Len prednedávnom navštívil Slovensko s niekoľkými koncertnými vystúpeniami Leon Hendrix, brat Jimiho Hendrixa. Ako už napovedal názov turné In The Name Of Jimi, koncerty sa niesli v duchu tvorby zosnulej legendy. Pred zastávkou v Čadci sme mali možnosť sa s Leonom porozprávať a zistiť, že Leon nie je „iba brat“. Je nesmierne zaujímavá a talentovaná osobnosť, ktorá si zaslúži pozornosť pre úplne iné veci, než len preto, koho je bratom.
Chcel by som začať trochu inou témou, ako je hudba. Bol som celkom prekvapený, keď som zistil, že si aj maliar. Kreslil si technické výkresy pre firmu Boeing. Môžeš mi o tomto tvojom povolaní povedať viac?
Keď mal Jimi, Buster, vtedy sme ho volali Buster, okolo trinásť či štrnásť rokov, počúval gitaristov ako Chuck Berry, Elvis Presley a podobne. Na začiatku mal len ukulele s jednou strunou a keď konečne dostal gitaru a mohol cvičiť, musel ma ako starší brat stále strážiť. Otec a mama stále pracovali. Otec odchádzal z domu o tretej a vracal sa o polnoci. A ja som, samozrejme, Jimiho neustále vyrušoval pri cvičení. A tak mi k zápästiu uviazal ceruzku a dal mi papier. Začal som teda kresliť. Veľmi ma to bavilo a on mohol nerušene trénovať. Umenie som miloval a na strednej som bol jednotkou v technickom kreslení. Na každej strednej škole vtedy dostal jeden najlepší žiak pracovnú ponuku od Boeingu. Vyhral som to a začal som pre nich pracovať. Bol som taký šťastný! Hovoril som si, že budem kresliť lietadlá! A oni mi dali kresliť maticu a skrutku. Kreslil som stovky matíc a skrutiek sediac za stolom v bielych rukavičkách. Pýtal som sa, či to nemôžu jednoducho nakopírovať. Bolo to neuveriteľné frustrujúce. Stále tá istá matica a skrutka. Povedali, že každý diel, ktorý niekam expedujeme, napríklad do Omahy, do Nebrasky a podobne, každý kúsoček kovu musí mať na sebe túto skrutku a maticu. Tak som sa opýtal, či nebudem kresliť lietadlo a odpoveď znela nie. Vraj nikdy nebudem kresliť lietadlo. Tak som s tou prácou sekol. Mojich rodičov to strašne rozčúlilo, lebo oni sa snažili dostať prácu v Boeingu celý život. Ja som tú prácu dostal ako sedemnásťročný chalan a zarábal som viac než moji rodičia. A odišiel som odtiaľ. Fakt sa hnevali. Hovorili, že som nula a tak… Ale prosto som to už nezvládal. Nemohol som ďalej kresliť tú istú skrutku a maticu. Šalel som z toho. Takže som u Boeingu skončil, ale stále som veľa kreslil. Istej firme som predložil jeden zo svojich obrazov, myslím, že sa volal Tiger Tiger a oni ma najali. Kreslil som rôzne veci. Dievčatá na motorkách, zámky z Disneyho sveta, drakov a zvieratá. Moje obrazy sa dobre predávali, takže som z toho vyžil. Oženil som sa, mal som niekoľko detí a časom som začal kresliť obrazy Jimiho. Stali sa hitom. Vyrábali sa z nich tričká a podobné veci. S mojou ženou sme mali osem detí, ale potom sme od seba odišli. Žijeme oddelene už okolo štyridsať rokov, ale nikdy sme nemali rozvod, pretože jej rodina je silne veriaca. A niekedy v tom čase ma úplne opustila inšpirácia a prestal som maľovať. Ale prišla iná inšpirácia. Pamätám si, ako som na svojej narodeninovej párty povedal otcovi, že chcem gitaru ako Buster. Opýtal sa, či mi šibe. Vraj nikdy nebudem hrať na gitaru. Môj otec si myslel, že to je hriech. Povedal nie a ja som skutočne nehral na gitaru až do svojej päťdesiatky.
Takže už vôbec nekreslíš?
