Kai Hansen (HELLOWEEN): Helloween je veľký kraken, ktorý ma zamestnáva

Založil powermetalovú legendu Helloween a keď z nej odišiel, odštartoval hviezdnu kariéru kapely Gamma Ray. Gitarista a spevák KAI HANSEN sa však v roku 2017 spolu s Michaelom Kiskem vrátili do Helloweenu, aby písali jeho ďalšiu zaujímavú kapitolu – sedemčlenná zostava s tromi spevákmi najskôr potešila fanúšikov po celom svete reunion koncertmi s najväčšími hitmi, po ktorých prišla s hitmi novými na prvom albume v tomto zložení s príznačným názvom Helloween.

Po vydarenom koncerte vo Zvolenskej Slatine prinesie nemecká úderka tento album opäť na Slovensko, tentoraz do Košíc. A práve tam už niekoľko rokov žije Kai, ktorý nám pri tejto príležitosti vysvetlil, ako to bolo s plánmi na spoločné turné a album, prečo si musel zvykať na Kiskeho, ako Deris zachránil Helloween, čo bude s Gamma Ray aj ako si našiel svoju slovenskú manželku.

O pár dní vás čaká koncert v Košiciach, kde ty už pár rokov žiješ. Berieš to ako domáci koncert?

Samozrejme, Košice sú môj domov. Stále som pripútaný k Hamburgu, čo je môj pôvodný domov, ale Košice sa skutočne stali mojím domácim mestom.

Čo je na bývaní v Košiciach pre teba zaujímavé?

Páči sa mi príroda, ktorá je tu dookola naozaj blízko. Mám rád atmosféru tohto mesta. Nie je také veľké, nie je tu taká hustá premávka, ľudia sú milí. Priateľskí, otvorení, ľahko sa s nimi rozpráva alebo chodí na drink.

Keď odštartovalo vaše reunion turné, aké to bolo po rokoch opäť hrať s tekvicou za chrbtom? Ako si prežíval prvý koncert turné Pumpkins United?

Bol som nadšený. Ale bolo to, akoby som bol v tranze, pretože sme o tom hovorili toľko rokov, že by sa to mohlo stať a zrazu to bola realita. A bola to obrovská scéna. Myslel som na fanúšikov, pretože si to žiadali celé tie roky, čo sme boli oddelení. Roky nám hovorili, že chcú reunion a že by sme mali byť opäť spolu. Takže som videl a cítil šťastie mnohých ľudí, ktorí na to čakali. A to sa, samozrejme, odrazilo na kapele. Prvé koncerty boli tak trochu roztrasené, musel som sa naučiť veľa vecí, ktoré som nikdy nehral a staré piesne, ktoré som dlho nehral.

Vedeli ste hneď, že to nebude len jedno turné, ale bude to pokračovať aj po ňom?

Nie. Mali sme také myšlienky a rozhovory. Ale dohodli sme sa, že urobíme turné a uvidíme, ako to pôjde a na jeho konci sa rozhodneme, či budeme nejako pokračovať alebo to nepôjde dobre. Lebo nikdy nevieš, ako to pôjde. Mohla byť nejaká animozita medzi Michaelom Kiskem a Andim Derisom, lebo sú dvaja speváci. Ale to sa nestalo, bolo to práve naopak. Sú skôr ako manželský pár. Mohli mať gitaristi problém. Bolo veľa vecí, ktoré sa mohli pokaziť, takže sme hneď nechceli robiť rozhodnutia. Samozrejme, mali sme nápady, že by to mohlo pokračovať. Pre mňa to bola trochu horká pilulka, pretože stále mám Gamma Ray a nechcel som, a stále nechcem, aby skončila. Ale Helloween je veľký kraken, ktorý ma zamestnáva. Je ťažké nájsť si čas na obidve kapely. Teraz je Helloween priorita.  A rovno poviem, keďže sa ma na to veľa ľudí pýta, či ešte bude album Gamma Ray, tak áno, chcem ho, len potrebujem čas a keď bude mať Helloween prestávku, budem sa tomu venovať.

Bol si zvyknutý na hrávanie s gitaristom Michaelom Weikathom, ale ako prebiehal proces zhratia sa s ďalším gitaristom Saschom Gerstnerom? Išlo to prirodzene alebo ste na tom museli viac zapracovať?

