EUFORY, martinská powermetalová partia, patrí medzi najlepšie kapely vo svojom žánri nielen na Slovensku, ale minimálne aj v susednom Česku. Pred pár týždňami vydala svoj tretí album Fifth Dimension, ktorý počas leta predstaví na mnohých pódiách, no najmä tých českých. Prečo je to tak? Čo skomplikovalo nahrávanie albumu? A ako kapelu ovplyvnila prvá spolupráca s producentom či nové vydavateľstvo? S gitaristom Štefanom Hodoňom sme hľadali odpovede na tieto otázky, ale zastavili sme sa aj v dávnejšej minulosti, kedy kapela na chvíľu zmenila speváka, alebo pri porovnávaní s Helloweenom.
Prešlo 15 rokov, od kedy ste sformovali kapelu hrajúcu covery. Keď ste začínali, mal si nejakú predstavu, kam až by ste to mohli dotiahnuť?
To je už toľko? Pre nás bol taký rok nula, ako sme vydali prvý album, od vtedy sme to začali datovať. Myslím, že väčšina z kapely vedela, že to nebude len o coveroch, no na niečom sme sa potrebovali zohrať. Po príchode Ľuba sme už plánovali, že sa budú riešiť naše nové skladby, ale prišlo to nejako rýchlo a nabralo to divoký spád. A zrazu bol album Flying Island Eufory na svete.
To je celkom pekný posun – od coverov až k trom vlastným albumom. Čakal si, že v tomto čase už budete mať viac či menej albumov?
Nerozmýšľal som nad albumami, aj keď som počítal, že určite už nejaký bude von. Skôr som si myslel, že pôjdeme cestou singlov. Potom zrazu prišiel prvý album, ani som nemrkol a už bol tretí na svete. Ale neviem, či by som vtedy povedal, že v roku 2023 budeme mať na krku tri albumy.
V jednom staršom rozhovore si sľuboval, že ak vám tretí album nevyjde v roku 2021, tak v 2022 už určite. Čo sa teda stalo, že vyšiel až tento rok?
Z veľkej časti to bolo určite aj covidom. Materiál sa nenahrával u nás v Martine a chodiť medzi okresmi nebolo jednoduché. Museli sme nájsť vhodné termíny, ktoré sa potom presúvali kvôli rôznym veciam. Potom sme postupne dostali covid aj my, tak sme museli byť v izolácii a to ani nemrkneš a dva týždne sú preč a za ten čas mohlo byť už veľa roboty spravenej. Na druhej strane to bolo dobre, že sme mali čas nad skladbami popremýšľať. Takže z polovice by som to zvalil na covid a ďalšia vec bola, že sa nám v živote objavilo vydavateľstvo Smile Music Records. S nimi sme si dohodli plán vydávania singlov. V tom čase sme už album mali, ale dohodli sme sa, že najskôr budeme vypúšťať single a nakoniec vyjde skladba Fifth Dimension aj album Fifth Dimension. Takže by sa to teoreticky mohol vydať v roku 2022, ale takto to vydavateľstvo chcelo a my sme s tým súhlasili.
V kapele zastávate názor, že tretí album býva pre kapely zásadný a prelomový. Nemyslíš, že zafunguje zákon schválnosti a keď si to takto dopredu poviete, tak to tak nebude?
U mňa zákon schválnosti funguje s určitosťou. Keď niečo poviem, tak to nikdy tak nie je. Takže ja som takýmto vyjadreniam stránim. Bola to hlavne teória nášho manažéra, že na prvom albume sa kapela zohráva, druhý už je taký ucelenejší, už vie, čo chce a pri treťom by už človek mal vedieť, čo chce robiť a mať nejaký koncept, s čím aj, samozrejme, súhlasíme. Myslím, že je ešte príliš skoro hodnotiť, či to tak je aj v našom prípade.
The Fifth Dimension je prvý album, na ktorom ste spolupracovali s producentom. Prečo ste ho pri predošlých albumoch vynechali?
Neviem, asi sme boli príliš sebavedomí a hlavne sme nevedeli čo to obnáša a čo všetko nám to môže priniesť. V priebehu rokov, ako sme koncertovali a naberali vedomosti, sme prišli na veľa rôznych vecí, medzi ktorými bol aj prínos producenta a s čím všetkým nám môže pomôcť. A vtedy som si povedal, že presne takého človeka by sme práve teraz potrebovali. Kde som občas stratený, tam nastupuje producent. Oslovil som teda Adama Mičinca, gitaristu Desmodu, ktorý hrával s Oskarom Rózsom – Hrana, Čisté Tvary a mnoho ďalších. Postaral sa aj perfektný mixing a bola to asi najlepšia voľba, akú som mohol spraviť. Už bez toho asi nebudem vedieť fungovať.