Ale áno. Počas turné vidím v hotelových izbách toľko kvalitných obrazov, že sa mi vrátila chuť do kreslenia. Akurát, keď ma to prepadne, zväčša nemám pri sebe štetec a papier. Ale keď sa vrátim domov do Hollywoodu, určite niečo opäť namaľujem. Mám tam zopár obrazov. Veľa ich je za domom v sklade, lebo moja drahá sa rozčuľovala, že všade po mne zostáva farba. Ale v poslednej dobe fakt cítim veľkú chuť maľovať. Keď si to tak vezmeš, všetci veľkí umelci alebo vedci ako Michelangelo alebo Einstein boli najskôr muzikanti. Teória relativity by nikdy nevznikla, keby si Einstein neuvedomil, že hudba je nekonečná. Hudba je v podstate matematika, ale nekonečná. Ide stále ďalej a ďalej a len v siedmich notách. Ale späť k otázke. Mám ponuky na výstavy v New Yorku a podobne, ale momentálne sa viac venujem gitare. Práve nahrávam nový album. A potom sa chcem opäť vrátiť sem do Európy a hrať s Fulviom. Je to skvelý gitarista. Ja nie som taký dobrý. Ja som surový rock n‘ rollový hráč. Dnes večer budem napríklad iba spievať. Je tu dosť malý priestor, a tak nechám hrať Fulvia a ja sa budem snažiť odspievať to čo najlepšie. Možno si zahrám Red House alebo niečo. Uvidíme. Aby som to uzavrel, zistil som, že inšpirácia je tu vždy. Je okolo nás, len sa jej treba chopiť. Áno, teraz sa venujem gitare, hrám s touto skvelou kapelou a robím to ako svoju prácu. Som za to platený. Ale keď ma to istým spôsobom frustruje, vždy si môžem sadnúť a začať maľovať. A naopak. Keď sa neviem pohnúť s maľbou, chytím do ruky gitaru. Veľmi veľa obrazov som pokazil jediným posledným ťahom štetca. Jediným. Keď som v štúdiu, zvukový inžinier zas niekedy povie, že je to super. Ale ja si poviem nie! Ešte tu musím pridať toto. A on na to: Počúvaj! Máme hotovo. To a to by už bolo príliš.
Na gitaru si teda skutočne začal hrať až v päťdesiatke?
Áno, keď som mal päťdesiat. Vieš, keď sme sa so ženou rozišli, nechala si dom, kde vyrastali deti a ja som sa len tak poflakoval. Prišiel som zo Seattlu do Kalifornie a začal som predávať trávu. Jedna staršia pani raz nemala peniaze, a tak mi ponúkla gitaru. Povedala, že ju vymení za trávu a ja som súhlasil. Doma som ju oprel do rohu a stála tam desať rokov. V tom istom rohu. Bola na nej kopa prachu. A jednej noci som mal pocit, že za mnou prišiel Jimi. Robil som zlé veci a nesústreďoval som sa v živote v podstate na nič. Prestal som aj s umením. Tú noc akoby mi Jimi povedal, že mám začať hrať na gitaru. Oponoval som, že neviem ani ako sa drží jediný akord. V tom sne sa celá moja izba rozvibrovala. Ľudia hovoria, že som bol pod vplyvom drog, ale to nie je pravda. Struny na gitare začali rezonovať a ten prach, ktorý na ňu sadal desať rokov, akoby odfrkoval. Bol to pre mňa magický moment. Neviem, či to bolo slabšie zemetrasenie alebo čo sa dialo. Ale o to nejde. Ide o moje vnímanie reality. Zobral som gitaru do rúk, naučil som sa hrať prvý akord, potom prvú pieseň. Bola to House Of The Rising Sun. Nešlo mi to bohvieako, ale moji kamaráti, ktorí boli skvelí muzikanti, hovorili: Leon, poď! Založíme si kapelu. A tak sme začali spolu hrávať. Stále som sa učil, ale skladanie mi išlo dobre, takže to fungovalo a počas nasledujúcich rokov som sa naučil hrať celkom obstojne. A tak hrávam so svojou kapelou a som v tom dobrý. Ale títo páni… Bol som v Európe už mnohokrát s rôznymi hudobníkmi, aby som hral a spieval Jimiho piesne. A ja pritom ani neviem ako ich hrať. Keď som prvýkrát počul Jimiho skladbu, znelo to pre mňa tak komplikovane, že som to ani neskúšal hrať. Ale potom som videl hrať Fulvia a on to všetko hrá na jednom sprostom pražci tak, ako to hrával Jimi. Hovoril som mu: To myslíš vážne? Všetko sa to dá zahrať na jednom pražci? A on, že áno. Páčia sa mi tieto koncerty. Ľudia mi dávajú obrovské množstvo energie. Ľuďom je jedno, že niečo nezahrám na gitare dobre. Páči sa im to. Moje prsty sú zvyknuté na iné ladenie, ako používa Fulvio. Musím prísť opäť a viac trénovať s kapelou. Tentoraz to bolo také, že som priletel a na ďalší deň sme už hrali Jimiho piesne. Niektoré Jimiho veci som hrával už predtým. Napríklad Red House, Watchtower, Purple Haze a podobne.