Museli sme na tom pracovať. Nebola to ľahká situácia. Obidvaja sme síce priateľskí, ale aj pre Saschu to bola veľká zmena, pretože zrazu tu bol tretí chlap, ktorý pútal pozornosť , takže mu ostávalo na pódiu menej priestoru. Rozdeliť si hranie nebol problém. Ale osobne som mal taký zvláštny pocit, že som sa cítil istým spôsobom ako votrelec. A nejakú chvíľu to tak asi videl aj on, aj keď to tak vidieť nechcel. Možno som zaberal až príliš veľa miesta s celou mojou osobnosťou. Takže sme museli nájsť spôsob, ako spolu vychádzať a zjednodušiť si to. Chcelo to čas. Mali sme aj pár malých nedorozumení, ale nič vážne. Už sme dobrí priatelia. 

Prvý album v tejto zostave Helloween ste nahrávali cez pandémiu každý na inom mieste alebo v inej krajine. Nebolo to smutné?

Tie klasické časy, keď kapela išla spolu do štúdia, už skončili. Je to nostalgia a chýbajú mi, mal som to rád. Ale v tejto dobe to funguje inak. Každý nahráva v inom štúdiu alebo má doma vlastné štúdio, kde nahráva spevy, sólovú gitaru a podobne. Cíti sa tam pohodlnejšie, keď pracuje vo svojom a nie je problém povymieňať si súbory. Len si ich posielame sem a tam, každý ich môže stiahnuť alebo nahrať na úložisko. Len to nakoniec musíme dať všetko dokopy. Ale trávili sme spolu čas. Skúšali sme skladby v štúdiu, keď sme na nich pracovali. Bolo dobré, že sme mohli vidieť, či spolu vychádzame a či vieme spolupracovať ako tím. Bola to pre nás dobrá škola, lebo to nešlo všetko úplne hladko.

S Gamma Ray som tak zvykol pracovať, že sme mali surové demo, potom sme šli do skúšobne a pracovali spolu ako kapela. Ale to sme boli len štyria. Teraz je tu sedem ľudí so silnými osobnosťami, hlavne skladateľskými. Napríklad niekto napísal skladbu, urobil demo a trval na tom, že chce, aby to bolo presne tak. Ak niekto prišiel so zmenami, bolo to ťažké, nemohlo sa diskutovať. Bolo to ako u malých detí: „Nie, je to moja skladba, musí to byť takto.“ Myslím, že sme sa z toho poučili. Dôverovať jeden druhému je dôležité, dôverovať druhého schopnostiam a veľkosti jeho nápadov.

Kapela ako my potrebuje dobrého producenta. Niekoho, kto rozumie kapele, kto sa vie vysporiadať s jej charaktermi, niekoho, s kým každý súhlasí, že keď povie A, tak bude A. Musí mať dôveru. A niekoho takého sme teraz nemali. Mali sme Charlieho (Bauerfeinda, pozn. red.) a Dennisa Warda, ale neboli to striktní producenti. Nechali rozhodovať skladateľov. Ale myslím, že pre nás je lepšie mať nejakého generála, aby rozhodoval. Uvidíme, ako to urobíme pri ďalšom albume. Ale výsledok je dobrý, páči sa mi a ľudia vyzerajú, že sa im páči tiež, takže sme asi urobili niečo správne.

Od jeho vydania prešlo dosť času a Michael Kiske už prezradil, že začínate skladať piesne pre nový album. V akom je to momentálne stave?

Využil som časy covidu a zložil som dvanásť piesní. Ale bolo to niečo mimo smeru Gamma Ray aj Helloweenu, bolo to len také moje. Ale tak bežne skladám piesne, vychádzajúci bod som ja a nejde mi o to potešiť niekoho iného. Takže som dal dokopy nápady, ktoré som mal v hlave a pracoval na rôznych veciach. Nakoniec je z toho dvanásť skladieb a niektoré sú kompatibilné s vecami Helloweenu a Gamma Ray, niektoré sú úplne iné. Stále je to metal, ale nesedeli by k týmto kapelám. Ale zahral som ich chalanom, lebo ich chceli počuť a pri troch skladbách sa zhodli, že ich chcú pre Helloween. Po čase som sa rozhodol, že keď to nesedí Helloweenu ani Gamma Ray, tak čo s nimi budem robiť? Ok, urobím ďalší album Hansen & Friends. Takže väčšina z nich pôjde na tento album, na ktorom budem pracovať na konci roka, keď bude mať Helloween prestávku v turné. Zvyšok pôjde pravdepodobne Helloweenu.

