RUNNING WILD už nikdy druhé Black Hand Inn nenahrajú a vzhľadom na Rolfov vek to ružovo nevyzerá ani s akýmikoľvek pokusmi o power/speed. Čím skôr si to poslucháč prizná, tým menej sklamaný bude z nových albumov tejto nemeckej legendy. Nebudem sa tváriť, že ja som s tým problém nemal. Aj ja by som bol rád, keby na mňa maskot Adrian ešte raz vypľul niečo podobné hymnám ako Riding The Storm či Masquerade. Prvé dve otočenia novinky Blood On Blood ma preto nechávali úplne chladným, ak nie aj mierne naštvaným.
S pribúdajúcimi vypočutiami som si však uvedomil, že si niektoré pesničky spokojne pohmkávam a že sa teším na ďalšie. Zrazu sa mi do uší lial hudobný materiál, ktorý síce ani náhodou nedosahuje kvalít platní z prelomu ôsmej a deviatej dekády minulého storočia, no napriek tomu obsahuje o dosť menej zakopnutí, ako by človek (vzhľadom na hudobný vývoj Rolfa Kaspareka za posledných dvadsať rokov) čakal.
Práve naopak, úvod nahrávky je štart ako hrom. Titulka sa síce nesie, tak ako väčšina skladieb, v strednom tempe, ale inak je človek s úplnou ľahkosťou prenesený kamsi do prístavu Port Royal. Charakteristické tremolové riffovanie, skvelý chytľavý refrén a prekvapivo silný a energický Rolfov vokál v sebe zosobňujú všetko, čo človek od Running Wild očakáva.
Nastavená latka sa nepodlieza ani v druhej položke Wings Of Fire, najmä čo sa týka refrénu, no v nej to už pomaly začína zapáchať tým, čo kapitánovi posádky vyčítajú fanúšikovia už roky – priveľa rockového groovu na úkor metalového rinčania. Úprimne povedané, kým je skladba dobrá, tak to až za takú tragédiu nepovažujem, ale chápem. S takým množstvom kultových a (hardcore fanúšikovia odpustia) prakticky rovnakých nahrávok sa na zmenu zvyká ťažko.
Prvé vážne zaváhanie príde až v položke č. 5 – Wild And Free začne hneď z prvej doby spevom. Riff žiaden, refrén nezáživný a ten akože motorkársky text je neuveriteľne od veci. Running Wild sú piráti morí, nie ciest. Táto poloha, do ktorej Kasperek kapelu na ostatných fošniach nasilu tlačí, nepôsobí ani za mak uveriteľne. Nikto to od nich nechce, nemajú tým koho osloviť, pretože existuje x kapiel, ktoré majú túto tematiku zmáknutú lepšie, tak načo sa starý pes učí (neúspešne) novým kúskom? V skratke – ukážkový príklad vaty.
Crossing The Blades, ktorá dala meno aj predminuloročnému EP-čku, bude pre mnohých vrcholom celého albumu a celkom oprávnene. Dobrý dojem z príjemne vygradovanej, členitej a KONEČNE aspoň trochu svižnejšej skladby však do zeme zadupáva nasledujúca One Night, One Day. Prazvláštny pokus o dojímavú staromilskú baladu a la W.A.S.P. absolútne nevyšiel a to dookola opakované „Oh one night…“ lezie na nervy už po prvej slohe.
Zvyšok albumu má svoje príjemnejšie aj nudnejšie momenty. The Shellback nadväzuje na príbeh z hostinca U čiernej ruky, ale prevedením ani energiou (resp. jej absenciou) sa jej rovnať nemôže. Napriek tomu ide o jeden zo silných songov na Blood On Blood. Zo záverečnej desaťminútovej Iron Times (1618 – 1648) sa klasika nestane ani omylom, aj keď oceňujem, že som si pri nej spomenul na dávnu Ballad Of William Kid.
S čím mám vážny problém, je produkcia. Rock n‘ Rolf už od čias Victory (2000) robí z poslucháčov debilov, keď sa tvári, že bicie na albumoch nahrával živý bubeník. „Legendárny“ Angelo Sasso bol už vtedy povestnou Columbovou ženou a na novinke to s tlčmajstrom nie je iné. Buď je Michael Wolpers ten najprecíznejší bubeník v dejinách, alebo vedúci posádky jednoducho klame a opäť je všetko naklikané cez automat. Ani Gene Hoglan by nemal také identické údery do virbľa a činelov. Ale Wolpersa aspoň vidno na koncertoch a fotkách, takže minimálne vieme, že existuje.
Keď gitara hádže iba obyčajné kilá, je nad slnko jasnejšie, že Peter Jordan nahral maximálne nejaké sóla a vyhrávky, pretože neexistuje, že to, čo človek počuje ako doprovod na Blood On Blood, je zvuk dvoch rôznych gitár. O basgitare len toľko, že Ole Hempelmann už zrejme vie, ako sa cítil Jason, keď vyšlo …and Justice For All. To je fakt taký problém mať v roku 2021 na albume aspoň uchádzajúci, ak už nie výborný zvuk?
Žiaden veľkolepý návrat ku koreňom sa teda ani tentokrát nekoná. Tá dravosť tam už skrátka nie je. Chvíľu som si vyčítal, že čo vlastne chcem – ten album je celkom príjemný a plný zapamätateľných melódií, čo je síce pravda, ale „celkom príjemné“ nie je to, čo kedysi dávno robilo z Running Wild legendy heavymetalovej scény. Napriek tomu ide o jeden zo silnejších počinov formácie v novom miléniu, čo však vzhľadom na ohavnosti, akými boli Rogues En Vogue či Resilient zas až taký úspech nie je. Mám chuť dať sedem, ale myslím si, že toto je jedna z tých situácií, kedy je lepšie riadiť sa hlavou.
HODNOTENIE