Ak sa nemýlim, veľa tvojich vlastných skladieb je vlastne o bratovi. Spomeniem Missing You alebo Jimi And I. Všimol som si aj viaceré podobné názvy. Napríklad Jimiho Purple Haze a tvoja Purple Flame alebo Voodoo Child a Voodoo River. Sú aj v nich odkazy na Jimiho? Hráš na tomto turné aj niektoré z nich?
Chcel by som, ale kapela ich nevie zahrať. Hovoril som im o tom a oni síce pritakávali, ale niekedy mám pocit, že ma vôbec nepočúvajú. Akoby ani nehovorili anglicky, iba taliansky. V podstate súhlasili, že sa naučia moje skladby, ale nestalo sa to. Určite by to koncertom pomohlo k lepšiemu. Takže nabudúce chcem hrať svoje piesne a v ladení, na ktoré som zvyknutý. A k druhej časti otázky – áno, väčšina mojich skladieb je o Jimim. Napríklad Blue September. Jimi zomrel v septembri. Navyše na tej nahrávke so mnou spolupracovalo veľa významných osobností. Michael McDonald z Doobie Brothers to pre mňa produkoval, Ian Gillan z Deep Purple naspieval vokály, na basu hrá Ricky Phillips zo Styx a na bicie hrá Alan White z Yes. Všetci títo slávni ľudia sú na mojom albume If You Need A Friend. A ako som spomínal, keď sa z tejto koncertnej šnúry vrátim do L.A., budem dokončovať svoj tretí album. Rád robím svoju muziku a rád ju hrám. Jimiho muzika je Jimiho muzika. Nemám nič proti nikomu, ale niekedy je to ťažké ľuďom vysvetliť. Chcem sa sem určite vrátiť so svojou vlastnou tvorbou. Kašľať na Ameriku. Američania si nič nevážia. Je tam toľko veľkých hviezd… Bývam v Hollywoode a hrával som s kapelou v mnohých kluboch. Ale teraz? Ľudia zo Soundgarden, z Alice In Chains a podobní slávni ľudia nehrajú po svete, ale iba v L.A. A zadarmo, čím nás vlastne úplne odstrihli. Chcem prísť sem a napísať slaďák, ktorý bude mať európsku atmosféru. Počúvam tunajšiu hudbu a je iná. Je úplne iná. Preto sem chcem priniesť svoj zvuk Seattlu a spojiť ho s touto atmosférou. Aj Jimi musel prísť do Európy, aby sa stal slávnym.
Nahrávaš svoj tretí album. Porovnávajú ťa ešte stále ľudia hudobne s bratom?
Áno, to je ten problém. Keď som sem prišiel prvý raz, tak všetci čakali, že svojím spôsobom uvidia Jimiho Hendrixa. Vtedy som ich sklamal, ale už si na mňa celkom zvykli. Chodím sem tak dva-trikrát do roka. Navštevujem Anglicko, Francúzsko, Nemecko, Švajčiarsko, Poľsko,… V Poľsku som dokonca prelomil svetový rekord. Dá sa to nájsť na YouTube. Viac ako sedemtisíc gitaristov so mnou hralo Hey Joe. Bolo to krásne. Celkovo je to tu v Európe iné. Ten pocit je iný ako v Amerike. Neviem, ako to vysvetliť alebo opísať, ale aj sny tu mám iné. Amerika je strašne hektická. Keď prídem sem, hneď mám lepšie sny. Je to tu pre mňa oveľa inšpiratívnejšie.
Hovoríš, že by si najradšej hral aj pre tunajšie publikum svoju tvorbu. Ako teda vznikla myšlienka turné In The Name Of Jimi?
Od nich. Od Fulviovej kapely. Mne sa tento nápad veľmi nepáči. Chcem chodiť do Európy ako Leon Hendrix. A podľa mňa by to fungovalo, pretože sem chodím často a ľudia ma už poznajú. Toto je Jimiho tvorba a tú treba nechať Jimimu. Ja potrebujem svoju vlastnú identitu. Ale beriem to ako svoju prácu. Prišiel som hrať a spievať skladby Jimiho Hendrixa. Ale aj tak do toho vkladám kúsok seba. Fulvio chce zahrať každučkú notu úplne presne. Ja nie. To nie je rock n‘ roll. Keď hrávam Purple Haze so svojou kapelou, vložíme tam nejaké vsuvky, dáme do toho trochu jazzu. Ale potom sa vrátime k téme a všetci vedia, že to je Purple Haze. Aj napriek tomu, že v strede je to trochu väčší rock n‘ roll. Toto robím s Jimiho piesňami rád. Inak ich nehrám rád vôbec.