To je zaujímavá informácia. No piesne skladáš už mnoho rokov. Mal si niekedy obdobie, kedy si mal pocit, že už nie je o čom písať, lebo už bolo všetko povedané a zahrané?

Vždy mám taký pocit. Je to ťažké, pretože mám vysoké ciele. Nechcem sa opakovať a čím viac robíš, tým viac sa opakuješ a ide to tak mechanicky. A to nemám rád. Nevadí mi opakovanie v určitom zmysle, ale vždy hľadám niečo, čo budem ja, ale v inom uhle. To je vlastne dôvod, prečo mám na albume Helloween len jednu skladbu. Mal som veľa nápadov, ale nič pre mňa nebolo uspokojivé. Všetko bolo dobré, ale, ako hovoríme, dobré je sestrou h*vna. Nakoniec mi v hlave naskočila Skyfall, tak som sa na ňu sústredil. Ale čím dlhšie v tom si, tým je to ťažšie. Niekedy potrebuješ pauzu, potrebuješ urobiť niečo iné, získať nový prístup, inšpiráciu, nakopnutie. Potom kapela môže omladnúť a mať tú energiu, ktorú mávajú kapely na začiatku. Potom príde fáza, kedy vyskúša niečo iné, potom ľudia idú vlastnou cestou a vydajú sólové albumy, ktoré sú úplne odlišné, lebo sú otrávení z opakovania toho istého. A potom sa zase dajú dokopy, skúsia znovu nejaký album, nakopnú sa a urobia niečo svieže a vzrušujúce.  

To je už takmer bežný kolobeh väčšiny kapiel. Kapely ale bežne nemávajú troch spevákov, narozdiel od Helloweenu. Nechcel by si na koncertoch spievať viac? Nechýba ti byť tým jediným mužom v prvej línii?

Vlastne mi nechýba byť tým jediným vpredu. Aj keď to milujem a som rád frontmanom, som spokojný so svojím miestom. Jasné, mohlo by toho byť trochu viac, možno dve skladby navyše a bol by som super šťastný, ale takto sa mi to páči. Mám svoje party, mám svoje medley a môžem tomu dať 100%. Nemusím sa strachovať o hlas, lebo odspievať dve hodiny je dosť tvrdé, keď to robíš každú noc. Nie som ten typ, čo ide z koncertu rovno do hotela, zabalí sa do teplého oblečenia a robí všetko, len aby sa staral o svoj hlas. Mám rád zábavu a rád pijem. Ostávam dlho hore, lebo som po koncerte vzrušený a dlho mi trvá, kým sa upokojím.

Ako si spomínaš na obdobie, keď do kapely prvýkrát prišiel Michael Kiske a odovzdal si mu miesto za mikrofónom? Bol si v tom čase rád, že už nebudeš musieť spievať?

Áno aj nie. S Weikim sme vtedy naozaj chceli, aby sme mali speváka, z dvoch dôvodov – moje srdce išlo viac za tým byť gitarová hviezda a nie aj spievať. Aj keď som si to užíval, cítil som, že je to ako droga, hlavne na turné. Kvôli tým dôvodom, ktoré som už spomenul. Zaspievaš pár šou za týždeň turné a s hlasom to už nie je dobré. A druhý dôvod bol, že všetci milujeme kapely ako Iron Maiden, Dio, Queensrÿche a chceli sme mať takého speváka. Nakoniec sme našli Kiskeho a bol veľmi podobný Geoffovi Tateovi. Geoff je jedným z našich vplyvov. Na začiatku som si na neho musel zvyknúť, lebo mal potenciál, ale najskôr spieval, povedzme, nie tak agresívne a energicky. Chýbala mi tá punková drsnosť, čo mám v hlase ja a bola na Walls Of Jericho. Ale keď som si zvykol a Kiske zapadol do kapely, začal som skladať piesne pre jeho hlas, mal som ho v hlave.      

Vtedajší fanúšikovia vás s Michaelom určite porovnávali. Cítil si to?

Vždy sa to stáva. Aj teraz porovnávajú Andiho, Michaela a mňa, že čo je dobré a čo nie, koho majú najradšej. Veľmi sa o to nezaujímam. Všetci traja máme svoje výhody a je to len vec vkusu. Čo ťa ako fanúšika viac priťahuje. A, samozrejme, názory sa líšia. Ale veľa ľudí hovorí, že sa im páčia všetci traja, čo je najlepšie.

