Koncom februára mal každý metalista sviatok. OZZY OSBOURNE, pôvodný spevák Black Sabbath a úspešný sólový umelec, vypustil do sveta ďalšiu dosku s „obyčajným“ názvom Ordinary Man. Čakanie na nový sólový album trvalo desať rokov. Oplatilo sa? Aký je dojem z novinky Princa temnoty po opadnutí prvej vlny reakcií metalistov?
Až prekvapivo dobrý, vzhľadom na Ozzyho chatrné zdravie a skôr priemerné kvality posledných štúdiových albumov od čias Down To Earth (2001). Zvukovo sa Ozzy za pomoci vychyteného popového producenta a gitaristu Andrewa Waytta (ex-California Breed) s Glennom Hughesom vracia do deväťdesiatkovej éry No More Tears (1991). Ubudlo metalovej brúsky, hrá sa viac hardrockovo.
Na druhú stranu Waytt obohatil Ozzyho zvuk o viacero moderných prvkov (hlavne v práci s vokálmi), takže sa nedá hovoriť o nejakom nudnom retre. Osbourneovi slúži ku cti, že bol vždy otvorený novým vplyvom, čo platí aj pre novinku.
Albumy britskej heavymetalovej legendy vždy stáli na neopakovateľnej charizme jeho spevu. Ozzyho hlas už nie je také delo ako pred dvadsiatimi rokmi, ale stále znie štúdiovo dobre. A že sa trocha čarovalo v Protools sa v sedemdesiatke odpúšťa. Hlavne si Osbourne stále drží svoj výnimočný cit pre melódie, ktoré sa s ľahkosťou zarývajú do šedej kôry mozgovej.
Zmieniť treba aj množstvo hostí, ktorí sa objavujú na „obyčajnom mužovi“. Gitary sa zhostil Andrew Wyatt, v dvoch piesňach ho dopĺňa Slash a v jednej Tom Morello (Rage Against The Machine). Ubudlo rýchloprstých sól a lá Zakk Wylde a namiesto nich Wyatt a hostia hrajú viac v prospech piesní.
„Spodok“ tvrdí dvojica Duff McKaggen (Guns N‘ Roses) a Chad Smith (Red Hot Chili Peppers), ktorá odvádza nevyčnievajúcu poctivú prácu. Z rockového kontextu vytŕča spolupráca s raperom Post Malonem v záverečnej popine Take What You Want. Ortodoxných metalistov bude asi urážať, ale pieseň sama o sebe nie je vôbec zlá a má fajn gitarové sólo.
Odstup ukazuje, že Ozzy mal šťastnú ruku nielen na producenta, ale aj na skladateľov pre Ordinary Man. Novinka je nabitá dobrými piesňami, ku ktorým sa fanúšik s chuťou vracia. Fungujú rýchle kusy (úvodná Straight To Hell, punkmetalová It’s A Raid), ale aj rockovice v strednom tempe (Scary Little Green Men s úvodným vybrnkávaním a lá Killer Of Giants, sabatovina Goodbye či členitá Under My Graveyard).
Najsilnejšie piesne na novinke sú ale balady, všetky tri sú prvotriedne. Z nich treba vypichnúť titulnú pieseň Ordinary Man s hosťujúcim Eltonom Johnom, ktorá patrí rovno do spevákovho zlatého fondu. Vynikajúco zaranžovaná balada patrí k najosobnejším Osbourneovým piesňam s mimoriadne precíteným spevom, aj keď miestami výrazne pokukáva po November Rain (vrátane Slashovho sóla).
Ozzy Osbourne venoval svojim fanúšikom potešiteľne kvalitný album. Doska rastie každým ďalším počutím. Ordinary Man hrdo ustojí porovnanie s tvorbou speváka posledných dvadsiatich piatich rokov a ako bonus prináša skvostnú baladu Ordinary Man. Ozzymu prajeme na diaľku pevné zdravie a tešíme sa na avizovaný nový album!
HODNOTENIE