A aké sú reakcie publika?
Šalejú. Úplne to milujú. Je jedno, či mi niečo nevyjde. Napríklad, keď hrám ako jediný gitarista Red House. Hovoria, že vtedy cítia Jimiho ducha. Fulvio to privádza do technickej dokonalosti, ale ja prinášam do muziky ducha. Niekedy som až prekvapený, ako na to ľudia reagujú. Niekedy sa ma aj spoluhráči pýtajú, ako mi niečo také mohlo prejsť. Vraj som to zahral úplne inak. Ja neviem. Prosto to tak je. Jimi je silná osobnosť. Je večný. Nebol len muzikant. Bol posol. Vždy hovoril o mieri a láske. Vždy rozprával o veciach ako napríklad, že žil na Zemi už predtým… Jimi niečo vedel. Nikdy v živote som ho nevidel čítať knihu, ale vedel úplne všetko o konšteláciách. Bol cestovateľ. Myslím si, že aj teraz niekde je, pretože už vtedy hovoril, že tu bol niekoľkokrát. A ja mu verím. Viera je presne o tom. Aj v Biblii je napísané: Nech sa stane tak, ako si uveril. Je to osobné. Je to silné. Viera je tak silná, že sa môže stať skutočnosťou. Poznal som toho chlapíka, čo vytvoril Apple. Fajčili sme spolu trávu. Keď sme boli na vysokej, predával som mu nejaké diódy do počítača, ktorý vyrábal a párkrát sme spolu fajčili trávu. Hovoril mi, že je zmätený. ,,Vedel by som naplánovať misiu na Mars. Alebo cestu na Mesiac. Mám v hlave toľko nápadov. Ale ja ich tam nechcem!“ Jeho predstavivosť bola strašne silná a jednoducho to už nezvládal. A tak som jedného dňa prišiel za ním do jeho kancelárie a on tam nebol. Odišiel meditovať, pretože bol vyčerpaný zo všetkého, čo mal v hlave. A keď sa vrátil s vyčistenou mysľou, vymyslel Apple. Všetci toho máme v hlavách zbytočne veľa. A každý deň to pribúda. Čudné veci… Inšpiratívne veci… Vesmír je ako obrovské rádio. Akési božie WiFi, na ktoré sa stačí pripojiť. Ja som sa pripojil prostredníctvom svojho umenia. Ale tiež by som chcel začať viac meditovať, aby som dosiahol silnejší signál.
V roku 2012 si publikoval biografiu svojho brata. Počul som, že nejaké príbehy zvykneš rozprávať aj počas koncertných vystúpení.
Áno, niekedy to príde. A niekedy si niekto príbeh s Jimim vyžiada a vtedy mi zrovna nenapadne žiadny. Prosto to nie je ten správny moment. Aj na to, aby si dobre vyrozprával príbeh, potrebuješ inšpiráciu. Niekedy, keď sme na pódiu, rozprávam príbehy o piesňach, ktoré Jimi napísal pre našu mamu ako Angel alebo Little Wing. Hovorieval mi, že tie najsilenejšie veci môžu byť tie najnepatrnejšie a že tie najsilnejšie veci nebývajú fyzické. To, že niečo nevidíme, neznamená, že to tu nie je. Zoberte si, aké civilizácie tu žili už pred 20-30-tisíc rokmi. Používali sily, ktorým dodnes nerozumieme. Postavili obrovské mestá a stavby. Hovorí mi to, že všetko je možné. Ak si to vieš predstaviť, tak je to skutočné. Všetko na tejto planéte, všetko tak nádherné, ako je umenie, bolo najskôr iba predstavou. A bez kreatívnej geniality ľudských bytostí by sme tú krásu nikdy nevideli. Ani nepočuli hudbu. Existujú totiž ľudia a ľudské bytosti. Ľudské bytosti tvoria, ľudia berú. To je všetko, čo k tomu môžem povedať. Niekto si teraz môže povedať: Ó, bože, som len človek? Nie! Ak dokážeš tvoriť, ak dokážeš niečo zo seba vydať, tak si ľudská bytosť. Aj ty, pri tomto rozhovore, tvoríš. Sme ľudské bytosti.
