Zvestujú Verulium nový vek prog rocku? (recenzia)

Zdieľať

VERULIUM pochádzajú zo Spojeného kráľovstva a hrajú progresívny rock. Album Herald The New Age je pravdepodobne ich debutom a to je tak všetko, čo sa dá momentálne o tomto zoskupení vyhrabať z hlbín internetu. Žiadna zostava, žiadna história, žiaden Facebook, YouTube či oficiálne stránky, fotky, skrátka nič, len konto na Bandcampe. Niečo také by sa dalo pochopiť pri funeral doomových či blackmetalových spolkoch, pri ktorých je určitá miera obskúrnosti žiadúca. Ale pri progu?

Ťažko povedať, či ide o snahu primäť poslucháča zaujímať sa iba o hudbu, alebo len o nevydarený marketing v podobe postupného odhaľovanie informácií o kapele. Tak či onak, je veľká škoda, že prezentácia Verulium je takto odfláknutá, pretože ich hudba si zaslúži, aby sa o nej dozvedelo viac než tých osem ľudí, ktorí (tak ako ja) zo zvedavosti klikli na ich profil.

Táto formácia sa vzhliadla v prog rocku v jeho melodickej podobe a predovšetkým pre farbu spevákovho hlasu a množstvo syntezátorových a fanfárových zvukov sa najviac núka porovnanie s legendami Asia a Electric Light Orchestra. Žiadna zo skladieb nepresahuje šesť minút, nejakých inštrumentálnych orgií sa človek taktiež nedočká, čiže nejaký klon ELP či Yes naozaj nečakajte.

Čo však čakať môžete je množstvo zapamätateľných melódií, nebeské klávesové plochy a prekrásny dobový zvuk gitary. S ňou súvisí aj jeden z mínusov tejto úžasne prístupnej nahrávky – na to, že ide o rockový album, má Herald The New Age zúfalo málo gitarových momentov. To, že sa nedočkám nejakých tučných riffov, by som prehryzol, syntezátory zo seba lúdia hojné množstvo chytľavých motívov. S výnimkou zopár atraktívnych sól sú hrabnutia do strún skôr symbolické a obmedzujú sa na brnkanie akordov do rytmu.

Nemožno sa potom čudovať, ak túto fošňu niekto odsúdi ako cukrový retro pop. Dojmu presladenosti nenapomáha ani krehký vokál, ktorý je síce celkom príjemný, ale aj Justin Bieber znie v porovnaní s ním ako Hetfield. Nešplhá sa do žiadnych výšok, ide si svoju rovinu „len aby ma nebolo príliš počuť“ po celú dĺžku trvania albumu a celkovo znie ako storočný starček spomínajúci na mladosť.

Čo však kvitujem všetkými desiatimi, je zvuk, ktorý by asi v dnešnej dobe neprešiel nikomu. Orchestrácie hrajú prím. Predpokladám, že sú riešené klávesami a nie skutočnými nástrojmi, aj keď v Marching je zvuk violončela tak autentický, že by to skutočne aj violončelo mohlo byť. Po niekoľkých vypočutiach som si uvedomil, že každá pieseň má svoj vlastný mix. Napríklad bicie v Riding On The Edge Of The Eschaton sú v popredí, aby ich cválavý rytmus udával náladu songu, zato v druhej časti trilógie Ascend Through The Smoke To The Heavens Above sú tak potichu, že ich vnímate takmer len podvedome a nechávajú vyniknúť majestátne sláčiky.

Herald The New Age zhltnete ako malinu, a to nielen pre príjemnú stopáž (necelá trištvrtehodinka pri takejto nenáročnej hudbe zbehne skôr, než sa nazdáte). Silné melódie opisované od tých najväčších progových velikánov nemôžu nechať nikoho chladného a aj keď niektoré piesne pôsobia na prvý dojem akosi nedotiahnuto, dávajú tým len ďalší dôvod stlačiť replay a dopriať si ten slastný výlet do minulosti znova. Recyklácia, ale mimoriadne efektívna.

Album na vypočutie nájdete tu.

HODNOTENIE

hodnotenie recenzia prorocker

Komentujte

PÁČIL SA TI ČLÁNOK?

Podpor nás na Patreone, aby sme ti mohli prinášať stále viac kvalitného čítania.
A dostaneš za to aj odmenu!

→Klikni sem←