O pár rokov neskôr si mal taký silný pocit, že chceš odísť z kapely, že si o tom napísal pieseň, ktorá je dodnes jeden z najväčších hitov Helloweenu (I Want Out). Myslíš, že by sa taký pocit mohol zopakovať? Tá silná túžba odísť.

Nikdy nehovorím nie, pretože neviem, čo sa stane v budúcnosti. Teraz som šťastný a som rád, že som toho súčasťou, máme sa skvele. Ale ak sa to pokazí a nebudem sa cítiť dobre… Ak mi srdce povie nie, tak budem musieť rozmýšľať nad tým, že sa pohnem inde. Ale moje srdce teraz hovorí absolútne áno. Len nikdy nevieš, čo prinesie budúcnosť. Nie som ten typ, čo povie: „Ó, ostaneme spolu navždy a bude to večné.“ Jasné, bolo by to pekné. Ale nič nesľubujem.

Odišiel si z kapely v roku 1988, v roku 1994 odišiel aj Michael Kiske. Ako si vnímal, keď do kapely prišiel Andi Deris? Čo si si myslel o svojej vtedy bývalej kapele?

Bol som veľmi zvedavý, ako to pôjde, lebo Helloween bez Kiskeho? Drsné. Ale našli niekoho, kto odviedol dobrú prácu. Album Master Of The Rings sa mi veľmi páči. Robili dobré veci. No nebol som fanúšik toho, keď Andi spieval Kiskeho skladby. Myslím, že mu to veľmi dobre nesedelo. Ale keď spieval jeho veci, bolo to veľmi dobré. Takže myslím, že teraz máme to najlepšie zo všetkých svetov.

Ľudia zvyknú hovoriť, že Andi zachránil Helloween. Tiež si to myslíš?

Samozrejme, absolútne. V jednom období to bola potápajúca sa loď a on chytil kormidlo do svojich rúk spolu s manažmentom, ktorý teraz máme. Chopil sa kontroly a urobil to dobre. Napísal množstvo skvelých skladieb a dal všetkých dokopy. Aspoň tak som to vnímal zvonku a podľa toho, aké príbehy mi porozprávali. Je veľmi dôležitý pre históriu Helloweenu.

Páči sa ti posledný album, ktorý vydali pred reunionom My God-Given Right? Z tohto albumu nehráte ani jednu skladbu.

Je to dobrý album, silnejší ako jeho predchodca. Udržal kapelu na dobrej ceste a trochu ju aj postrčil. Čo sa týka setlistu, je v ňom veľa nostalgie. Viac sa sústreďuje na najväčšie hity. Občas chceš urobiť zmeny a zahrať aj skladby, ktoré si nikdy nehral alebo sú raritné, ale na druhej strane, atmosféra je vždy lepšia, keď hráš piesne, ktoré ľudia poznajú a užívajú si ich. Keď sme s tým začali, manažment mal návrhy, čo by sme mohli hrať. Urobili zoznam vecí, ktoré musia byť odohrané, ktoré by mohli byť odohrané, ktoré by pripadali do úvahy a potom sme sa dali dokopy ako kapela, prebrali to a rozhodli sa, čo zahráme. A vždy máme nejaké alternatívy. Ale zistili sme, že keď nerobíš často veľa zmien, je to lepšie. Musíš zvážiť to, že keď jeden deň hráš tu, aký má zmysel použiť iný setlist na inom mieste? Prečo? Fanúšikovia, ktorí prídu, ťa videli hrať možno rok – rok a pol dozadu a bude to iný setlist, ako videli predtým. Tak načo to zakaždým meniť? Bolo by to niečo možno len pre sledovateľov na YouTube, ktorí si všimnú, že: „Aha, tu hrali niečo iné. Natočím to na svoj trápny Iphone.“ To nepotrebujeme.

Toto leto hráte na viacerých festivaloch. Bol niektorý festival pre teba špeciálny? Na ktorý máš najlepšie spomienky?

Asi tie nedávne, lebo moja pamäť neobsiahne každú akciu. Moja hlava je plná miest, tvárí, vecí,… V určitom bode sa to dostane do obrovského oblaku. Pamätám si koncerty v Španielsku, Grécku… Bulharsko! Festival v Bulharsku, na ktorom sme teraz naposledy hrali, ani si nespomeniem na názov. Ten bol úžasný. Tam nás obrovsky privítali a fanúšikovia boli takí nadšení. Bolo tam toľko šťastia. 

