Má Vvilderness vôbec konkurenciu? (recenzia)

Zdieľať

V čase tejto recenzie nám v plnej svojej „kráse“ (čítaj hrôze) príroda ukazuje, že aj keď si myslíme, že nad ňou máme moc, opak je pravdou. Príroda však nie je len pustošivá, chladnokrvná a neľútostná entita. Dokáže byť majestátna, dokonalosť a vzájomná prepojenosť jej procesov vyráža dych a jej tajomnosť a neprístupnosť fascinuje ľudstvo už od jeho úsvitu.

A práve prírode vzdávajú vo svojej hudbe hold VVILDERNESS, one-man projekt Maďara Ferenca Kapillera vystupujúceho pod prezývkou vvildr. Tento pán spôsobil na (post)blackovej scéne relatívne slušný vietor svojou albumovou prvotinou Devour The Sun spred troch rokov.

Atmosférou nabitý album so skvelými melódiami a mimoriadne vydareným obalom dával tušiť, že tu máme dočinenia s novou kultovkou, už len to tušenie potvrdiť nástupcom. Toho sme sa dočkali začiatkom tohto roka a už teraz mám tú drzosť oznámiť, že Dark Waters bude mať vo svojom žánri len veľmi malú (ak vôbec nejakú relevantnú) konkurenciu.

Celý tento myseľ oslobodzujúci výlet do najhlbšej divočiny štartuje titulná skladba s hosťujúcou speváčkou Kazumi. Jej étericky krehký hlas perfektne dopĺňa nádhernú akustickú melódiu a vytvára kontrast k blackmetalovému besneniu v druhej polovici piesne, aby sa na jej konci tieto dva svety zjednotili v jedno. Absolútne fenomenálny štart nahrávky vyburcuje očakávania až nezdravo vysoko, a preto zákonite musí prísť trocha skrotenia.

Danu‚s Tears napodiv nepoľavuje v kvalite melódií (v atmosfére už vonkoncom nie) a to striedanie agresívnych a pokojných postrockových pasáží funguje stále na výbornú. Veľmi podobné slová by sme mohli zvoliť prakticky pri každej skladbe na Dark Waters, ide skutočne len o to, ktorý motív sa vám vryje pod kožu viac.

Nebudem klamať, v mojom prípade sa to týka predovšetkým jemných plôch, kde láskavosť prírody cítiť v každom tóne (to isté ale platí o jej krutosti pri blastbeatových kanonádach). O to zaujímavejšie pôsobí Mist Pillars, ktorá sa celý čas nerušene plaví vo valčíkovom rytme za zvuku akustických gitár, avšak s drsným havraním vokálom. Tá harmónia protikladov spomínaná už aj pri prvej piesni je niečo, čo vvildr zvláda s nenútenosťou a uveriteľnosťou tak, ako málokto.

Jeho vokál nepôsobí nijako démonicky či hrozivo. Práve naopak, jeho stredná poloha a úmyselné upozadenie v mixe (nie však utopenie) výborne zapadajú do nálady nahrávky, ktorá má za cieľ nie vydesiť, ale ohúriť krásou aj mocou matky Zeme.

Zvuk je správne špinavý, ale tak, aby bolo zrozumiteľné všetko podstatné, miera šumu je bez problémov znesiteľná a ak by ho bolo menej, chýbal by mi. Variabilita nástrojov je opäť vyvážená a dávkovaná presne tak, aby ničoho nebolo priveľa. Nosný, až bojový motív v Havasok/Snowy Mountains obstarávajú gajdy, jemný opar nevtieravých klávesov dodáva albumu nádych mystickosti (záverečná ambientná inštrumentálka je snáď zo strateného pokračovania Statočného srdca) a smutný zvuk drevenej flauty nám len pripomína, že kedysi boli človek a príroda zajedno, nie proti sebe.

Jedna jediná výčitka, ktorá je ale viac vecou vkusu než objektívnym nedostatkom, je využitie čistého spevu. Je ho málo! Umelecký vklad Kazumi by som určite privítal aj v iných skladbách a náznak mužského vokálu v Mist Pillars moju domnienku len potvrdzuje.

Nerád dávam recenzovaným platniam plný počet, obvykle si potom vyčítam, že som viac nabudený fanúšik než k nestrannosti sa prikláňajúci a o odstup sa snažiaci recenzent, ale tu sa jednoducho nedá inak. Povinnosť pre každého turistu, blackmetalistu aj pohanského rojka.

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

DOČÍTAL SI SA AŽ SEM?

Tak to musíme zapiť!

→Klikni a ideme
spolu na pivo←