Aj napriek tomu, že producent vedel doklepnúť miesta, kde ste vy boli stratení, bola na albume nejaká skladba, ktorá mala nejaký zádrheľ? Napríklad že ju dlho trvalo dokončiť alebo vám v nej niečo chýbalo a nevedeli ste prísť na to, že čo.
Na niektoré skladby povedal, že tam nemá čo robiť, sú dobré také, aké sú, možno len nejaké detailné úpravy ako sample a podobne. Ale zvyčajne som mu poslal demá, on mi poslal naspäť upravené a vtedy som si povedal, že to bola fakt skvelá voľba, zobrať ho do tímu. Bol taký náš šiesty člen kapely. Vysoká škola kompozície. Od tohto albumu je producent naša najneoddeliteľnejšia súčasť pri nahrávaní. Ale myslím si, že každá skladba na albume mala nejaký svoj oriešok, ktorý bolo treba rozklúsknuť. Respektíve, keď pre nás bola ťažším orieškom, tak on to rozlúskol alebo sme ju dali spoločne dokopy. Tuším, že balada The Scent In The Room bola takým ukážkovým príkladom, kde sme si nevedeli dať s niečím rady. Na začiatku mali byť bicie, ale zabudli sme ich pri exportovaní pridať. A hovorím, nech to takto nechá, že je to super len s klavírom a so spevom. Zrazu tá skladba nabrala úplne iný smer. Ostatné skladby išli veľmi prirodzene.
Mastering vám robil Jens Bogren. Chceli ste na mastering schválne niekoho zo zahraničia?
Toto bol opäť nápad od producenta, či nechceme skúsiť štúdio Bogrenovcov. A čo tu môžeš mať lepšie ako niekoho, kto robil Powerwolf, Kreator, Arch Enemy,… Vďaka Adamovi sme to skúsili. On s Jensom spolupracuje, sú kamaráti, tak sa to spojilo dokopy.
Ako sme už spomenuli, tento album ste vydali u českého vydavateľstva Smile Music Records. Spoluprácu s nimi veľmi chválite, ale mňa zaujíma, ako vznikla. Oslovili ste ich vy?
Po druhom albume sme si povedali, že by sa hodilo vydavateľstvo, s ktorým by sme užšie spolupracovali. Tak sme začali hľadať. Smile Music Records sú chalani, ktorí majú na starosti aj časopis Spark, takže sme sa s nimi poznali aj z festivalov, zvykli sme za nimi zájsť do stánkov a podobne. Rozprávali sme sa s nimi aj rok alebo dva dozadu a manažér spomenul, že hľadáme vydavateľstvo, ktoré by nám tretí album vydalo. Takže slovo dalo slovo, podpísalo sa pár zmlúv, urobili sme si dlhý míting a zhodli sme sa, že to bude super pre obe strany. Oni sú výborní profesionáli, naša hudba sa im páčila, takže nebolo nad čím rozmýšľať.
Do akej miery malo vydavateľstvo vplyv na výslednú podobu albumu alebo výber singlov?
Z veľkej časti sme si sami nechali poradiť. Povedali, čo by podľa nich bolo najlepšie, aby to fungovalo. Navrhli sme single my, navrhli oni a stretli sme sa asi vo všetkom okrem jednej skladby. Na 99,9% sme sa vo všetkom zhodli.
V Česku máte okrem vydavateľstva aj väčšiu fanúšikovskú základňu ako na Slovensku, máte tam aj viac naplánovaných koncertov. Slováci nemajú tak radi power metal?
Ani nie že power metal, ale skôr nie je dostatočne podporovaná domáca scéna. Keď sme hrali pred Powerwolfom v Bratislave, tak to bolo plné. Aj keď sem príde veľká metalová kapela, tak na ňu ľudia vo veľkom prídu. Ľudia metal počúvajú, ale underground tu má menšiu cenu, ako keby mu nechceli dať šancu. Radšej ostanú doma, ako majú ísť skúsiť objaviť niečo nové. Ale nechcem všetkých hádzať do jedného vreca. Aj tu máme veľkú fanúšikovskú základňu, veľa ľudí nás tu počúva. Ale v iných štátoch chodia ľudia na koncerty a festivaly oveľa viac. Na Masters Of Rock vidíš ženu, chlapa a ich dve deti, ako tam idú spolu, majú to takú rodinnú dovolenku. Viac to tam žije kultúrou. Tu ľudia zvyknú chodiť akoby len na tie hudobné stropy alebo ako by som to nazval.