Na vaše koncerty chodia dlhoroční fanúšikovia už aj so svojimi deťmi, aj ja som bola na vašom koncerte trikrát s otcom. Aký je to pocit vidieť v dave nové generácie fanúšikov?

Milujem to! Hlavne v Grécku alebo Bulharsku, čo som spomínal, bolo tak veľa detí aj v prvom rade, ktoré si to naozaj užívali. Boli totálne šťastné a možno to bol ich prvý koncert v živote, ktovie. Páčilo sa mi to. Metal žije ďalej. Nezomrie so starými ľuďmi. Buďme úprimní, väčšina našich fanúšikov je trochu starších – v mojom veku a okolo toho. Takže je dobré vidieť mladších ľudí, ako si to užívajú.  

Váš album Helloween som počúvala aj s mojím synom, má 2 a pol roka, a headbangoval s tou malou hlavičkou do skladby Fear Of The Fallen. Myslím, že by to mohla byť jedna z jeho obľúbených piesní. Majú aj tvoje malé deti obľúbený kúsok na tomto albume?

To je úžasné, nie? Nečakala by si od takého malého človeka, že už bude mať hudobný vkus. Moje malé deti počúvajú hlavne detské pesničky, ale tiež už majú svoje obľúbené. Hudba hovorí, dotýka sa, vzbudzuje dojmy. 

Keď hovoríme o deťoch, spýtam sa ťa ako muzikanta a otca zároveň – je ťažšie zmenežovať kapelu so siedmimi ľuďmi alebo dve batoľatá?

Dve batoľatá. Keď si predstavím, že by sa sedem ľudí v kapele správalo v určitej chvíli ako tieto dve deti… Uf. Krik, doťahovanie sa, robenie hlúpostí,… Ale deti sú deti. Musia sa ešte učiť.

Aký je vzťah kapely Helloween ku Slovensku? Hrávate tu dosť často, ty aj Roland Grapow ste si tu našli manželky…

Rolandova manželka je Ruska, len sa tu z nejakého dôvodu rozhodli usadiť. Moja manželka je Slovenka, preto som tu. Môžem ale hovoriť len sám za seba a Gamma Ray, pretože mám so Slovenskom dlhú históriu, keď sme sem chodili s Gamma Ray. S Amokom (Ján Poliak, organizátor koncertov, pozn. red.) máme dlhú históriu, bol prvý, kto nás sem priniesol a bolo to vzrušujúce. Dlho s ním spolupracujeme, začiatky jeho organizovania boli dosť chaotické. Bolo mi ľúto, keď som počul o tej katastrofe s Hollywood Vampires. Myslím si, že to nebola jeho chyba. Ale kto som ja, aby som o tom rozhodoval? Obidve strany majú svoje stanoviská. Je mi to ľúto, pretože prišiel o veľa peňazí. Ale som rád, že to robí, vždy bolo príjemné prísť sem. Cítil som sa tu vždy dobre, ako s veľkou rodinou.

Mám na teba aj takú osobnú otázku. Ako ste sa s tvojou manželkou Tonkou dali dokopy? Možno by aj ďalšie Slovenky chceli vedieť, ako sa dá zbaliť metalová legenda.

Videla ma na koncerte Gamma Ray, keď mala 14 rokov. Bolo to na nejakom festivale a páčilo sa jej to. Po šou sa s kamarátmi nejako dostala do zákulisia, kde sme sa spoznali a rozprávali. Od vtedy bola fanúšička, prišla na každý koncert, ktorý sme tu hrali, a vždy sme sa stretli. Ešte mala aj moje plagáty a fotky vo svojej izbe, čo mohlo štvať jej frajerov. Stretli sme sa znovu a znovu a v jednom bode som mal priateľku, ona mala priateľa a keď tieto vzťahy skončili, tak sme sa znovu stretli a dali dokopy.

Na záver sa musím opýtať ešte na dve malé postavičky. Ako sa majú tekvičky Seth a Doc? Uvidíme ich ešte na vašich koncertoch?

Pripravujú sa na Japonsko, nepoviem viac. Sú to cool postavičky a páčia sa mi. Myslím, že na ďalšie koncerty by sme ich mali priviesť späť, lebo je to vždy milé, tie spoty a trailery medzi skladbami, užíval som si to.