrštie. Samozrejmosťou je skvelý zvuk, hojné využívanie samplov a orchestrácií (tu sa Martin Brändström vytiahol). Niekomu môže tento melancholický štýl pripadať ako až prílišné zjemnenie, ja, naopak, krochkám blahom. Toto sa naozaj podarilo.
Aktuálni králi symfonického techdeathu FLESHGOD APOCALYPSE si z dôvodu nepekného zranenia hlavného mozgu kapely a jediného pôvodného člena Francesca Paoliho dali päťročnú pauzu. To je dosť času na to, aby sa kapela dostala až do štádia kreatívneho pretlaku, ktorého výsledkom je šiesty opus Opera. Ťažko sa tomu verí a divne sa to píše, ale na ňom je táto extrémna kapela neuveriteľne chytľavá, snáď najväčšmi za celú kariéru. Maximálnu pozornosť si síce opäť pýta neľudsky rýchly bubeník Eugene Ryabchenko, no tentokrát sa mu vyrovnáva aj segment melódií v podaní nielen skvostných gitarových vyšívačiek, ale aj výkonu sopranistky Veronicy Bordacchini. Tá nežne trilkuje, ale vie aj pritlačiť na pílu a vtedy znie uveriteľne naliehavo, miestami zachádza až do screamových teritórií.
Nech si vezmete ktorúkoľvek skladbu, či už nádherným harfovým introm uvedenú Bloodclock, ktorá sa hneď po ňom zmení na devastujúcu kanonádu blastbeatov, alebo dvojkopákovú parnú lokomotívnu menom At War With My Soul, aj po opakovaných vypočutiach vždy zachytíte niečo, čo tam predtým stopercentne nebolo. V tej hudbe sa stále niečo deje, ale nikdy to nie je na úkor toho, aby bol song rozumne dlhý a zbytočne neprepchatý motívmi. Toto je album s potenciálom, vďaka ktorému sa z veľkej kapely môže reálne stať obrovská.
Príjemným prekvapením je aj debutový sólový album Simone Simons. Táto vokálna kráľovná síce nikdy netrpela tým, že by sa nemohla autorsky vyjadriť v domovskej Epice, avšak od albumu The Quantum Enigma boli jej kompozičné zručnosti značne upozadené a obmedzovali sa na písanie textov. Takže sólový album, kde môže človek naozaj naplno realizovať svoju víziu hudby, bol úplne logickým krokom. No, “svoju víziu”. Ruku k dielu menom Vermillion totiž veľmi výrazne priložil aj Arjen Lucassen. Naozaj sa nemienim ponárať do úvah, nakoľko je to sólovka a nakoľko kolaborácia, pretože pri tak silnom materiáli mi to je srdečne ukradnuté.
Simone je speváčka s veľkým S a na svojej prvotine sebavedomo využíva všetky svoje schopnosti bez toho, aby to znelo samoúčelne. Po tejto stránke niet čo riešiť, ale to vlastne platí aj o hudobnej zložke. Pochopiteľne, Ayreon tam počuť, na to je Lucassen príliš svojbytný skladateľ, vôbec to však nepôsobí rušivo; naopak, toto spojenie je organické a vzájomne sa skvele doplňujúce, či už je to v tvrdej Cradle To The Grave (aj keď ten growl hosťujúcej Alissy z Arch Enemy mi teda vôbec nechýbal) alebo v parádnej sekačke plnej kontrastov Dystopia. Dokonca aj na elektronických zvukoch postavená “takmertitulka”, zlovestne pulzujúca Vermillion Dreams, zapadá do konceptu s gráciou. A taký je vlastne celý album Vermillion. Vznešený, svojský a fascinujúci.