Váš manažér sa raz vyjadril, že ešte aj slovenské médiá ignorujú Eufory. Tiež si to myslíš?
Slovenské médiá absolútne ignorujú všetky kapely, ktoré nezapadajú do moderného pop žánru. Boli pokusy o rockové a metalové rádiá, ale, bohužiaľ, skončili. Asi najsilnejší v masmédiách je Headbanger_FM Rudiho Rusa, ale myslím, že je to stále žalostne málo. Aj Anténa Rock sa nejako rozbehla, ale to nestačí, aby sa domáce kapely dostali do povedomia Slovákov. Ani neviem, či tu máme nejaké väčšie vydavateľstvo, ktoré by pod seba bralo metalové kapely. Keď si porovnáš scénu s inými štátmi, my sme tu v totálnych plienkach. Tu bolo veľa super metalových kapiel, ale načo by to ťahali ďalej, keď ich z domova nemá kto podporiť a urobiť im také to pomyselné zázemie, odkiaľ sa môžu odraziť. Je to deprimujúce a neinšpiruje ťa to ďalej pokračovať. Preto radi chodíme do Česka a do iných krajín.
Máme viacero rockových webov…
Vďakabohu za vás. Ale aj iní by na to mali začať tlačiť. Nemôžete to sami ťahať.
Stretávate sa ešte stále s označením, že ste slovenský Helloween?
Stále…
Vyzeráš, že už vám to dosť ide na nervy.
Ako každá kapela sa snaží byť originálna, tak sa snažíme byť aj my. No my sa môžeme aj rozdrapiť a urobiť metalcoreovú skladbu, ale akonáhle do toho Ľubo zaspieva, tak je to Helloween. Má taký hlas, ktorý sa najviac podobá tým dvom pánom z Helloweenu a ľudia si to automaticky spoja. Je to prekliatie.
Ale pred niekoľkými rokmi ste ohlásili zmenu speváka, Ľubo sa rozlúčil, predstavili ste nového speváka.No potom okolo toho ostalo ticho a v kapele aj tak nakoniec ostal Ľuboš. Čo sa vtedy stalo? Nikdy ste to nijako nevysvetlili.
Ja si to už poriadne ani nepamätám, ale to bola táka blbosť. Ľubovi sa už ďalej nechcelo pokračovať, rozhodli sme sa, že si dáme od seba pauzu s tým, že bude mať dvere stále otvorené. No mali sme naplánovaných veľa koncertov a potrebovali sme to riešiť. Nemohli sme si dať pauzu na pár rokov, nie sme Guns N‘ Roses, do toho vlaku naspäť už prosto tak ľahko nenastúpiš, keď nemáš obrovské meno. Normana sme poznali, tak k nám prišiel. Pred nahrávaním druhého albumu, respektíve keď už bolo všetko nahraté okrem spevov, zrazu Ľubo prišiel do skúšobne, pokecali sme a dohodli sme sa na pokračovaní. Už fakt neviem, čo sa tam udialo, ale Ľubo povedal, že tie roky, čo do toho dal, sa mu nechce len tak zahodiť a niekomu ich odovzdať a bol by rád, keby mohol ostať. Toto si z toho tak najviac pamätám. Asi to bola len nejaká kritická chvíľka.
Počula a čítala som názory, že ste preceňovaná kapela a neboli by ste tam, kde ste bez Miminho výstrihu. Určite sa to dostalo aj k vám. Ako sa k takým „hejtom“ staviate?
Že majú určite pravdu a majú si zobrať do kapely „kozatú bubeníčku“, ktorá im to bude ťahať a potom už len tráviť hodiny a hodiny za hudobným nástrojom. To je všetko, čo im môžem povedať. Kým ostatní ohovárajú, my makáme. Samozrejme, im posielam veľa lásky do života.
Ešte ma na záver zaujíma taká pikoška – prečo už Mima nevystupuje ako Mima, ale Mia?
V Česku jej asi osemkrát pokazili meno, keď nás predstavovali. Bola už Mariana, Mirana alebo niečo také. Asi to meno v Česku nie je až tak používané. Tak si to zjednodušila na Mia a odvtedy je to všetko v poriadku.